Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Francúzsku vládne zopár vyvolených

.časopis .týždeň vo svete

Bratstvo, rovnosť, sloboda? Francúzsky štát v skutočnosti nestojí na týchto pilieroch. Má vlastnú politickú šľachtu, ktorá absolvuje tie správne školy, pohybuje sa v tých správnych kruhoch a za odmenu získava to správne spoločenské postavenie. Toto sú ľudia, ktorí vládnu Francúzsku.

Francúzsko pritom nerozkvitá, ale stagnuje, či skôr upadá. Mnohí mladí ľudia začínajú uvažovať o emigrácii, hoci elity to počujú nerady.
Prezident Francois Hollande, ktorý nie je bez viny za zlý stav francúzskej ekonomiky, absolvoval v polovici júna rozpačitý televízny rozhovor na stanici M6. Počas neho sa zoznámil s príbehom mladej ženy, nedávno promovanej absolventky vysokej školy Institut d’Études Politiques. Táto absolventka, rodená Francúzka, sa sťahuje do Austrálie. Vo Francúzsku sa totiž nemá kde uplatniť. Prezident dostal od moderátora otázku, čo by poradil mladému človeku, ktorý má pred sebou možnosť emigrovať za prácou. Ako znela Hollandova odpoveď? „Povedal by som tomu mladému človeku, že Francúzsko je jeho vlasť. Že táto krajina ho miluje.“ A prezident dodal – na adresu nezamestnanej politologičky, že „musí uspieť tu, vo Francúzsku“.
Naozaj musí? Mladým divákom sa prezidentovo chodenie okolo horúcej kaše nepáčilo. Najmä keď majú dojem, že vo Francúzsku vládnu stále tie isté, zostarnuté a vetrami politiky ošľahané tváre bez nových ideí.
Francúzsko urgentne potrebuje zmenu. Ako ju však má dosiahnuť, keď ho vedú ľudia, ktorých privilegovaný pôvod, vzdelanie a životné skúsenosti takmer neodrážajú realitu? Tento problém duchaplne sformuloval britský novinár a vysokoškolský pedagóg Peter Gumble vo svojej knihe Francúzsko má talent alebo Žalostné dôsledky francúzskeho elitárstva.

.päť percent, viac nikto
Francúzi, píše Peter Gumble, radi považujú svoj systém za meritokraciu – usporiadanie, v ktorom má každý šancu dosiahnuť úspech na základe schopností. Aj na mnohých Európanov pôsobí Francúzsko už od dôb revolúcie ako krajina, kde nezáleží na tom, z akej rodiny pochádzate, a akú školu vychodíte.
Gumble nám túto ilúziu svojou knihou tak trochu kazí . A možno už bolo aj načase, kacírsky povedané, po toľkých publikáciách, ktoré viac či menej šarmantne vysvetľujú, čo všetko robia Francúzi lepšie. Eh bien, francúzsky recept môže neraz inšpirovať, ale spôsob, akým Francúzska republika vytvára svoju vládnucu triedu, vzorový isto nie je.
Na úvod si povedzme niečo o francúzskom systéme vzdelávania. Po absolvovaní záverečnej stredoškolskej skúšky (baccalaureate alebo hovorovo bac) sa mladí ľudia rozhodujú, ako pokračovať vo vzdelaní. Absolútna väčšina z nich sa prihlási na verejné univerzity. Nemusia absolvovať prijímacie skúšky, neplatia prakticky žiadne školné. Stačí sa zapísať a študovať. (Po prvom ročníku však asi polovica študentov odchádza – presnejšie povedané, je vyhodená.)
Približne  päť percent študentov, tých s najlepšími stredoškolskými výsledkami, sa môže dostať na výberové vysoké školy. Čakajú ich roky štúdia, počas ktorých sa s nimi nikto nemazná. Dril je nekonečný a skúšanie kruté. Odmena, píše autor knihy Peter Gumbel, je však obrovská: „de facto záruka profesionálneho úspechu a zabezpečenia a rýchla cesta na vrchol francúzskej spoločnosti“.
„Tento systém,“ kriticky hodnotí Gumbel, „dokáže vyprodukovať hŕstku vysoko inteligentných a šarmantných mužov a žien, z ktorých sa skladá vládnuca trieda. Iná otázka však je, či sú to aj kompetentní lídri... celý proces ich výberu totiž spôsobuje u obrovskej väčšiny populácie len znechutenie, stratu motivácie alebo dojem, že ich spoločnosť odkopla.“

.je to horšie ako v Británii
 „Ak by bola táto krajina televíznym programom, nazývala by sa Francúzsko má talent...“ usmieva sa medzi riadkami Gumbel. „Víťazi v tejto šou vyzerajú zvyčajne rovnako. Chodia na tie isté školy, pochádzajú z rovnakých spoločenských vrstiev a na vrchol sa dostávajú po tom, čo zložili skúšky, na ktoré ich pripravovali od raného veku.“
Problém tejto štátnej realitnej šou je v tom, že ju platí Francúzsko ako celok. „Vyvolení nie sú vždy najlepšie uspôsobení pre roly, ktoré dostávajú za odmenu. A porazení si nesú biľag na celý život. Takže súťaž je nespravodlivá,“ uzatvára Peter Gumbel. Porovnáva so situáciou vo Veľkej Británii, kde tiež majú svoje slávne školy – Oxford a Cambridge.
Francúzi sú presvedčení, že u nich pôvod a bohatstvo rodiny nehrá pri životnom úspechu takú dôležitú rolu ako v Británii, opak je však pravda. Gumbel, ktorý na jednej z francúzskych prestížnych škôl desať rokov učil, tvrdí, že dnešné Anglicko je v porovnaní s francúzskou naviazanosťou na elitné školy priam rajom sociálnej rovnosti a diverzity.
„Ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi bola britská podnikateľská elita prevažne produktom Oxfordu a Cambridgeu, pred týmito univerzitami navštevovala súkromné školy. To isté platilo o najvyššej úrovni vlády a štátnej služby.“ A ako je to dnes? Vplyv tzv. Oxbridgeu, ako sa názov týchto dvoch univerzít, často sarkasticky, spája, sa prirodzeným vývojom spoločnosti, ale aj cielenými opatreniami postupne oslabil. V roku 1987 platilo, že až 67 percent vrcholových manažérov bolo absolventmi jednej z týchto dvoch top univerzít. V roku 2007 klesol tento podiel na 39 percent. To uvádza nadácia Sutton Trust, ktorej cieľom je podpora príležitostí pre všetkých. Pokles však pokračoval a v roku 2012 zistila firma Robert Half, ktorá sa venuje hľadaniu kandidátov pre manažérske pozície, zaujímavý údaj. Len 21 percent z topmanažérov v prvej stovke britských firiem boli absolventi Oxfordu či Cambridgeu.
Podobné je to v politike. V roku 1974 predstavovali absolventi Oxfordu či Cambridgeu až 62 percent z ľudí na vedúcich pozíciách vo vláde a v štátnej službe. V roku 2007 ich tam bolo len 42 percent. Klesá aj počet tých študentov na Oxbridgei, ktorí prichádzajú z privátnych škôl. Začiatkom šesťdesiatych rokoch ich boli takmer tri štvrtiny. Dnes len niečo nad 40 percent.
Vo Francúzsku je to práve naopak. Za posledných dvadsať rokov sa na grandes écoles, tie najprestížnejšie vysoké školy, dostane len 5 percent mladých, ktorí získali stredoškolské vzdelanie. Z dvoch škôl, ktoré sú vo svete grandes écoles najuznávanejšie, (Ecole Polytechnique a ENA), ročne vyjde 480 absolventov. To sú ľudia, ktorí pozoruhodne dominujú vo francúzskej politike aj v podnikaní. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia  bolo 80 percent manažérov veľkých francúzskych firiem absolventmi piatich grandes écoles (len zo samotnej Polytechnique ich bolo 42 percent). V osemdesiatych rokoch boli absolventmi týchto škôl tri štvrtiny topmanažérov (polovica z Polytechnique a ENA). Nedávno sa pri prieskume zistilo, že z 546 členov správnych rád v najväčších francúzskych firmách až 84 percent študovalo na grandes écoles. Opäť, najvýznamnejšie bolo zastúpenie z Polytechnique a z ENA.
Hotová enarchia, posmešne tomu hovoria už aj mnohí Francúzi. Najmä s príchodom Francoisa Hollanda, ktorý je sám absolventom ENA, sa pocit, že francúzskej politickej scéne dominujú enarchovia, vystupňoval.

.v čom je problém?
Mohli by sme sa spýtať, či je v tom vôbec nejaký problém. Nie je vari pre spoločnosť skôr prínosom, ak jej vládne päť percent akademicky najschopnejších jedincov? Grandes écoles si svojich študentov predsa vyberajú podľa prospechu.
Problém tu je a je ich dokonca viac. Už sedliacky rozum človeku naznačí, že nemôže byť úplne v poriadku, keď sa lídri krajiny regrutujú len zo skupiny, ktorú možno voľne označiť ako akademická elita. Akademické schopnosti totiž nie sú nutne viazané so schopnosťami líderskými. Nehovoriac už o tom, že lídri potrebujú aj znalosť reality. Akú realitu môžu poznať absolventi, ktorí sú prakticky od škôlky rodinou pripravovaní na to, že ich osudom bude štúdium medzi najlepšími z najlepších – a potom práca v tom istom „elitnom klube“? (Obsadzovanie postov vo francúzskych vládach bežne prebieha podľa kľúča, ktorého základom je patriť medzi smotánku – najlepších absolventov najlepších écoles grandes. Tí ľudia už vychádzajú zo školy s vedomím, ako píše Gumble, že ich kariéra je ako výťah, v ktorom sa dá iba stúpať.
Aby sa však dostali medzi takúto smotánku, potrebujú vyhovieť očakávaniam, ktoré na nich prestížne vzdelávacie inštitúcie kladú. A keďže francúzsky systém vzdelávania je založený skôr na tom, aby študent poznal správne odpovede, než aby na ne sám prišiel – a podrobil známe tézy spochybneniu a diskusii –, za najlepších bývajú často vyhlásení nie tí najbystrejší a najtvorivejší. Naopak, smotánkou sa stávajú neraz tí, ktorí uvažujú celkom konformne. Proste, tí najposlušnejší. Gumble v tejto súvislosti porovnáva svoje skúsenosti so študentmi z Francúzska a z rôznych krajín (USA, Rusko, Čína). Tí francúzski patrili k veľmi inteligentným, len pokiaľ hodnotil naučené vedomosti. Svoje názory však nedokázali – často ani nechceli – prezentovať v diskusii. Spočiatku to nechápal, kým si neuvedomil, že od detstva sa od nich v škole očakávalo len poslušné písanie, memorovanie a odriekanie poznatkov.
Je toto najlepšia kvalifikácia pre riadenie ekonomiky? A pre riadenie štátu? Sotva. Príklad Steva Jobbsa či Billa Gatesa, ktorí vôbec nedosiahli univerzitné vzdelanie, už vyznieva ako klišé. No klišé je v tomto prípade skôr problém francúzskeho receptu, ktorý produkuje uniformných absolventov, a tí potom na výzvy strašne rýchlo sa meniacej doby poskytujú uniformné odpovede.

.tak málo ciest na vrchol
Ako môžu ľudia, formovaní takýmto systémom, kreatívne a svižne riadiť kľúčové oblasti života vo Francúzsku? S takým výsledkom, ako naznačuje príbeh, spomenutý na začiatku – o politologičke, ktorá má sama diplom z prestížnej inštitúcie, ale môže si ho akurát vziať do Austrálie. Vo Francúzsku hrá štát obrovskú úlohu pri kontrole takmer všetkých oblastí života – a ekonomiky zvlášť. A preto je aj nezamestnanosť hanbou tamojších elít.
Peter Gumbel sa pýta, či nájde francúzska elita dosť sebakritiky, aby obnovila nie svoju politiku, ale sama seba. Spôsob, akým táto elita vzniká, ju k obnove nemotivuje. „Francúzsko potrebuje elity, ale lepšie,“ hovorí. A parafrázuje generála de Gaulla: „Ako je možné, že v krajine, kde je 365 druhov syra, existuje tak málo ciest na vrchol?“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite