Raz-dva naučí človeka pokore. Finsterwolde spolu s dvoma susednými dedinkami Beerta a Drieborg vytvárajú takzvaný Červený trojuholník, komunistický kúsok Holandska. V roku, keď padol Berlínsky múr, tu vo voľbách vyhrala komunistická strana s 50,2-percentnou väčšinou. Oddávna tu bohatstvo patrilo takzvaným ťažkým sedliakom. Títo arogantní panskí sedliaci zamestnávali bezzemkov za neľudských podmienok. V sobotu vyplácali robotníkov tak, že na zem hodili mince – guldeny a centy – spôsobom, akým sa kŕmia sliepky, a nechali ľudí, aby si ich vyhrabali z blata.
Tento okres sa teraz volá Oldambt a kedysi ho volali Obilná republika. Keď klesla cena dopravy a obilie sa začalo dovážať, padla sláva ťažkých sedliakov. Mnohí skrachovali a ich domy schátrali. Dnes je to najzaostalejšia časť Holandska. Najvyššia nezamestnanosť, sociálne tragédie na dennom poriadku, alkoholizmus, incest, vraždy.
Často sa prechádzam po cintoríne pri kostole. Niektoré staré náhrobky sa už, tak ako tí pod nimi, skoro rozpadli na prach. Jedného dňa som narazila na čudný obelisk. Na každej strane pripevnená tabuľka, na troch tabuľkách hrdinsky ladené verše. Na štvrtej stojí: Na pamiatku nášho kamaráta Eltja Siemensa, narodeného 26. mája 1898, ktorý položil život v boji o kúsok rodinného šťastia. Bol zastrelený počas štrajku 5 000 robotníkov v Oldambte 29. mája 1929.
Stála som pri ňom, žena zo sladkej krajiny v srdci Európy, stratená v šírave ílovitej zeme, ktorá sa dá krájať ako maslo, a myslela som na to, ako ťažko je niekedy prežiť a ako naozaj málo stačí ku šťastiu. Neviem spievať, ale cítila som, že mu dlžím niečo úctivé. Tak som mu zaspievala Internacionálu, ktorej slová sa mi v hlave bohvie prečo vynorili po česky. Poslední vatra vzplála. Dejme se na pochod.
Kamila Straatsburg Sajmerová žije vyše tridsať rokov v Holandsku, z toho posledných osem rokov na severe v takmer nedotknutej prírode. Samotu považuje za liek na dušu, ktorý podporuje sebapoznanie a pokoru. Miluje knihy, psíkov a život pre jeho krásu, ktorú si musíme zaslúžiť a o ktorú sa oplatí stále bojovať.
Tento okres sa teraz volá Oldambt a kedysi ho volali Obilná republika. Keď klesla cena dopravy a obilie sa začalo dovážať, padla sláva ťažkých sedliakov. Mnohí skrachovali a ich domy schátrali. Dnes je to najzaostalejšia časť Holandska. Najvyššia nezamestnanosť, sociálne tragédie na dennom poriadku, alkoholizmus, incest, vraždy.
Často sa prechádzam po cintoríne pri kostole. Niektoré staré náhrobky sa už, tak ako tí pod nimi, skoro rozpadli na prach. Jedného dňa som narazila na čudný obelisk. Na každej strane pripevnená tabuľka, na troch tabuľkách hrdinsky ladené verše. Na štvrtej stojí: Na pamiatku nášho kamaráta Eltja Siemensa, narodeného 26. mája 1898, ktorý položil život v boji o kúsok rodinného šťastia. Bol zastrelený počas štrajku 5 000 robotníkov v Oldambte 29. mája 1929.
Stála som pri ňom, žena zo sladkej krajiny v srdci Európy, stratená v šírave ílovitej zeme, ktorá sa dá krájať ako maslo, a myslela som na to, ako ťažko je niekedy prežiť a ako naozaj málo stačí ku šťastiu. Neviem spievať, ale cítila som, že mu dlžím niečo úctivé. Tak som mu zaspievala Internacionálu, ktorej slová sa mi v hlave bohvie prečo vynorili po česky. Poslední vatra vzplála. Dejme se na pochod.
Kamila Straatsburg Sajmerová žije vyše tridsať rokov v Holandsku, z toho posledných osem rokov na severe v takmer nedotknutej prírode. Samotu považuje za liek na dušu, ktorý podporuje sebapoznanie a pokoru. Miluje knihy, psíkov a život pre jeho krásu, ktorú si musíme zaslúžiť a o ktorú sa oplatí stále bojovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.