Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Už dva mesiace bývame v Moskve, ale až teraz dorazil kontajner s vecami. Päťdesiat škatúľ. Stoja tu, v tom dvojizbovom bytíku, ako omylom, ako niečo, čo si tu len na čas niekto zložil a zasa si to zoberie. Akoby nschvál, v telke ide taký reality seriál, kde sa tím špecialistov snaží pomôcť ľuďom ako ja. Ľuďom (áno takmer vždy sú to ženy), čo majú barak zaplnený tak, že ich deti nemajú ani svoju detskú izbu, lebo všade sú veci a veci a veci a škatule s vecami. Nie sú to malé dvojizbové bytíky. Sú to megalomanské americké papundeklové domy. Tak plné, že si to ani neviete predstaviť. Dvesto párov topánok a 150 párov kabeliek. Šesť televízorov, z toho štyri v garáži, len ak by ich niekedy náhodou bolo treba. Teta mala (ani  o tom som už nejaké to desaťročie nevedela) pod posteľou sadru z nohy, celú pokreslenú, s ktorou rodila svoju prvú dcéru (krorá má už 35 rokov). Tejto tete našli aj šáločku s 20-ročnými kuracími kosťami. Celý dom je prakticky len veľká kopa vecí a medzi nimi chodníčky. Rodina na zrelá na tabletky, rozhodli sa ísť do tv šou. Špecialistka na zapratané priestory vám vyprace celý barak a všetky veci dá do skladu a tam ich rozloží, aby ste pekne videli, čo všetko máte. Máte právo mať len jeden kufrík na celý mesiac. Ste v prázdnom dome. Celý mesiac chodídte do skladu a pozeráte sa, čo všetko máte. Triedite veci na charitu, na predaj, do koša a na tie, ktoré si ponecháte. Obete plačú, majú hysterické záchvaty (aj ja by som ich mala) a nakoniec si ponechávajú viac  ako sa špecialistke páči. Tá ich potom nasťahuje do hotela a prerobí im barak. Približne polovicu vecí, ktoré si vybrali na ponechanie, zakomponuje dizajnérsky do domu a zvyšnú polovicu dá do avie, ktorú zaparkuje pred barakom. Rodinky prichádzajú do domu, výskajú od radosti, plačú, aká nádherná nová izba, aké krásne dekorácie, no toto a pozri mami na obývačku, všetci sú dojatí a nadšení. Objímajú špecialistku. Tá sa však tvári smutne a vraví, že má len jeden problém. Zdesené rodinky sa pýtajú, aký. Špecialistka ukáže na aviu, zaparkovanú pred oknom a povie, že polovica vecí, čo si vybrali, je tam. Väčšina posadnutých žien len kývne rukou a povie VYHODIŤ! Taký krásny dom si nenechám zapratať! Obeť je vyliečená. Rodina zocelená. Dom presvetlený a priestranný. Pani špecialistka, prosím, poďte ku mne domov!!!

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite