Veľmi ľahko a lacno dnes hovoríme či spievame tieto slová. Keby sme mali dajaký vzácny šperk, a keby sme ho stále nosili a ukazovali, nikto by neveril. Alebo by sme oň veľmi skoro prišli.
Celé Slovensko ako keby sa presťahovalo do paneláku a tam prežíva svoje príbehy. Sme múdri, ale aj múdry občas schybí. Hlavne, že sa máme radi. Aj zábava patrí k životu, no zaťaženému vekom aj prastarými obrazmi mi to niekedy pripomína Babylon, Sodomu, alebo „až do trpkého konca“. Ako keby sme hladnému či chorému človeku ponúkli len slová útechy, peknú zábavu a chvíľu zabudnutia.
Slovensko je choré. Vykradnuté, sklamané prežíva dačo ako kolektívnu depresiu. Nepomôže nám vyhovárať sa, že v celom svete je to tak. Príčin našich chorôb a zranení je veľa. Každý vieme svoje. Uzdraviť ho môžu len ľudia, ktorí ho majú radi. Ktorí v pokore, nezištne a vytrvalo dávajú na stôl svoj dar a svoju službu. Každý to, čo vieme, čo sme sa naučili, a so srdcom. Potom aj dar našich zabávačov nebude len náplasť, chvíľka zabudnutia, ale slávnosť a pokračovanie nášho spoločného príbehu v pravde a láske.
Touto glosou sa chcem poďakovať státisícom jednoduchých ľudí, ktorých nevidíme na obrazovkách. Trpezlivým nesením svojho údelu ako spodné vody nesú celú našu spoločnosť. Prišiel čas, aby sme ako skrytý poklad a príklad vytiahli na svetlo ich jednotlivé príbehy ako dôkaz skutočnej vernosti a lásky.
Celé Slovensko ako keby sa presťahovalo do paneláku a tam prežíva svoje príbehy. Sme múdri, ale aj múdry občas schybí. Hlavne, že sa máme radi. Aj zábava patrí k životu, no zaťaženému vekom aj prastarými obrazmi mi to niekedy pripomína Babylon, Sodomu, alebo „až do trpkého konca“. Ako keby sme hladnému či chorému človeku ponúkli len slová útechy, peknú zábavu a chvíľu zabudnutia.
Slovensko je choré. Vykradnuté, sklamané prežíva dačo ako kolektívnu depresiu. Nepomôže nám vyhovárať sa, že v celom svete je to tak. Príčin našich chorôb a zranení je veľa. Každý vieme svoje. Uzdraviť ho môžu len ľudia, ktorí ho majú radi. Ktorí v pokore, nezištne a vytrvalo dávajú na stôl svoj dar a svoju službu. Každý to, čo vieme, čo sme sa naučili, a so srdcom. Potom aj dar našich zabávačov nebude len náplasť, chvíľka zabudnutia, ale slávnosť a pokračovanie nášho spoločného príbehu v pravde a láske.
Touto glosou sa chcem poďakovať státisícom jednoduchých ľudí, ktorých nevidíme na obrazovkách. Trpezlivým nesením svojho údelu ako spodné vody nesú celú našu spoločnosť. Prišiel čas, aby sme ako skrytý poklad a príklad vytiahli na svetlo ich jednotlivé príbehy ako dôkaz skutočnej vernosti a lásky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.