máme kórejskú dedinku pri Žiline a kórejské potraviny na Bajkalskej (mimochodom, sú úžasné a aj v zime tam kúpite čerstvý koriander!), máme anglické tehlové baťovské baraky vo Svite a v Bratislave pod stanicou (aj keď Angličania v nich už na prvý pohľad dlho neboli a domčeky začínajú čoraz viac zdobiť nevkusné prvky)...máme rómske osady a v nich malú Indiu, kde sa na raňajky robia indické placky čapátí (aj keď naši Rómovia ich tak nevolajú a nevedia o tom, že sú z Indie). Máme pár Angličanov a Američanov v Bratislave, ktorí posedávajú v krčmách v meste a čítajú Slovac Spectator. A to sme len Slovensko. Keď som žila v Nepále, priala som si, aby existovalo okrem malej Číny a malej Ameriky aj malé Slovensko v Káthmandu. Miesto, kde dostanem bryndzu, kofolu, horalku...dokonca sa mi o takom mieste snívavalo. Nečakala som, že ho nájdem až v Moskve. Prišla som sem neznalá ničoho. Jazyka, pomerov, ľudí...vystrašená zo sivoty a nadrozmernosti všetkého, od ulíc až po budovy a parky. Zrazu som našla slovenskú štvrť. Ambasádu, Slovenský dom, v ktorom je slovenská reštaurácia (áno, kofola, halušky, rezne, všetko!!!), sedí sa tam na príjemnej pokojnej terase a platia sa slovenské ceny. Okolo počuť slovenčinu. Takémuto miestu by som sa ako cestovateľ vyhýbala na míle. V Nepále mi, až na jedlo, nič z toho nechýbalo. Ako rezident sem však chodím do oázy. Oázy od všadeprítomného moskovského sushi, prehnaných cien, slečien na absurdne vysokých podpätkoch a jazyka, ktorý sa mi nepáči a ktorému ešte stále veľmi nerozumiem. V Slovenskom dome sa organizujú výstavy a koncerty slovenských umelcov, pije sa tu slovenské víno a pivo a každý štvrtok majú halušky. Vďaka, Bože, za všetky cudzinecké štvrte na svete, za to, že robia pocit domova a tepla a človek sa necíti taký stratený.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.