Hlavné mesto Južného Sudánu Juba vie vyvolať aspoň zdanie zmeny a rozvoja. Napriek tomu je naďalej zrejmé, že najmladší štát sveta sa z miesta hýbe veľmi pomaly. Páči sa mi poučka, toľkokrát opakovaná v súvislosti s Južným Sudánom: Nová krajina nie je nová hračka, funkčná, vybalená zo škatule.
Vybalili krajinu, ale napriek novote je poškodená a väčšina jej častí nefunguje. Južný Sudán začína svoju existenciu takmer po 45 rokoch vojenského konfliktu a prepásol najväčšiu priemyselnú revolúciu a rozvoj 20. storočia. Nezačína od nuly, ale z mínusu.
.ako z afrického westernu
Z rebelov sa po dlhom boji o nezávislosť stali štátnici. Tunajšej vláde však chýbajú peniaze. Jej autorita a vplyv dosiahnu ledva po hranice hlavného mesta. Vyše osem miliónov ľudí stále nemá oficiálne občianstvo a len 40-tisíc občanov mimo metropoly sa k dostalo k novým dokladom. Nový daňový systém a clá môžu len ťažko zaplátať diery v rozpočte. Ten tvorí takmer výhradne (až z 98 percent) príjem z ropy, čo už v minulom roku spôsobilo značné problémy. V apríli totiž opäť vypukol ozbrojený konflikt so severom a kohútiky ropovodu sa načas uzavreli. Momentálne sa prímerie po nátlaku medzinárodného spoločenstva udržuje, inflácia lokálnej meny však dosiala 75 percent a vyhnala ceny potravín a nafty do závratných výšok.
Hranice, najmä so Sudánom, zostali hmlisté a zle definované. Ale krajina má svoju vlajku, hymnu, pivo, prezidenta, ba dokonca aj miesto vo Valnom zhromaždení OSN. V Jube koluje takáto príhoda. Keď delegácia z Južného Sudánu pricestovala do New Yorku, pracovníci OSN spanikárili a utekali pre nováčikov dokúpiť stoličky.
Centrom vládnutia je Juba, hlavné a obchodné mesto, ktoré stále vyzerá ako z afrického westernu. Človek potrebuje živú predstavivosť, aby v Jube dokázal vidieť metropolu. Provizórne domy z tehál a plechu s vysokými múrmi sa týčia spomedzi hlinených chalúp. Farba všade praská pod neúprosným teplom. Hlavné cesty sú asfaltové, ale nesiahajú ďaleko za mesto, aj keď už teraz ide o obrovské zlepšenie, lebo krajina mala pred vznikom oficiálne len 80 kilometrov ciest. Toto číslo vďaka všadeprítomným inžinierom z Číny narástlo na 120 kilometrov. Bočné ulice v meste sú často neprejazdné a v období dažďov upchaté blatom. Bežne sa stáva, že si musíme zavolať po celonočnom daždi pomocníkov, aby nám odkopali spred brány blato, ktoré sa zosunulo z nedorobených ciest a úplne nám znemožnilo vyjsť von.
Zato prezidentský palác a futbalový štadión za státisíce dolárov prebudovali a na ich fungovanie je vždy dosť elektriny, čo sa o zvyšku mesta a krajiny nedá povedať. Generátory sú ďalšia konštanta života v Jube. Mesto má prerušenú dodávku prúdu. Každý watt treba vyrobiť pomocou hlučných poruchových motorov a drahej nafty. Nemôžete uniknúť neustálemu hučaniu, keď hluk generátora súperí s hlukom klimatizácie. Ľudia v Jube sa na to sťažujú a ustavične šomrú aj na nedostatok nafty, ale ak sa človek pohne na vidiek, okolie je viditeľne chudobnejšie a generátory sa tam používajú šetrnejšie. Hodinu od hlavného mesta som generátor nevidela ani v nemocnici či v škole.
.každú hádku riešia zbrane
Bezpečnosť sa od vzniku nezávislosti výrazne zhoršila. A tak sú veľké autá 4 x 4 najobľúbenejším dopravným prostriedkom nových zbohatlíkov v uniformách či vyslúžených vojakov a štátnych zamestnancov. Pre všetkých ostatných v meste sú určené minibusy alebo všadeprítomné boda-boda – bicyklisti, ktorí vás dovezú za niekoľko sudánskych libier kamkoľvek budete chcieť. Ich nová disciplína je však skákať pod kolesá áut a získať finančné odškodnenie za zranenia.
Pouličné gangy majú mnoho spôsobov, ako si zarobiť: vymieňanie peňazí, predaj drog a zbraní. Keď som do Južného Sudánu pred takmer desiatimi rokmi prišla prvý raz, dalo sa chodiť pešo a v mnohých ohľadoch som sa cítila pomerne bezpečne. Používanie mikrobusov bolo nepohodlné a neisté, ale nie nebezpečné. Dnes je však takmer nemožné.
Dorazila sem civilizácia, investície, mobilné telefóny a alkohol. Všadeprítomné zbrane po desaťročiach konfliktu nevymizli a ľudia sú nimi zvyknutí riešiť každú nezhodu. Ochrancovia zákona nie celkom pochopili svoju rolu a opakovane sa stáva, že skonfiškujú za bieleho dňa auto patriace humanitárnej organizácii alebo jednotlivcom, ktorí sa len nechceli hádať s ich samopalmi. Streľba pri oslave nezávislosti zanechala mnoho mŕtvych len preto, že ľudia si dovolili vchádzať na štadión počas hymny, čo niektorých policajtov nahnevalo. V septembri minulého roku zabili v Rumbeku oblastného policajného dôstojníka jeho vlastní podriadení. Boli nespokojní, lebo pre nedostatok v štátnom rozpočte im nevyplatili mzdy.
Isteže, nie všetko je zlé a určité veci sa už realizovali. Mesto bolo po bombardovaní povstalcov SPLA v roku 2005 v troskách. Dnes vidieť prestavby a sfunkčnenie viacerých jeho častí. Do očí udrú najmä povrchné ukazovatele bohatstva: supermarkety, predražené hotely, obchody s luxusnými doplnkami do áut, presklené banky, hoci s málom hotovosti, a rozkopané cesty na všetky svetové strany od mesta.
.len 120 lekárov v celej krajine
V Južnom Sudáne pritom dochádza opäť k obrovskej humanitárnej kríze, ktorá bude pokračovať aj v nasledujúcich rokoch. Odhaduje sa, že asi 300-tisíc ľudí bolo repatriovaných zo severu na juh, čo podrobilo skúške úplne nefunkčný systém. Zvýšenie počtu obyvateľov znamená, že je viac ľudí, ktorí potrebujú chodiť do škôl, nemocníc, jesť a pracovať. A to kladie nároky na všetky služby. Rastúca populácia má zvýšené nároky na dodávky potravín – a tých treba viac, ako sa dá získať. To je jeden z dôvodov, prečo vidíme podvýživu vo väčšine oblastí krajiny. Takmer 70 percent obyvateľov nemá prístup ani k základnej zdravotnej starostlivosti. Väčšinu zdravotníckych služieb poskytujú mimovládne organizácie a OSN. Pretrvávajú problémy s infekčnými chorobami, maláriou a následkami násilia, so starostlivosťou o matku a dieťa a tiež s chronickou podvýživou detí. Krajina má najvyššiu úmrtnosť dojčiat a matiek na svete. Žiadny div. Na deväť miliónov obyvateľov pripadá iba 120 lekárov, niečo menej ako 100 zdravotných sestier a okolo 150 pôrodných asistentiek. Väčšinu mesiacov sťažujú prístup k zdravotnej starostlivosti aj dažde a stáva sa, že tehotná žena musí ísť dva-tri dni pešo, kým sa dostane na kliniku.
Šestnásťročnú Moru priniesla na kliniku jej mama, kráčala s ňou peši takmer osem hodín. Mladé dievča bolo v piatom mesiaci tehotenstva a malo komplikovanú maláriu. Krvácanie sa snažili najskôr zastaviť bylinkami v dedine. Moru sa nakoniec podarilo lekárom zachrániť, dieťa už nie. „Matky v Južnom Sudáne umierajú najmä preto, že majú slabý prístup k základným službám, potrebným v tehotenstve alebo pri bežných zdravotných ťažkostiach. Osemdesiatim percentám úmrtí matiek by sa dalo zabrániť. Vzdialenosť, nedostatok personálu, nevzdelanosť, migrácia a viera v tradičných liečiteľov však situáciu nezlepšujú. Čísla klesajú len pomaly, tešíme sa každému zlepšeniu, ale stále viac ako 90 percent matiek v tejto krajine rodí doma,“ komentuje situáciu lekár Sisto, ktorý pracuje s organizáciou Magna Deti v núdzi v oblasti Terekeka.
.zrazu sme nepohodlní
Južný Sudán doplatil na dlhú občiansku vojnu. Tá vypukla najmä preto, že sever utláčal južné regióny, odstrihol južanov od reálnej politickej moci a využíval bohatstvo (najmä ropné) na financovanie luxusného života elity v Chartúme. Na rope vláda teraz stavia budúcnosť krajiny. Ropa má zabezpečiť hlavný príjem štátneho rozpočtu, pritom minulý rok sa takmer pol roka nečerpal ani barel – pre spor so severom. Preto sa úrady v Južnom Sudáne zo všetkých síl pokúšali vybrať dane, vymyslieť nové dane a clá, dokonca zrušili zvýhodnenie humanitárnych komodít ako liekov. Rozpočtové diery tým ani zďaleka nezaplátali. Štátni zamestnanci niekoľko mesiacov nedostávali platy, vláda pozastavila všetky formy sociálnej pomoci. Celá krajina trpela nedostatkom nafty, ktorú priekupníci začali pašovať z Ugandy za trojnásobné ceny a ľudia na ňu stáli v radoch aj celé dni – ak vôbec mali známosti, aby získali čo i len malé množstvo.
Úrady sú preťažené novými nariadeniami, ktoré sa menia s mesačnou pravidelnosťou. A nezamestnanosť tak straší vládu, že neudeľuje pracovné povolenia ľuďom z okolitých krajín, najmä z Ugandy, Kene a Etiópie. Tí pritom stále tvoria väčšinu odborného personálu v krajine. Južný Sudán má nedostatok ľudských zdrojov, lebo takmer 80 percent obyvateľov sú analfabeti. Pracovníci z okolitých krajín sú pobúrení, pre väčšinu z nich je táto diskriminácia nepochopiteľná. „Nemôžeme to akceptovať. Ja žijem v tejto časti Sudánu už dvadsať rokov, rodnú dedinu v Ugande si ledva pamätám, okrem štúdia v Kampale som takmer celý život prežila tu, a zrazu sme nepohodlní. Ale kto tu bude pracovať, to neviem,“ krčí plecami mladá učiteľka Jafna.
Vláda nepochybne zanedbáva rozvoj vlastného priemyslu a pracovnej sily. Počas vojny sa kuracie mäso vozilo z Brazílie, chladničky z Číny, cigarety z Kene, zelenina z Ugandy a lieky z Indie. Za necelý rok od nezávislosti je trh stále zaplavený lacnými výrobkami z Číny a blízkych krajín. Vláda predstavila odvážny plán, kde v blízkom a strednodobom horizonte ignoruje snahu o vstup do zóny voľného obchodu spoločenstva východnej Afriky. Rozhodla sa, že poľnohospodárstvo a ropa zachránia štátny rozpočet a vynesú krajinu na piedestál Afriky. To si, samozrejme, vyžaduje silné vedenie, plán a tvrdú prácu. Namiesto toho vidíme na dennom poriadku hádky, boj o moc a takmer žiadnu koordináciu činnosti ministerstiev. Byrokracia je nočnou morou, všade prenikla drobná i väčšia korupcia. Prezident Salva Kiir sľuboval všetko možné: stavbu nového ropovodu cez Keňu, nákup nových lietadiel, vybudovanie nového hlavného mesta či organizáciu športových podujatí ako African Football Cup, zvýšenie platov štátnym zamestnancom, ba i plošné poskytnutie sadeníc farmárom. Zatiaľ však sľuby neplní. Medzinárodné organizácie upozorňujú na čoraz horšiu humanitárnu situáciu, etnické nepokoje, rastúci počet presídlencov a utečencov na hraniciach, hrozivé epidémie osýpok a mnohých iných infekčných ochorení, na maláriu, podvýživu a neprestajné porušovanie ľudských práv. Vláda síce hlása, že vojaci nesmú páchať násilie na civilnom obyvateľstve, ale v skutočnosti takéto krutosti prehliada.
.vie vláda peniaze správne využiť?
Po eufórií z nezávislosti sa treba začať orientovať na realitu a riešiť jednu z najväčších humanitárnych katastrof v dejinách. Ropné kohútiky sú otvorené, a to prináša množstvo nových peňazí, ktoré by mali oživiť stagnujúcu ekonomiku. Prvé na programe musí byť budovanie infraštruktúry, najmä zavádzanie elektriny. Bez elektriny sú priemysel a podnikanie v podstate mŕtve. Dôležité je aj to, ako vláda mieni so získanými prostriedkami z ropy zaobchádzať. Mala by podporiť vzdelanosť, zdravotníctvo a rozvoj vidieka. Zatiaľ však až 40 percent štátneho rozpočtu ide na obranu a vysoké sumy sa počas roka „stratili“ v korupčných škandáloch. Otázkou ostáva, či bude Južný Sudán kopírovať severný politický model (pravda, bez islamského práva šaríja), v ktorom malá elita ovláda všetko, alebo sa vydá iným smerom.
Autorka pracuje v humanitárnej organizácii Magna Deti v núdzi.
Vybalili krajinu, ale napriek novote je poškodená a väčšina jej častí nefunguje. Južný Sudán začína svoju existenciu takmer po 45 rokoch vojenského konfliktu a prepásol najväčšiu priemyselnú revolúciu a rozvoj 20. storočia. Nezačína od nuly, ale z mínusu.
.ako z afrického westernu
Z rebelov sa po dlhom boji o nezávislosť stali štátnici. Tunajšej vláde však chýbajú peniaze. Jej autorita a vplyv dosiahnu ledva po hranice hlavného mesta. Vyše osem miliónov ľudí stále nemá oficiálne občianstvo a len 40-tisíc občanov mimo metropoly sa k dostalo k novým dokladom. Nový daňový systém a clá môžu len ťažko zaplátať diery v rozpočte. Ten tvorí takmer výhradne (až z 98 percent) príjem z ropy, čo už v minulom roku spôsobilo značné problémy. V apríli totiž opäť vypukol ozbrojený konflikt so severom a kohútiky ropovodu sa načas uzavreli. Momentálne sa prímerie po nátlaku medzinárodného spoločenstva udržuje, inflácia lokálnej meny však dosiala 75 percent a vyhnala ceny potravín a nafty do závratných výšok.
Hranice, najmä so Sudánom, zostali hmlisté a zle definované. Ale krajina má svoju vlajku, hymnu, pivo, prezidenta, ba dokonca aj miesto vo Valnom zhromaždení OSN. V Jube koluje takáto príhoda. Keď delegácia z Južného Sudánu pricestovala do New Yorku, pracovníci OSN spanikárili a utekali pre nováčikov dokúpiť stoličky.
Centrom vládnutia je Juba, hlavné a obchodné mesto, ktoré stále vyzerá ako z afrického westernu. Človek potrebuje živú predstavivosť, aby v Jube dokázal vidieť metropolu. Provizórne domy z tehál a plechu s vysokými múrmi sa týčia spomedzi hlinených chalúp. Farba všade praská pod neúprosným teplom. Hlavné cesty sú asfaltové, ale nesiahajú ďaleko za mesto, aj keď už teraz ide o obrovské zlepšenie, lebo krajina mala pred vznikom oficiálne len 80 kilometrov ciest. Toto číslo vďaka všadeprítomným inžinierom z Číny narástlo na 120 kilometrov. Bočné ulice v meste sú často neprejazdné a v období dažďov upchaté blatom. Bežne sa stáva, že si musíme zavolať po celonočnom daždi pomocníkov, aby nám odkopali spred brány blato, ktoré sa zosunulo z nedorobených ciest a úplne nám znemožnilo vyjsť von.
Zato prezidentský palác a futbalový štadión za státisíce dolárov prebudovali a na ich fungovanie je vždy dosť elektriny, čo sa o zvyšku mesta a krajiny nedá povedať. Generátory sú ďalšia konštanta života v Jube. Mesto má prerušenú dodávku prúdu. Každý watt treba vyrobiť pomocou hlučných poruchových motorov a drahej nafty. Nemôžete uniknúť neustálemu hučaniu, keď hluk generátora súperí s hlukom klimatizácie. Ľudia v Jube sa na to sťažujú a ustavične šomrú aj na nedostatok nafty, ale ak sa človek pohne na vidiek, okolie je viditeľne chudobnejšie a generátory sa tam používajú šetrnejšie. Hodinu od hlavného mesta som generátor nevidela ani v nemocnici či v škole.
.každú hádku riešia zbrane
Bezpečnosť sa od vzniku nezávislosti výrazne zhoršila. A tak sú veľké autá 4 x 4 najobľúbenejším dopravným prostriedkom nových zbohatlíkov v uniformách či vyslúžených vojakov a štátnych zamestnancov. Pre všetkých ostatných v meste sú určené minibusy alebo všadeprítomné boda-boda – bicyklisti, ktorí vás dovezú za niekoľko sudánskych libier kamkoľvek budete chcieť. Ich nová disciplína je však skákať pod kolesá áut a získať finančné odškodnenie za zranenia.
Pouličné gangy majú mnoho spôsobov, ako si zarobiť: vymieňanie peňazí, predaj drog a zbraní. Keď som do Južného Sudánu pred takmer desiatimi rokmi prišla prvý raz, dalo sa chodiť pešo a v mnohých ohľadoch som sa cítila pomerne bezpečne. Používanie mikrobusov bolo nepohodlné a neisté, ale nie nebezpečné. Dnes je však takmer nemožné.
Dorazila sem civilizácia, investície, mobilné telefóny a alkohol. Všadeprítomné zbrane po desaťročiach konfliktu nevymizli a ľudia sú nimi zvyknutí riešiť každú nezhodu. Ochrancovia zákona nie celkom pochopili svoju rolu a opakovane sa stáva, že skonfiškujú za bieleho dňa auto patriace humanitárnej organizácii alebo jednotlivcom, ktorí sa len nechceli hádať s ich samopalmi. Streľba pri oslave nezávislosti zanechala mnoho mŕtvych len preto, že ľudia si dovolili vchádzať na štadión počas hymny, čo niektorých policajtov nahnevalo. V septembri minulého roku zabili v Rumbeku oblastného policajného dôstojníka jeho vlastní podriadení. Boli nespokojní, lebo pre nedostatok v štátnom rozpočte im nevyplatili mzdy.
Isteže, nie všetko je zlé a určité veci sa už realizovali. Mesto bolo po bombardovaní povstalcov SPLA v roku 2005 v troskách. Dnes vidieť prestavby a sfunkčnenie viacerých jeho častí. Do očí udrú najmä povrchné ukazovatele bohatstva: supermarkety, predražené hotely, obchody s luxusnými doplnkami do áut, presklené banky, hoci s málom hotovosti, a rozkopané cesty na všetky svetové strany od mesta.
.len 120 lekárov v celej krajine
V Južnom Sudáne pritom dochádza opäť k obrovskej humanitárnej kríze, ktorá bude pokračovať aj v nasledujúcich rokoch. Odhaduje sa, že asi 300-tisíc ľudí bolo repatriovaných zo severu na juh, čo podrobilo skúške úplne nefunkčný systém. Zvýšenie počtu obyvateľov znamená, že je viac ľudí, ktorí potrebujú chodiť do škôl, nemocníc, jesť a pracovať. A to kladie nároky na všetky služby. Rastúca populácia má zvýšené nároky na dodávky potravín – a tých treba viac, ako sa dá získať. To je jeden z dôvodov, prečo vidíme podvýživu vo väčšine oblastí krajiny. Takmer 70 percent obyvateľov nemá prístup ani k základnej zdravotnej starostlivosti. Väčšinu zdravotníckych služieb poskytujú mimovládne organizácie a OSN. Pretrvávajú problémy s infekčnými chorobami, maláriou a následkami násilia, so starostlivosťou o matku a dieťa a tiež s chronickou podvýživou detí. Krajina má najvyššiu úmrtnosť dojčiat a matiek na svete. Žiadny div. Na deväť miliónov obyvateľov pripadá iba 120 lekárov, niečo menej ako 100 zdravotných sestier a okolo 150 pôrodných asistentiek. Väčšinu mesiacov sťažujú prístup k zdravotnej starostlivosti aj dažde a stáva sa, že tehotná žena musí ísť dva-tri dni pešo, kým sa dostane na kliniku.
Šestnásťročnú Moru priniesla na kliniku jej mama, kráčala s ňou peši takmer osem hodín. Mladé dievča bolo v piatom mesiaci tehotenstva a malo komplikovanú maláriu. Krvácanie sa snažili najskôr zastaviť bylinkami v dedine. Moru sa nakoniec podarilo lekárom zachrániť, dieťa už nie. „Matky v Južnom Sudáne umierajú najmä preto, že majú slabý prístup k základným službám, potrebným v tehotenstve alebo pri bežných zdravotných ťažkostiach. Osemdesiatim percentám úmrtí matiek by sa dalo zabrániť. Vzdialenosť, nedostatok personálu, nevzdelanosť, migrácia a viera v tradičných liečiteľov však situáciu nezlepšujú. Čísla klesajú len pomaly, tešíme sa každému zlepšeniu, ale stále viac ako 90 percent matiek v tejto krajine rodí doma,“ komentuje situáciu lekár Sisto, ktorý pracuje s organizáciou Magna Deti v núdzi v oblasti Terekeka.
.zrazu sme nepohodlní
Južný Sudán doplatil na dlhú občiansku vojnu. Tá vypukla najmä preto, že sever utláčal južné regióny, odstrihol južanov od reálnej politickej moci a využíval bohatstvo (najmä ropné) na financovanie luxusného života elity v Chartúme. Na rope vláda teraz stavia budúcnosť krajiny. Ropa má zabezpečiť hlavný príjem štátneho rozpočtu, pritom minulý rok sa takmer pol roka nečerpal ani barel – pre spor so severom. Preto sa úrady v Južnom Sudáne zo všetkých síl pokúšali vybrať dane, vymyslieť nové dane a clá, dokonca zrušili zvýhodnenie humanitárnych komodít ako liekov. Rozpočtové diery tým ani zďaleka nezaplátali. Štátni zamestnanci niekoľko mesiacov nedostávali platy, vláda pozastavila všetky formy sociálnej pomoci. Celá krajina trpela nedostatkom nafty, ktorú priekupníci začali pašovať z Ugandy za trojnásobné ceny a ľudia na ňu stáli v radoch aj celé dni – ak vôbec mali známosti, aby získali čo i len malé množstvo.
Úrady sú preťažené novými nariadeniami, ktoré sa menia s mesačnou pravidelnosťou. A nezamestnanosť tak straší vládu, že neudeľuje pracovné povolenia ľuďom z okolitých krajín, najmä z Ugandy, Kene a Etiópie. Tí pritom stále tvoria väčšinu odborného personálu v krajine. Južný Sudán má nedostatok ľudských zdrojov, lebo takmer 80 percent obyvateľov sú analfabeti. Pracovníci z okolitých krajín sú pobúrení, pre väčšinu z nich je táto diskriminácia nepochopiteľná. „Nemôžeme to akceptovať. Ja žijem v tejto časti Sudánu už dvadsať rokov, rodnú dedinu v Ugande si ledva pamätám, okrem štúdia v Kampale som takmer celý život prežila tu, a zrazu sme nepohodlní. Ale kto tu bude pracovať, to neviem,“ krčí plecami mladá učiteľka Jafna.
Vláda nepochybne zanedbáva rozvoj vlastného priemyslu a pracovnej sily. Počas vojny sa kuracie mäso vozilo z Brazílie, chladničky z Číny, cigarety z Kene, zelenina z Ugandy a lieky z Indie. Za necelý rok od nezávislosti je trh stále zaplavený lacnými výrobkami z Číny a blízkych krajín. Vláda predstavila odvážny plán, kde v blízkom a strednodobom horizonte ignoruje snahu o vstup do zóny voľného obchodu spoločenstva východnej Afriky. Rozhodla sa, že poľnohospodárstvo a ropa zachránia štátny rozpočet a vynesú krajinu na piedestál Afriky. To si, samozrejme, vyžaduje silné vedenie, plán a tvrdú prácu. Namiesto toho vidíme na dennom poriadku hádky, boj o moc a takmer žiadnu koordináciu činnosti ministerstiev. Byrokracia je nočnou morou, všade prenikla drobná i väčšia korupcia. Prezident Salva Kiir sľuboval všetko možné: stavbu nového ropovodu cez Keňu, nákup nových lietadiel, vybudovanie nového hlavného mesta či organizáciu športových podujatí ako African Football Cup, zvýšenie platov štátnym zamestnancom, ba i plošné poskytnutie sadeníc farmárom. Zatiaľ však sľuby neplní. Medzinárodné organizácie upozorňujú na čoraz horšiu humanitárnu situáciu, etnické nepokoje, rastúci počet presídlencov a utečencov na hraniciach, hrozivé epidémie osýpok a mnohých iných infekčných ochorení, na maláriu, podvýživu a neprestajné porušovanie ľudských práv. Vláda síce hlása, že vojaci nesmú páchať násilie na civilnom obyvateľstve, ale v skutočnosti takéto krutosti prehliada.
.vie vláda peniaze správne využiť?
Po eufórií z nezávislosti sa treba začať orientovať na realitu a riešiť jednu z najväčších humanitárnych katastrof v dejinách. Ropné kohútiky sú otvorené, a to prináša množstvo nových peňazí, ktoré by mali oživiť stagnujúcu ekonomiku. Prvé na programe musí byť budovanie infraštruktúry, najmä zavádzanie elektriny. Bez elektriny sú priemysel a podnikanie v podstate mŕtve. Dôležité je aj to, ako vláda mieni so získanými prostriedkami z ropy zaobchádzať. Mala by podporiť vzdelanosť, zdravotníctvo a rozvoj vidieka. Zatiaľ však až 40 percent štátneho rozpočtu ide na obranu a vysoké sumy sa počas roka „stratili“ v korupčných škandáloch. Otázkou ostáva, či bude Južný Sudán kopírovať severný politický model (pravda, bez islamského práva šaríja), v ktorom malá elita ovláda všetko, alebo sa vydá iným smerom.
Autorka pracuje v humanitárnej organizácii Magna Deti v núdzi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.