Zombie, živí mŕtvi sú personifikáciou bezbrehého konzumu. Sú Auparkom, Euroveou, Markízou a Jojkou, sú spredmetnením idey mŕtvej mysle, mŕtvej duše a mŕtveho ducha a živého tela, hnaného animálnou túžbou žrať ľudské mozgy. Nemyslieť, konzumovať, viac a viac, až kým nezostane žiadny mozog na zjedenie. Tuposť, dav, honba za čímsi bez vyššieho účelu či zmyslu, na konci rozpad civilizácie, ako ju poznáme. Mať, nie byť, a Fromm vstáva z hrobu, aby sa mi za to sprznenie pomstil. Dennodenná skúsenosť s našou prítomnosťou, pretavená do tej najpriamočiarejšej metafory, nech nám to dôjde a môžeme sa z toho tešiť. Všetci sme infikovaní, čoraz menej mysliace telá, odhodlané konzumovať viac a viac, potenciálne zombie, len nákaza ešte neprepukla naplno. Alebo prepukla a ten zmätok vôkol je panika, ktorá predznamenáva rozpad. O ňom, nie o budúcnosti svetlých zajtrajškov, ale o budúcnosti temnoty, sú dva najzásadnejšie zombie príbehy prítomnosti. Prvý sa volá Svetová vojna Z, román Maxa Brooksa (nepliesť si s rovnomenným filmom s Bradom Pittom, ktorý o nejaké dva týždne príde do našich kín a je o čomsi celkom inom), ktorý paradokumentárnym spôsobom mapuje globálnu zombie nákazu a svojou kvalitou a výpovednou silou vysoko prekračuje nároky kladené na akýkoľvek príbeh, v ktorom sa zombie čo i len mihnú. Druhým, azda ešte zásadnejším je videohra The Last of Us, aktuálny mokrý sen väčšiny videoherných recenzentov a čo je dôležitejšie, azda prvá hra, ktorá je síce vynikajúca, ale človek nemá chuť ju hrať, lebo s tým, čo sa v nej deje, sa nepotrebuje a nechce konfrontovať. A zombie sú toho len symptómom.
Tá infekcia sa volá beznádej a je príjemné vidieť, že sme si ju všimli, takto máme šancu nájsť protilátky skôr, ako zamorí všetko a všetkých.
Tá infekcia sa volá beznádej a je príjemné vidieť, že sme si ju všimli, takto máme šancu nájsť protilátky skôr, ako zamorí všetko a všetkých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.