Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vo veku 70 rokov zomrel spisovateľ a publicista Lajos Grendel, výrazný predstaviteľ maďarskej literatúry na Slovensku.

Dokument o smutnej fraške

.ladislav Kováč .časopis .klub

Tím mladých českých historikov, ktorí vyštudovali filozofickú fakultu Univerzity Karlovej po roku 2000, vydal druhú z troch kníh, v ktorých analyzujú husákovskú „normalizáciu“ na jednej z fakúlt najprestížnejšej z československých univerzít.

Ide o vedecké dielo, založené na dôkladnom spracovaní archívnych materiálov i na rozhovoroch s aktérmi – autori opisujú, ale nemoralizujú a nenormujú. No je to čítanie smutné, presmutné. Karl Marx nemohol tušiť, ako sa jeho slávna téza o opakovaných dejinách a fraške potvrdí v našej krajine.
Čím návrat k „normálu“ začal? Zlomením morálnej chrbtice českého a slovenského národa. Deväťdesiat percent obyvateľov štátu bolo šokovaných vpádom „bratských“ armád v auguste 1968 s presvedčením, že ide o akt okupácie. Ale dva roky na to boli všetci zamestnaní občania pozvaní pred previerkové komisie – všetci, nie iba členovia komunistickej strany, ktorá to všetko spôsobila – a mali sa vyznať, že vojenský prepad uvítali ako priateľskú pomoc pri záchrane socializmu. Neboli to politické previerky, ale previerky mravné. Zopár ľudí povedalo pravdu, ale väčšina pravdu zahmlievala, ošívala sa a vyhovárala. Zopár darebákov pochopilo, že nadišla ich príležitosť, aby svoju neschopnosť a závisť vykompenzovali uchopením moci, ktorú kolaborantom okupácia ponúkla. Bol to tragický začiatok so zlými dôsledkami: prepúšťaním z práce, výmenou vedúcich pracovníkov, zničenými kariérami, znemožňovaním prijatia na štúdium detí tých rodičov, ktorých postihli čistky. No to, čo po čistkách nasledovalo, bola už len tragikomédia, povedané Tylovými slovami: „fidlovačka aneb žádný hněv a žádná rvačka“.

.emigrovať alebo kolaborovať?
Týkalo sa to aj pražskej filozofickej fakulty. Desať percent učiteľov bolo zo školy vyhodených, ako výstraha. A tá zapôsobila. V „dodatkoch k životopisu“ sa veľká časť omilostených komunistov spovedá zo svojho poblúdenia, deklaruje ochotu slúžiť do roztrhania tela (i duše), i s pokorou prijíma trest, ktorý na nich rodná strana uvalila, napríklad znemožnenie ciest do cudziny či zablokovanie kariérneho postupu. V knihe je osud nešťastníkov typizovaný osobným príbehom nadaného a svetovo uznávaného historika, ktorý, podobne ako iný jeho kolega, svoje konanie zdôvodňuje tým, že jediná racionálna voľba bola iba „emigrovat nebo kolaborovat“. Napriek konformnosti funguje ako dobrý učiteľ a študenti ho majú radi. Po prevrate 1989 sa stáva profesorom, predsedom akademického senátu, no rozbehnutá kariéra sa končí, keď sa jeho meno objaví v Cibulkovom zozname agentov Štátnej bezpečnosti. Svoje kontakty s ŠtB poprie, ale začína zanedbávať svoju robotu, umára sa pitkami a čoskoro umiera. Autori zo spisov ŠtB zistili, že ako dlhoročný agent donášal na svojich kolegov a vyslovujú domnienku, že asi trpel ťažkými výčitkami svedomia, takže mu stres z nich privodil psychosomatické ťažkosti a nakoniec aj predčasnú smrť.
Nebol v tom sám. Jediný Slovák medzi štyrmi Čechmi normalizačnej päťky na pražskej fakulte, ktorí boli spočiatku častovaní označením „rudí komisáři“, „likvidační komise“, „krvaví psi“, „mordkomando“ a okolo ktorých sa neskôr vyformovalo „zdravé jadro“ strany, sa stal alkoholikom; prešiel odvykacou kúrou na psychiatrii a smrť ho skosila krátko po roku 1989, keď ho zo školy poslali do predčasného dôchodku. Ako pomerne mladý zomrel aj pracovník, ktorého trápnu a ponižujúcu sebakritiku autori v knihe citujú a ktorý sa stal po prevrate významným českým sociológom. Raz som už napísal, že „to, čo si zasluhujú ľudské indivíduá, morčatá, čo prežili pokusy komunistického laboratória – rovnako vinníci, obete i diváci – je bezhraničný súcit“. Priatelia mi vytýkali, že som sa tým zastal mravného relativizmu. Nie. Vyjadril som svoj pohľad biológa. Ale ako občania, ktorým ide o spravodlivosť, musíme trvať na odsúdení a potrestaní tých, čo narušili mravné zásady a pošliapali zákonnosť.

.odstrašujúci príklad
V celom Československu muselo na počiatku normalizácie opustiť vysoké školy 874 pracovníkov. Preskúmať normalizáciu  na slovenských vysokých školách sa podujal Fedor Blaščák. Opiera sa o stručné správy, ktoré sme o normalizačných previerkach zhromaždili po novembri 1989 na ministerstve školstva; obávam sa však, že nebude mať k dispozícii také bohaté archívne materiály, najmä aj zo straníckych zdrojov, ako mali jeho českí kolegovia. Bude stáť pred tou istou morálnou dilemou, pred akou stáli autori knihy: rozobrať správania ľudí vo všeobecnosti a zachovať anonymnosť, alebo opísať konanie konkrétnych aktérov aj s uvedením ich plných mien? Nie pre ich diskreditovanie či škandalizovanie, ale pre „zodpovědnost za co nejdůkladnější poznání, které má vědec sprostředkovat druhým“ si českí autori zvolili druhý prístup. Prihováral by som sa zaň aj u nás. Potrebujeme, aby na tých, čo aj dnes znečisťujú spoločnosť ontologickým pragmatizmom, aký sa im osvedčil v dobe komunistického Temna, padla hanba. A aby si ambiciózni mladí ľudia nevyvodili z ich skúsenosti poučenie, že bezzásadovosť je najlepšou cestou k úspechu.  
V závere knihy autori vyslovujú hypotézu, že zdecimovanie vzdelávacieho systému malo za následok, že po roku 1989 „scházela zcela základní dovednost intelektuálů, a to schopnost formulovat obecnější stanoviska, která by ve veřejném prostoru mohla působit jako protipól přirozeně technokratického diskurzu větší části politických elít“. Áno, záťaž komunizmu na nás stále ešte leží. Však aj v západnom Nemecku, kde po druhej svetovej vojne prišlo k obnoveniu demokracie, začalo dôkladné vyrovnávanie sa s nacizmom až po dvadsiatich rokoch. Oproti Nemcom nám mnohé chýba. Našťastie máme už vzdelaných mladých ľudí, čo komunizmus nezažili na vlastnej koži. Verím, že talentovaným tvorcom medzi nimi poslúži dielo českých vrstovníkov ako inšpiračný zdroj v úsilí o to, aby sme sa konečne stali normálnou kultúrnou krajinou. Pravda, ak to závratná dynamika doby vôbec ešte dovolí.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Jareš, J., Spurný, M., Volná, K. a kol.: Náměstí Krasnoarmejců 2. Učitelé a studenti Filozofické fakulty UK v období normalizace. Praha: Univerzita Karlova a TOGGA, 2012.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite