Potom prišla nedeľa 23. júla, ja som si ráno otvoril počítač, aby som prebehol očami najnovšie správy, a okamžite mi udrel do očí titulok o tragédii v základnom tábore pod Nanga Parbatom. Ako je to možné? Veď sa tam nikdy nič podobné nestalo! Nuž, ale zdá sa, že to bola len otázka času. Bohužiaľ.
.situácia sa tu vôbec nezlepšuje
Najskôr som si prečítal o piatich Ukrajincoch, troch Číňanoch a jednom Rusovi. Už to bolo niečo strašné a absolútne neočakávané. A to som netušil, že to nie je všetko. Nakoniec namiesto piatich Ukrajincov boli Ukrajinci traja a dvaja boli moji krajania Slováci. Šok! A hneď otázka: Poznal som ich? Veď zopár ich už u mňa bolo, niekoľkokrát sa tu zastavili, prv, ako vyrazili na sever. Nie, týchto som nepoznal, azda jedného, len podľa mena. Lenže o to vôbec nejde. Strašná tragédia, brutálna vražda desiatich cudzincov, športovcov, spolu s jedným miestnym Pakistancom, je realitou. Znovu nás donútila zbaviť sa pocitu, že v Pakistane sa situácia zlepšuje. Vôbec sa nezlepšuje, a sám na to už niekoľko mesiacov upozorňujem, koho môžem. Len metódy teroru a útokov sú čoraz sofistikovanejšie.
Okamžite som telefonoval na poľskú ambasádu, či tam nie sú aj nejakí Poliaci (skoro vždy je tu aj nejaká expedícia od nich) a samozrejme, boli. Jeden z nich mi potvrdil do telefónu, že obaja Slováci tam zahynuli, a to bolo v čase, keď túto skutočnosť oficiálne nikto z pakistanskej strany nepotvrdil. Jednému z nich bolo v sobotu zle, a tak zostala celá výprava ešte v základnom tábore. Zvyšných niekoľko výprav sa už vybralo hore, čo im zrejme zachránilo život. Ukrajinská výprava spala teda v noci zo soboty na nedeľu v základnom tábore, kde sa to všetko zomlelo asi okolo jednej v noci. Približne dvadsať zločincov, preoblečených do polovojenských uniforiem, vniklo do tábora, ktorý nebol nejako špeciálne strážený – veď načo aj, nikdy sa to v tejto oblasti nerobilo. Oddelili Pakistancov od cudzincov. Cudzincov brutálne postrieľali, okradli o všetky doklady a cennosti a nakoniec, aby sa dali telá čo najťažšie identifikovať, rozstrieľali im hlavy. Čo dodať? Takéto niečo nerobia ani besné zvieratá.
.útoky sú súčasťou džihádu
K útoku sa prihlásila vetva pakistanského Talibanu, ale to je stále tá istá pesnička. Dôvod sa vždy nájde. Tentoraz to bolo zabitie ich vysokého veliteľa a neustále útoky bezpilotných lietadiel. Debatovať o príčinách a dôsledkoch je v takomto prípade asi také plodné, ako sa sporiť, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka. Treba si uvedomiť, že teroristické útoky sa predsa nezačali až po organizovaní náletov bezpilotných lietadiel, takzvaných drones. Tie sa začali ako súčasť džihádu, svätej vojny, a každý takýto útok je za džihád aj považovaný. A je zaň považovaný úplne zámerne, pretože proti týmto teroristickým atakom nikdy otvorene nevystúpi žiadna náboženská politická strana v Pakistane. Nehovorím, že násilie priamo podporujú, ale mlčia. Mlčia tak ako väčšina miestnych ľudí a skláňajú hlavy. Lebo veď je to súčasť džihádu a džihád je jeden z piatich základných pilierov islamu, nie? Tak ako môžu protestovať?
Čo na to povedať? Tie občasné informácie v tlači o tom, že sa tu niekde organizujú občianske protesty, ma zakaždým len nahnevajú. Napríklad včera v jednom denníku boli dokonca aj fotografie ľudí s transparentmi (veľmi profesionálne vytlačenými transparentmi, čo je v tejto spoločnosti neuveriteľné), ktorí proti tomuto útoku protestovali. Ja som sa tam bol pozrieť a tých protestujúcich by ste spočítali na prstoch dvoch rúk. Tak ako vždy. Ja síce verím, že deväťdesiatdeväť percent obyvateľov Pakistanu sa v duchu hnevá a vie, že takéto akcie nezadržateľne tlačia ich krajinu do mizérie a izolácie. Lenže tých deväťdesiatdeväť percent je presne tá známa mlčiaca väčšina, ktorá sa bojí kritizovať čokoľvek, čo súvisí s islamom. V tom spočíva ich vnútorná tragédia, len si to nechcú priznať.
Celú túto situáciu zneužívajú militantné skupiny a teroristi, ktorí majú v tých odľahlých oblastiach aj otvorenú podporu miestnych ľudí. Veď prečo by bol inak boj s nimi v takom stave, v akom je, tu aj v Afganistane? Je to realita, nič iné.
.vzdorovať teroristom je úloha moslimov
Súhlasím s názormi, že netreba odsudzovať celú islamskú komunitu. Taký názor je predsa pre normálne uvažujúceho človeka samozrejmý. Ale kto iný, ak nie sami moslimovia, sa v prvom rade musí postaviť proti takýmto zverom, ktorí sa ani nedajú nazvať ľuďmi? Žiaľ, toto je to najťažšie, čo treba v tomto smere urobiť. Viem to z vlastnej skúsenosti. Mal som pred sebou tváre svojich pakistanských zamestnancov, keď sme sa na porade zmienili o tejto tragédii. Opýtal som sa na ich názor. Aká bola reakcia? Sklonené hlavy, zmätené výrazy v očiach. A ticho, to zvyčajné ticho mlčiacej väčšiny. Taký je reálny Pakistan a nenahovárajme si, že je to inak. Ešte dlho nebude.
Táto krásna krajina, ktorá má skoro všetko na svojom území, ktorá má všetky predpoklady mať ako jeden z najsilnejších zdrojov príjmov turistický ruch, dostala ďalšiu ranu. Bohužiaľ, utŕžila ju z vlastného tábora – tak ako vždy. Kto tým bude v dôsledkoch najväčšmi trpieť? Tých deväťdesiatdeväť percent nevinných, priateľských a slušných Pakistancov, ktorí dnes majú jednu hodinu elektrický prúd a druhú už nie, ktorí si nemôžu vždy kúpiť benzín a naftu do svojich áut, a ktorí už často nemajú prostriedky ani na to, aby sa dvakrát denne najedli. Dramatizujem? Vôbec nie. Taká je tu každodenná skutočnosť. Pakistan je siedma najľudnatejšia krajina na svete, ako jediná moslimská krajina má vlastnú atómovú bombu, ale zároveň nemá dosť elektriky a najmä je sužovaný terorizmom ako asi žiadny iný štát na svete.
Všade okolo mňa vládne strach, mne je to veľmi ľúto a znovu sa mi vracajú reminiscencie na tragédiu v našej firme spred takmer piatich rokov, keď tu bol brutálne zavraždený môj kolega. Dokedy sa ešte budeme takto báť? A koho vlastne?
Autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyka Krakov.
.situácia sa tu vôbec nezlepšuje
Najskôr som si prečítal o piatich Ukrajincoch, troch Číňanoch a jednom Rusovi. Už to bolo niečo strašné a absolútne neočakávané. A to som netušil, že to nie je všetko. Nakoniec namiesto piatich Ukrajincov boli Ukrajinci traja a dvaja boli moji krajania Slováci. Šok! A hneď otázka: Poznal som ich? Veď zopár ich už u mňa bolo, niekoľkokrát sa tu zastavili, prv, ako vyrazili na sever. Nie, týchto som nepoznal, azda jedného, len podľa mena. Lenže o to vôbec nejde. Strašná tragédia, brutálna vražda desiatich cudzincov, športovcov, spolu s jedným miestnym Pakistancom, je realitou. Znovu nás donútila zbaviť sa pocitu, že v Pakistane sa situácia zlepšuje. Vôbec sa nezlepšuje, a sám na to už niekoľko mesiacov upozorňujem, koho môžem. Len metódy teroru a útokov sú čoraz sofistikovanejšie.
Okamžite som telefonoval na poľskú ambasádu, či tam nie sú aj nejakí Poliaci (skoro vždy je tu aj nejaká expedícia od nich) a samozrejme, boli. Jeden z nich mi potvrdil do telefónu, že obaja Slováci tam zahynuli, a to bolo v čase, keď túto skutočnosť oficiálne nikto z pakistanskej strany nepotvrdil. Jednému z nich bolo v sobotu zle, a tak zostala celá výprava ešte v základnom tábore. Zvyšných niekoľko výprav sa už vybralo hore, čo im zrejme zachránilo život. Ukrajinská výprava spala teda v noci zo soboty na nedeľu v základnom tábore, kde sa to všetko zomlelo asi okolo jednej v noci. Približne dvadsať zločincov, preoblečených do polovojenských uniforiem, vniklo do tábora, ktorý nebol nejako špeciálne strážený – veď načo aj, nikdy sa to v tejto oblasti nerobilo. Oddelili Pakistancov od cudzincov. Cudzincov brutálne postrieľali, okradli o všetky doklady a cennosti a nakoniec, aby sa dali telá čo najťažšie identifikovať, rozstrieľali im hlavy. Čo dodať? Takéto niečo nerobia ani besné zvieratá.
.útoky sú súčasťou džihádu
K útoku sa prihlásila vetva pakistanského Talibanu, ale to je stále tá istá pesnička. Dôvod sa vždy nájde. Tentoraz to bolo zabitie ich vysokého veliteľa a neustále útoky bezpilotných lietadiel. Debatovať o príčinách a dôsledkoch je v takomto prípade asi také plodné, ako sa sporiť, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka. Treba si uvedomiť, že teroristické útoky sa predsa nezačali až po organizovaní náletov bezpilotných lietadiel, takzvaných drones. Tie sa začali ako súčasť džihádu, svätej vojny, a každý takýto útok je za džihád aj považovaný. A je zaň považovaný úplne zámerne, pretože proti týmto teroristickým atakom nikdy otvorene nevystúpi žiadna náboženská politická strana v Pakistane. Nehovorím, že násilie priamo podporujú, ale mlčia. Mlčia tak ako väčšina miestnych ľudí a skláňajú hlavy. Lebo veď je to súčasť džihádu a džihád je jeden z piatich základných pilierov islamu, nie? Tak ako môžu protestovať?
Čo na to povedať? Tie občasné informácie v tlači o tom, že sa tu niekde organizujú občianske protesty, ma zakaždým len nahnevajú. Napríklad včera v jednom denníku boli dokonca aj fotografie ľudí s transparentmi (veľmi profesionálne vytlačenými transparentmi, čo je v tejto spoločnosti neuveriteľné), ktorí proti tomuto útoku protestovali. Ja som sa tam bol pozrieť a tých protestujúcich by ste spočítali na prstoch dvoch rúk. Tak ako vždy. Ja síce verím, že deväťdesiatdeväť percent obyvateľov Pakistanu sa v duchu hnevá a vie, že takéto akcie nezadržateľne tlačia ich krajinu do mizérie a izolácie. Lenže tých deväťdesiatdeväť percent je presne tá známa mlčiaca väčšina, ktorá sa bojí kritizovať čokoľvek, čo súvisí s islamom. V tom spočíva ich vnútorná tragédia, len si to nechcú priznať.
Celú túto situáciu zneužívajú militantné skupiny a teroristi, ktorí majú v tých odľahlých oblastiach aj otvorenú podporu miestnych ľudí. Veď prečo by bol inak boj s nimi v takom stave, v akom je, tu aj v Afganistane? Je to realita, nič iné.
.vzdorovať teroristom je úloha moslimov
Súhlasím s názormi, že netreba odsudzovať celú islamskú komunitu. Taký názor je predsa pre normálne uvažujúceho človeka samozrejmý. Ale kto iný, ak nie sami moslimovia, sa v prvom rade musí postaviť proti takýmto zverom, ktorí sa ani nedajú nazvať ľuďmi? Žiaľ, toto je to najťažšie, čo treba v tomto smere urobiť. Viem to z vlastnej skúsenosti. Mal som pred sebou tváre svojich pakistanských zamestnancov, keď sme sa na porade zmienili o tejto tragédii. Opýtal som sa na ich názor. Aká bola reakcia? Sklonené hlavy, zmätené výrazy v očiach. A ticho, to zvyčajné ticho mlčiacej väčšiny. Taký je reálny Pakistan a nenahovárajme si, že je to inak. Ešte dlho nebude.
Táto krásna krajina, ktorá má skoro všetko na svojom území, ktorá má všetky predpoklady mať ako jeden z najsilnejších zdrojov príjmov turistický ruch, dostala ďalšiu ranu. Bohužiaľ, utŕžila ju z vlastného tábora – tak ako vždy. Kto tým bude v dôsledkoch najväčšmi trpieť? Tých deväťdesiatdeväť percent nevinných, priateľských a slušných Pakistancov, ktorí dnes majú jednu hodinu elektrický prúd a druhú už nie, ktorí si nemôžu vždy kúpiť benzín a naftu do svojich áut, a ktorí už často nemajú prostriedky ani na to, aby sa dvakrát denne najedli. Dramatizujem? Vôbec nie. Taká je tu každodenná skutočnosť. Pakistan je siedma najľudnatejšia krajina na svete, ako jediná moslimská krajina má vlastnú atómovú bombu, ale zároveň nemá dosť elektriky a najmä je sužovaný terorizmom ako asi žiadny iný štát na svete.
Všade okolo mňa vládne strach, mne je to veľmi ľúto a znovu sa mi vracajú reminiscencie na tragédiu v našej firme spred takmer piatich rokov, keď tu bol brutálne zavraždený môj kolega. Dokedy sa ešte budeme takto báť? A koho vlastne?
Autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyka Krakov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.