Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pamätám sa

.lýdia Šuchová .časopis .týždeň doma

Pamätám sa, ako som prvýkrát počas svojej práce na Úrade vlády mala ísť do rómskej osady. Bývam v Bratislave, rómsku osadu som videla len z vlaku alebo auta, aj to len chvíľočku, kým som zhrozene (zhnusene?) neodvrátila zrak.

Pamätám sa, mala som strach tam ísť. Ale ujala sa ma mimovládna organizácia ETP Slovensko, ktorá mi otvorila dvere trinástej komnaty a ukázala, že sa nemusím báť.
Pamätám sa, ako som prvýkrát išla do rómskej osady v Moldave nad Bodvou. Bola som so šoférom od rána v aute a prechádzali sme dlhými úsekmi serpentín. Keď som vystúpila, bolo mi zle, ledva som sa držala na nohách. A potom ku mne prišla Irma, komunitná pracovníčka (sama Rómka), ktorá na mňa čakala spolu s ufúľanými deťmi niekoľko hodín len preto, aby mi zatancovali. Zaliali ma spontánnosťou a ja som zabudla, že mi bolo zle.
Pamätám sa, ako som prvýkrát videla mládežníkov, ktorí si pod Irminým vedením vytvorili divadelný krúžok. Čakali na mňa na kraji špinavej osady v unimobunke, kde bol ich celý krajší svet, ich komunitné centrum.   V rozťahaných teplákoch zahrali pre mňa, jediného diváka, scénku z ich vlastného života. Za 15 minút, kým hrali, som pochopila o živote viac, ako kedykoľvek pred tým. Sila výpovede o ich smutnom živote ma úplne paralyzovala. Keď skončili, nevládala som z toľkej sily emócií ani zatlieskať. A ony sa na mňa pozerali s obavou, že sa mi to nepáčilo, že sa to nepáčilo ich jedinému bielemu divákovi. A ja som sa ich opýtala, či by chceli ísť hrať o svojom živote aj do Bratislavy. Spolu sme uverili, že sa nám tento zázrak podarí.
Pamätám sa, ako som ich prvýkrát čakala na stanici v Bratislave. Bolo to pre nich všetko príliš psychicky náročné. Prvýkrát sedeli vo vlaku, prvýkrát videli veľké mesto, prvýkrát mal každý svetlo, sprchu a vlastnú posteľ. Prvýkrát sa pokúšali jesť príborom. Bolo to ako skok medzi storočiami. A ja som bola s nimi šťastná a bola som na ne pyšná, ako to všetko prirodzenou intuíciou zvládajú. A učila som sa od nich pokore.
Pamätám sa, ako prvýkrát moja dcéra (vysokoškoláčka) skypovala s chalanmi z osady. A rozdiel 500 km, stupeň vzdelania, ba dokonca ani jazyk im nebol bariérou v tom, aby sa kamarátsky zabávali. A povedala som si, že má zmysel im platiť internet. Veď ľudí zbližuje.
Pamätám sa, ako som prvýkrát hovorila o tom, že by si mali dokončiť základnú školu. Najskôr nevedeli pochopiť, načo by to bolo dobré. Potom mi uverili. Po roku ju mal dokončenú prvý z nich – Igor. Tú jeho skúšku som prežívala rovnako nervózne, ako keď moje deti maturovali alebo robili prijímačky na vysokú školu. A ďalší rok sa prihlásili na prípravu na ukončenie základnej školy sedemnásti.
Pamätám sa, ako som prvýkrát učila Igora, ktorý začal chodiť na strednú školu,  cez skype matematiku. Žasla som, aký je šikovný a inteligentný. Denne sme niekoľko hodín počítali tak, že sme si ukazovali príklady a ich výsledky do kamery. Obdivovala som ho pre jeho vytrvalosť a odhodlanie. A nechápala som, prečo musel skončiť základnú školu v šiestom ročníku...
Pamätám sa, ako som bola prvýkrát predminulú sobotu (15. 6. 2013) na rómskej zábave priamo v osade. Bolo to úžasné podujatie. Najskôr sa čistila osada, potom bol kultúrny program a potom tancovačka. Chalani hrali a spievali, deti a dospelí tancovali, bola prosto pohoda. Ja som bola šťastná, že mám takých výborných kamarátov v osade, ktorí ma pozvali, zabávajú sa so mnou a cítim, že ma majú radi. Keď som odchádzala spať, usmiaty Leon, hrajúci na gitare, na mňa zakričal, že prečo už idem domov a či sa zajtra ešte uvidíme. A ja som ráno zistila, že je zadržaný a hrozí mu väzenie. Cítila som sa ako v zlom sne.
Pamätám sa, ako som prvýkrát do špiku kosti precítila bezmocnosť voči násiliu. Bolo to v stredu 19. júna 2013, keď mi priatelia z osady volali, že ich bijú kukláči a že sa hrozne boja. Že nevedia, čo sa vlastne deje a prečo. A nech im, preboha, pomôžem. A ja som prvýkrát nevedela, ako. Cítila som sa v tých chvíľach, keď som cez telefón počula krik a plač, úplne bezmocná. Nevedela som, čo sa dá robiť proti násiliu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite