Som perfekcionista/
Z mojej roboty ma vždy najviac bavila kreativita, ako sa jedlo ukladá na tanier, ako nájsť perfektnú chuť a niečím ju ozvláštniť. Pri vymýšľaní nového menu stále hľadám niečo nové, potom to skladám dokopy, ladím, skúšam, ochutnávam a zase mením. Nerobím molekulárnu gastronómiu, aj keď chémiu som na škole mal rád, ale to dnes už nie je cesta, iba ak na doplnenie, niektoré prvky a textúry, ako peny, gély, chrumkavosť zatraktívňujú jedlo. Keď si hostia vypýtajú degustačné menu, to mám najradšej, to je veľký kontakt medzi šéfkuchárom, jeho tímom a hosťami.
Sledujem/
Existujú špeciálne obchody pre kuchárov, tam by som vedel nakupovať a obzerať dlho, fascinuje ma, kam sa vyvíja technológia, aké všelijaké nástroje na uľahčenie práce v kuchyni pribúdajú. Nože už neprekvapia, ale tie prístroje! Filtrovače, odstreďovače, sušičky, mixéry, ktoré mixujú aj za teploty, prístroje na sous vide čiže varenie pod bodom varu pri stálej teplote. Už netreba veľké skrine, stačí malé zariadenie, ktoré sa dá dať do hrnca.
Mám rád všetky športy/
Niekedy, keď mám voľno, nechce sa mi nič, len ležať, spať, lenže potom mi je ľúto toho dňa, tak sa otrasiem a ide sa. Som multiinštrumentalista, alebo ako sa to pri športe vlastne povie. Rád hrám tenis, futbal, keď mám čas, milujem hokej na korčuliach, aj hokejbal s loptičkou. Hrávam v obrane aj v útoku, ale najväčšiu radosť mi robí prihrať na gól, vypracovať príležitosť. Nikdy som však nevydržal pri športe tak dlho, aby som sa v ňom presadil. Na škole som bol požiarnik, chodili sme na hasičské súťaže, viazali uzly, strieľali, robili s prúdnicami a hadicami. Bavilo ma súťažiť.
Som príliš dobrý/
Niekedy to je až na škodu, najmä na Slovensku. Vonku, keď sa mi podarilo robiť s profesionálmi, tam hierarchia funguje na sto percent, ľudia poznajú svoje hranice. Tu sa ale nedá poľaviť, ani keď mám pocit, že už som nasadil kvalitu a iní ju budú udržiavať. Keď musím pripomienky opakovať druhý- aj tretíkrát, začnem byť zlý. Kričím, aj tanier sa mi podarilo hodiť, že čo to je za blivajz, zjedol by si to ty sám? Tak ako to môžeš dať na tanier niekomu inému! Aj keď človek hnev priebežne ventiluje, stále tam niečo ostáva a raz za čas to vybuchne.
Viem sa objesť/
Milujem fazuľovú polievku od mamy, babky aj priateľky, s rôznymi smotanovými osúchmi, lokšami, langošmi. Polievky na kyslo viem spratať toľko, že neviem dýchať. McDonald‘s? Dám si občas aj hamburger, ale nie z toho nadšený, ani u detí to veľmi nepodporujem. Je to taká chuťová droga, i keď nikdy som bližšie nebádal, na akom princípe funguje.
Študujem/
Mám rád históriu, najmä okolo druhej svetovej vojny, veľa rokov sa tým zaoberám, zaujímajú ma bojové taktiky, pohyby vojsk, zbrane, ale nie som žiadny odborník na lietadlá a tanky. Skôr ma fascinuje, ako sa mohlo niečo také stať, ako to mohli ľudia dopustiť, či to bola taká doba, alebo bol Hitler génius, že toľké masy dokázal zmanipulovať.
Nezabijem/
Kuchári nemusia zabíjať zvieratá, ktoré varia, aj keď asi by to mali vedieť. Kedysi, keď som mal 12 či 13 rokov, na dedine u babky boli sliepky aj zajace, bolo to prirodzené, ale dnes už by som to ani nevedel, je mi zvierat ľúto. Nemám rád utrpenie, neznesiem ani, keď niekto bije psov.
Z mojej roboty ma vždy najviac bavila kreativita, ako sa jedlo ukladá na tanier, ako nájsť perfektnú chuť a niečím ju ozvláštniť. Pri vymýšľaní nového menu stále hľadám niečo nové, potom to skladám dokopy, ladím, skúšam, ochutnávam a zase mením. Nerobím molekulárnu gastronómiu, aj keď chémiu som na škole mal rád, ale to dnes už nie je cesta, iba ak na doplnenie, niektoré prvky a textúry, ako peny, gély, chrumkavosť zatraktívňujú jedlo. Keď si hostia vypýtajú degustačné menu, to mám najradšej, to je veľký kontakt medzi šéfkuchárom, jeho tímom a hosťami.
Sledujem/
Existujú špeciálne obchody pre kuchárov, tam by som vedel nakupovať a obzerať dlho, fascinuje ma, kam sa vyvíja technológia, aké všelijaké nástroje na uľahčenie práce v kuchyni pribúdajú. Nože už neprekvapia, ale tie prístroje! Filtrovače, odstreďovače, sušičky, mixéry, ktoré mixujú aj za teploty, prístroje na sous vide čiže varenie pod bodom varu pri stálej teplote. Už netreba veľké skrine, stačí malé zariadenie, ktoré sa dá dať do hrnca.
Mám rád všetky športy/
Niekedy, keď mám voľno, nechce sa mi nič, len ležať, spať, lenže potom mi je ľúto toho dňa, tak sa otrasiem a ide sa. Som multiinštrumentalista, alebo ako sa to pri športe vlastne povie. Rád hrám tenis, futbal, keď mám čas, milujem hokej na korčuliach, aj hokejbal s loptičkou. Hrávam v obrane aj v útoku, ale najväčšiu radosť mi robí prihrať na gól, vypracovať príležitosť. Nikdy som však nevydržal pri športe tak dlho, aby som sa v ňom presadil. Na škole som bol požiarnik, chodili sme na hasičské súťaže, viazali uzly, strieľali, robili s prúdnicami a hadicami. Bavilo ma súťažiť.
Som príliš dobrý/
Niekedy to je až na škodu, najmä na Slovensku. Vonku, keď sa mi podarilo robiť s profesionálmi, tam hierarchia funguje na sto percent, ľudia poznajú svoje hranice. Tu sa ale nedá poľaviť, ani keď mám pocit, že už som nasadil kvalitu a iní ju budú udržiavať. Keď musím pripomienky opakovať druhý- aj tretíkrát, začnem byť zlý. Kričím, aj tanier sa mi podarilo hodiť, že čo to je za blivajz, zjedol by si to ty sám? Tak ako to môžeš dať na tanier niekomu inému! Aj keď človek hnev priebežne ventiluje, stále tam niečo ostáva a raz za čas to vybuchne.
Viem sa objesť/
Milujem fazuľovú polievku od mamy, babky aj priateľky, s rôznymi smotanovými osúchmi, lokšami, langošmi. Polievky na kyslo viem spratať toľko, že neviem dýchať. McDonald‘s? Dám si občas aj hamburger, ale nie z toho nadšený, ani u detí to veľmi nepodporujem. Je to taká chuťová droga, i keď nikdy som bližšie nebádal, na akom princípe funguje.
Študujem/
Mám rád históriu, najmä okolo druhej svetovej vojny, veľa rokov sa tým zaoberám, zaujímajú ma bojové taktiky, pohyby vojsk, zbrane, ale nie som žiadny odborník na lietadlá a tanky. Skôr ma fascinuje, ako sa mohlo niečo také stať, ako to mohli ľudia dopustiť, či to bola taká doba, alebo bol Hitler génius, že toľké masy dokázal zmanipulovať.
Nezabijem/
Kuchári nemusia zabíjať zvieratá, ktoré varia, aj keď asi by to mali vedieť. Kedysi, keď som mal 12 či 13 rokov, na dedine u babky boli sliepky aj zajace, bolo to prirodzené, ale dnes už by som to ani nevedel, je mi zvierat ľúto. Nemám rád utrpenie, neznesiem ani, keď niekto bije psov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.