Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osud arabského sveta

.david Goldman .časopis .klub

Sýria a Egypt sú nešťastné krajiny, ktorým azda ani nemožno pomôcť. Nie tak, aby sa vyhli strašným dôsledkom toho, kam sa dostali. Prečo však k tomu prišlo?

Sýria a Egypt zomierajú. Obe krajiny však začali zomierať ešte predtým, než pred vyše dvoma rokmi vypukla sýrska občianska vojna a než sa v Káhire dostali k moci Moslimskí bratia. Sýria trpí a upadla do neriešiteľnej občianskej vojny a Egypt do rovnako neriešiteľnej krízy, pretože Damask aj Káhira neurobili niečo, čo dokázal kedysi Peking. Číňanom sa v priebehu jednej generácie podarilo presunúť produktívnejšiu a nadanejšiu časť z miliardovej populácie z rurálnej zaostalosti do prostredia modernej mestskej ekonomiky. Dokonca aj Mexiko by na tom dnes bolo podobne ako Egypt, keby nevyužilo možnosť poslať chudobu zo svojho vidieka – reč je o celej pätine mexickej populácie – do Spojených štátov.

.rivlinova správa
Tento fenomén musel byť jasný každému, kto sa bližšie zaoberal stavom egyptskej alebo sýrskej spoločnosti. Nebolo a nie je v silách egyptského štátu udržať finančnú rovnováhu v štáte s deravým vrecom. Mám na mysli päťdesiatpercentnú závislosť od dovážaných potravín alebo energetickú závislosť krajiny, kde sa celá štvrtina rozpočtu vynakladá na energetické dotácie pre obyvateľstvo.
Bolo to zrejmé napríklad izraelským analytikom, ktorí sa ešte pred vypuknutím občianskej vojny v Sýrii domnievali, že sýrsky režim zmeškal pokus zmodernizovať svoju krajinu a oneskorená snaha modernizovať poľnohospodársky sektor vyvolá nevyhnutnú krízu, dôsledkom ktorej budú stovky tisícov migrujúcich farmárov a sedliakov, ktorí skončia v slumoch na predmestiach veľkých miest. Všetky tieto skutočnosti boli zrejmé v roku 2011 pred vypuknutím povstania v Sýrii a pred pádom režimu Husní Mubaraka v Egypte. Ak už nič iné, dokazuje to správa Paula Rivlina z izraelského Moshe Dayan Center, ktorú vydal v apríli 2011, z ktorej si dovolím obšírnejšie čerpať a citovať.
Najskôr krátke priblíženie situácie Sýrie na začiatku roku 2011. Krajina je mnohonáboženským a etnicky rôznorodým štátom, kde dominujú sunnitskí moslimovia, podľa odhadov tvoriaci 60 až 65 percent populácie. Vládnuci Bašár al-Assad patrí k sekte alawitov (12 percent populácie). Kresťania a ďalšie menšiny, ktoré pre jeho sekulárny charakter podporovali Assadov režim, tvoria asi 13 percent populácie. Milión irackých utečencov, ktorí ušli z Iraku po páde Saddáma Husajna, sú ako trvalá pripomienka toho, čo môže spôsobiť zmena režimu. Sýrski Kurdi (10 percent) boli v spore s režimom už pred vypuknutím občianskej vojny. Sýria mala v roku 2010 asi 22,5 milióna obyvateľov, čiastočne vďaka masívnej imigrácii po roku 2003 z Iraku. Populácia Sýrie rástla ešte pred príchodom irackých utečencov, s ich príchodom však akcelerovala. Tak ako v iných arabských krajinách, aj tu sa opakovalo, že počet ľudí v produktívnom veku rástol ešte rýchlejšie (kvôli demograficky vysokej vlne 15-24-ročných).  Ak to rozdelíme na dekády, v roku 1990 sa počet práceschopných zvýšil o 2,5 milióna ľudí, v roku 2000 o 3,8 milióna a v roku 2010 sa odhadovalo zvýšenie o 4,6 milióna práceschopných ľudí. Inými slovami, aby prudko nerástla nezamestnanosť, ekonomika potrebovala vytvárať okolo 400-tisíc nových pracovných miest ročne. „Assadovou politikou bolo utužovanie aliancie medzi mestskou sunnitskou „obchodníckou“ populáciou a armádou, ktorej dominujú alawiti. Keď sa Assad v roku 2000 dostal k moci, začal liberalizovať hospodárstvo. Komfort sa v Sýrii zvyšoval, ale najmä pre obchodníkov a armádnych dôstojníkov. Pre väčšinu sa takmer nič nezmenilo.  A najmä vytvárať státisíce nových pracovných miest nebolo – z viacerých dôvodov – možné,“ píše Rivlin.  
Sčasti za to mohlo devastujúce sucho v rokoch 2006 až 2008. Vinou sucha v troch po sebe idúcich rokoch sa dva až tri milióny obyvateľov ocitli za hranicou extrémnej chudoby. Najviac sa to dotklo ľudí na severe a malých farmárov, neschopných živiť svoje rodiny. „Sýria oficiálne tvrdila, že je sebestačná v produkcii pšenice, ale v roku 2010 sa dopestovalo iba 3,3 milióna ton pšenice, o 500-tisíc ton menej, ako bol dopyt.“ Presne toľko pšenice sa muselo doviezť, dodáva Rivlin.
Sýrske poľnohospodárstvo navyše doplácalo na ekonomickú liberalizáciu. Presnejšie na sociálne trhové hospodárstvo a zavedenie nového režimu dotácií, spojeného s medzinárodnými obchodnými zmluvami (vrátane asociačnej dohody s EÚ, ktorú Sýria neratifikovala). „Predchádzajúca hospodárska politika v Sýrii bola silne intervencionistická, čo znamenalo zabezpečenie potravinovej bezpečnosti, ale za vysoké náklady.“ Liberalizácia mala pre farmárov a sedliakov – tvoriacich 20 percent HDP krajiny – prudké dopady.
Po roku 2005 rástla ekonomika o päť percent ročne, ale väčšina populácie to necítila. Liberalizovaný systém nevytváral dostatok pracovných miest, zatiaľ čo zamestnanosť v stále rozľahlom verejnom sektore sa znižovala. Inflácia dosiahla v roku 2008 až 17 percent a mnohých z príslušníkov strednej triedy tlačilo znehodnotenie meny na úroveň chudoby. Nezamestnanosť rástla a odhadovala sa niekde na úrovni 20 až 25 percent. Vláda síce sľubovala vytváranie 250-tisíc pracovných miest ročne, ale nedokázala svoj päťročný plán plniť. Podľa Rivlina žilo v rokoch 2003 až 2004 takmer dva milióny ľudí v extrémnej chudobe, čo znamená, že za mesiac neminuli viac ako 1 458 sýrskych libier (32 amerických dolárov). Ďalších 5,3 milióna ľudí (približne tretina populácie), však na svoje živobytie dokázalo vynaložiť iba 2 250 sýrskych libier (alebo 49 dolárov) mesačne. Odvtedy počet ľudí žijúcich v chudobe iba narastal.
Zmenilo sa aj dotovanie energií. Začiatkom roka 2008 boli dovtedajšie dotácie zrušené, čo spôsobilo, že ceny nafty vyleteli za jednu noc na trojnásobnú úroveň. To následne viedlo k zvýšeniu cien potravín a dotknutých služieb. Netreba tiež zabúdať, že globálna svetová kríza po roku 2009 znížila rozsah pomoci pre Sýriu, čo vyvolalo ďalší rast napätia v spoločnosti.
Sýrska ekonomika má veľkú závislosť od ťažby ropy. „V roku 2004 tvorili príjmy z ropy 11,2 percenta príjmov štátu, zatiaľ čo v roku 2010 – napriek vyšším cenám – len 5,4 percenta príjmov štátu. Dôvodom bol pokles ťažby.“ Sýrsky priemysel bol dlhodobo znevýhodňovaný  nedostatkom investícií, nových technológií a know-how, na ktoré mala zase vplyv neprimerané byrokracia a rozsiahla korupcia. V roku 2011 bola v podnikateľskom indexe Svetovej banky Sýria na 144. mieste zo 183 krajín sveta (na čele rebríčka bol Singapur a všetky susedné štáty Sýrie boli na tom výrazne lepšie: Izrael bol na 29. mieste, Egypt na 94. mieste a Jordánsko 111. mieste). Napokon, Sýria trpela aj pre sankcie USA, uvalené na krajinu za podporu terorizmu.  „Napriek tomu, práve vďaka cenám ropy, významným finančným rezervám a zvládnuteľným úrovniam dlhu, sa darilo Sýrii zabezpečiť akú-takú úroveň makroekonomickej stability,“ sumarizoval Rivlin situáciu v Sýrii krátko pred vypuknutím občianskej vojny.     

.alternatíva: chaos a hlad
Keď sa na to pozrieme s odstupom niekoľkých rokov, vidíme, že nárast globálnych cien potravín zničil sýrsku spoločnosť ako cunami: ukázalo sa, že režim nie je schopný zaostalú, skorumpovanú a rozdelenú spoločnosť modernizovať. Sýria a Egypt sú na tom podobne: nedokážu sa z tejto situácie dostať. Paul Rivlin predpokladal, že režim sa zvnútra nerozpadne: „Mestské elity ťažili z liberalizácie a obávajú sa revolúcie, ktorá by k moci doviedla novú politickú triedu, čo by sa opierala o vidiecku chudobu. Alebo by jednoducho Sýriu uvalila do chaosu. Aliancia sunnitskej biznis komunity a bezpečnostných zložiek pod kontrolou alawitov predstavuje bázu pre Assadov režim a keby čelila rebelujúcej spoločnosti, má všetky dôvody na to, aby za svoje postavenie bojovala.“
Najpravdepodobnejším scenárom je preto pokračovanie nestability: obidve strany nemajú čo z prípadného kompromisu získať a prehrou môžu všetko stratiť, preto budú boje v uliciach pokračovať. Sýria je na tom podobne ako Jemen alebo Líbya, je nemožné ju stabilizovať. Otázne je, či dokáže v Egypte podobnému scenáru a prepadu do chaosu predísť tamojšia armáda.
gypťania začínajú hladovať. Prepad egyptskej libry na 60 percent hodnoty z roku 2012 voči americkému doláru priniesol zdraženie všetkého, čo musí krajina dovážať vrátane chleba. Ten je za hranicou dostupnosti pre polovicu egyptskej populácie, pričom ohrozená je už aj jeho štátom dotovaná distribúcia.
Začiatkom apríla prišla správa, že Líbya a Katar požičajú Egyptu 5 miliárd dolárov. Veľmi rýchlo ju však prekryla iná správa, a síce, že Káhira dlhuje ropným spoločnotiam, ktoré ťažia ropu na jej území, rovnakú sumu – 5 miliárd dolárov.  Polovica sumy je po splatnosti a firmy očakávajú, že bude trvať roky, kým im bude dlh splatený. Pritom egyptské nedoplatky za ropu, pšenicu a ďalšie nevyhnutné položky presahujú úroveň 8,8 miliardy dolárov, čo je oveľa viac, ako sú finančné rezervy krajiny. Egypt tak pravdepodobne stojí pred krachom. Ak vezmeme do úvahy súčasný obchodný deficit na úrovni 32 miliárd dolárov, peniaze z Líbye a Kataru môžu krajine pomôcť nanajvýš na niekoľko mesiacov.  Aj nekonečné dohadovanie sa s Medzinárodným menovým fondom na pôžičke vo výške 4,8 miliardy je len kúpenie niekoľkých týždňov navyše.
Egyptské financie sa prepadajú voľným pádom už sedem rokov, od času, keď išli ceny potravín a iných základných importovaných tovarov nahor, zatiaľ čo príjmy z exportu bavlny a iných tovarov stagnovali. A všetko sa len zhoršuje: krajina má obchodný deficit na úrovni 60 miliárd dolárov (sedmina egyptského HDP), mena stále oslabuje,  čo len ďalej predražuje dovoz. Polovica Egypťanov žije z dvoch dolárov na deň, pričom si nemôžu dovoliť jesť fazuľu alebo mliečne produkty. Dôvod? Fazuľa zdražela od januára tohto roku o 40 percent. Kolabuje aj dovoz stravy, bohatej na proteíny, ako napísala Egyptian Gazette: „Dovoz zmrazených potravín, konkrétne rýb a kuracieho mäsa, klesol od januára do apríla tohto roka o 25 percent. Príčinou je výmenný kurz dolára. Rastie aj cena dovážaných mliečnych produktov, ktoré tvoria 60 až 65 percent spotreby, od januára išlo o nárast ceny o 60 percent,“ napísali egyptské noviny.  A tak jedinými základnými potravinami, ktoré sú vďaka štátnym dotáciám dostupné chudobnej populácii, zostávajú chlieb, cukor a olej. Aj to sa však môže počas najbližších mesiacov dramaticky zmeniť.
Britský denník Financial Times upozornil, že egyptskej vláde bude tento rok chýbať od troch do štyroch miliónov ton pšenice. Vláda totiž prehnala očakávania z tohtoročnej domácej úrody o viac ako tretinu, čím znížila kvóty na dovoz. V správe, ktorú napísal americký poľnohospodársky atašé v Káhire stojí, že americká vláda na to vládu v Egypte upozornila. Egypťania očakávajú úrodu 9,5 milióna ton, Američania varovali, že úroda bude minimálne o desať percent nižšia, asi na úrovni 8,7 milióna ton, ale podľa niektorých odhadov môže dosiahnuť len šesť až sedem miliónov ton pšenice.  Egyptskí pestovatelia nemôžu vypestovať očakávané  výnosy už len preto, že trpia nedostatkom palív, čím sa znižuje potrebná starostlivosť, keďže stroje ostávajú stáť. Krajina má zásoby obilia iba na tri mesiace, takže je možné, že prvé nedostatky sa môžu prejaviť veľmi rýchlo. Agentúra Reuters ešte v marci varovala, že „Egypt nedoviezol od januára žiadnu ropu a od februára žiadnu pšenicu. Medzinárodné obchodné domy Petrarco a Arcadia informovali, že medzinárodné obstarávanie nespracovanej ropy síce prebehlo, ale štátny dovozca Egyptian General Petroleum Corporation plánovanú dodávku zrušil. Výsledkom je, že rafinérie pracujú pod úrovňou svojej kapacity,“ napísal Reuters.
Správanie vlády prezidenta Mursího je ťažké pochopiť.  Dokážem si to vysvetliť len tak, že vláda Moslimského bratstva má každý deň toľko iných aktuálnych problémov, že má problém nájsť si čas a zamyslieť sa, čo čaká Egypt o tri mesiace. Prípadne sa snaží zapôsobiť na MMF a predstierať, že krajina potrebuje dovážať omnoho nižšie objemy tovarov, ako to bolo v nedávnej minulosti.  
MMF požaduje napriek tomu zníženie vládneho deficitu, ktorý je momentálne na úrovni 14 percent HDP. Mursího vláda však odmieta šetriť na dotáciách na energie, ktoré samy osebe spotrebujú pätinu štátneho rozpočtu. Je možné, že to celé niekde v pozadí ukazuje na armádu, ktorej vedenie nie je ochotné prijať zlé správy. Udalosti sa tak vyvíjajú úplne inak, ako by si želal MMF. Faktická devalvácia egyptskej libry spôsobila nedostatok a následný rozvrat v distribúcii základných komodít a energií. Otázka preto znie, ako dlho dokážu hladní Egypťania tolerovať  Mursího režim, ktorý ukazuje, že nedokáže vládnuť krajine.
Jedinú praktickú pomoc, ktorú doteraz americká vláda poslala Mursího vláde v Káhire, bola dodávka 140-tisíc kanistrov so szlným plynom. Do suezského prístavu Abadeya Port, podľa správy v Egypt Independent, dorazila táto zásielka 8. apríla tohto roku. Ktovie, ak sa nič nezmení, Mursího režim ich bude čoskoro potrebovať. Možno by Washington mohol vo svojej politike pokračovať a poslať Egypťanom truhly.

.osud negramotných
Niekedy sa stáva, že krajiny si samy pod sebou vykopú takú jamu, z ktorej sa nedokážu dostať. Pre diktátorov tretieho sveta je typické, že udržujú vidiecku populáciu v svojej krajine chudobnú, izolovanú a nevzdelanú. Aby ju tak dokázali ľahšie kontrolovať. Taká bola politika mexickej revolučnej strany v 30. rokoch 20. storočia. Stalinisticky vytvorené spoločné farmy, nazývané ejidos, tvorili väčšinu krajiny. Podobne postupovali aj nacionalistickí diktátori v arabskom svete vrátane Egypta a Sýrie. Do istého momentu to fungovalo.  V Mexiku to prestalo fungovať počas dlhovej krízy v 80. rokoch. Vtedy sa z mexickej chudoby stal americký problém. V Egypte a Sýrii to prestalo fungovať v roku 2011. Egypťania a Sýrčania však nemali kam utiecť.
Poslať nejaké prebytočné zbrane sýrskym sunnitom je lacný spôsob, ako utíšiť západné svedomie. Nikto však nedokáže násjť spôsob, ako nájsť a posielať do Egypta 20 miliárd dolárov ročne, aby krajina zostala nad vodou. Žiadny štát zo Západu ani z Perzského zálivu nie je schopný pumpovať peniaze do takejto čiernej diery.
Egypt pritom zostáva predmodernou spoločnosťou: negramotnosť dosahuje 50 percent, tretina obyvteľov sa sobáši s pokrvnými príbuznými, 90 percent žien má zohavené genitálie a skutočná nezamestnanosť je niekde na úrovni 40 percent. Sýria nemá ani dostatok ropy, ani dostatok vody, aby dokázala dlhodobo udržať bazárové hospodárstvo, riadené Assadovou rodinou.
Pre Egypt a Sýriu platí to isté: obe tieto katastrofy sa museli stať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite