Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Drsná škola

.juraj Malíček .časopis .literatúra

Drsná škola, komiks libretistu Franka Millera a výtvarníka Geofa Darrowa, je dokonalým príkladom toho, prečo tento autonómny umelecký druh nikdy nebude takou súčasťou mainstreamu populárnej kultúry, ako sú povedzme film či literatúra.

Komiks sa nedá konzumovať len tak, rekreačne, bez kontextu, bez prípravy, bez vášne. Sú ľudia, nie ortodoxní fanúšikovia komiksov, normálni ľudia, ktorí komiks sledujú a majú ho radi, ale je ich podstatne menej ako tých, čo ho síce môžu rešpektovať, tak trocha blahosklonne, ale nikdy po žiadnom komikse nesiahnu. Nie po braku, ale po vysokom, vážnom komikse, ktorý sa presadil aj mimo komiksovej enklávy. Je to asi preto, lebo komiks sa ich nikdy skutočne nedotkol. Obraz, slovo, bublina s dialógom, medzera, kresba, farby, panely postavené vedľa seba, je toho jednoducho priveľa, aby sa to dalo odhaliť povrchným listovaním kdesi v kníhkupectve a žiadna recenzia komiksu, nech je akokoľvek dobre zvládnutá, to sprostredkovať nedokáže.
Čítam si Drsnú školu a pozerám si Drsnú školu. Naraz, inak sa nedá, je to komiks. V tichu, sústredený, stranu po strane, fascinujú ma obrazy. Samy osebe by mohli byť zátišiami, portrétmi, krajinkami, sem-tam čosi abstraktnejšieho, obstáli by samostatne, ale skutočný zmysel im dáva štruktúra, to že sú radené jeden za druhým. Premýšľam pritom o cyberpunku, primárne literárnom subžánri sci-fi, takto nejako by to mohlo vyzerať, ak by sa podarilo namaľovať vizuálne predstavy cyberpunku, vyvolané vo vedomí čítaním nejakého Gibsona či Sterlinga. Blade Runner. Ten film. To ale nie je, prísne vzaté, cyberpunk, to je sfilmovaný Philip K. Dick, klasik sci-fi, spisovateľ so skutočnou psychiatrickou diagnózou, neodvážim sa tvrdiť, že mal nejakého obľúbeného filozofa, ale ak by som si mal tipnúť, poviem George Berkeley. Krajný solipsizmus, problém povahy vedomia.
Presne o tomto je Drsná škola.
A pocta Chandlerovi a Hammettovi, filmu noir ešte nie, to až neskôr, v Sin City. To je Frank Miller, jeden z autorov Drsnej školy, inak aj autor 300 a Návratu temného rytiera, komiksu, v ktorom sa v polovici osemdesiatych rokov vrátil ten Batman, ktorého poznáme dnes. Nie Adam West z toho bizarného staručkého seriálu, čo sme ako deti sledovali na ORF. Tento Miller písal na začiatku deväťdesiatych rokov scenáre a skúšal režírovať. RoboCop 2 a RoboCop 3, strašné sračky, s prepáčením, ale čítajúc si Drsnú školu, komiks v ktorom stroj odmieta uveriť, že nie je človek, to zrazu dáva zmysel.
Geof Darrow, v Drsnej škole ten dôležitejší z autorov, je výtvarník zodpovedný za to, ako vyzerá film Blade Runner. To bolo desať rokov pred Drsnou školou, o ďalších desať rokov, plus-mínus, tento Darrow „nakreslil“ Matrix.
Nič svetoborné,  tieto informácie, všetky sú na zadnej strane obálky Drsnej školy, prečítať si ich môže každý za pár sekúnd. Vnímať Drsnú školu, čítať ju a dívať sa na ňu znamená skutočne im porozumieť. To je komiks, umelecký druh odčítateľného kontextu, vnútri aj vonku. Umenie pamäti. Preto nikdy nebude mainstreamom, mainstream nemá pamäť.

Frank Miller, Geof Darrow: Drsná škola, Comics Centrum, 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite