Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Turecko vrie

.claire Berlinski .mustafa Akyol .david Goldman .časopis .klub

Turecko sa otriasa v politickej kríze. Hovorí sa o tureckej jari, Erdoganovej diktatúre a tureckom roku 1968. Ide o viac ako len o istanbulský park na mieste bývalého arménskeho cintorína.

.blázon s plynom
Celý príbeh sa začal, keď sa vláda v Ankare rozhodla zničiť park Gezi v centre Istanbulu a postaviť tam nové nákupné centrum. V prvom rade, park Gezi nie je nič podobné parížskej  Jardins de Luxembourg.  Je to špinavé miesto s potkanmi, miesto, kam by ste sa celkom určite sami neodvážili v noci vojsť, a ak by ste tam zablúdili cez deň, čakali by vás tam na tráve poodhadzované použité kondómy, nie rastúce kvetiny. Nuž ale, je to jedno z posledných zalesnených miest v okolí.
Istanbul zažil za poslednú dekádu masívny developerský boom. Krásne staroučké budovy boli zničené po stovkách a nahradili ich nákupné centrá. Až kým nevypukli tieto protesty, myslela som si, že hoci je to niečo, čo protirečí môjmu vkusu, miestnym ľuďom sa to páči, aspoň obchody boli stále plné. Zjavne som sa mýlila.
Keď začala developerská spoločnosť, ktorá má postaviť nové nákupné centrum, vysekávať v parku stromy, protestujúci začali okupovať park. Správali sa pokojne. Pravdu povediac, ich protesty však od začiatku neboli o parku alebo novom nákupnom stredisku. Bol to protest ľudí, ktorých spája frustrácia z nekonečného istanbulského boomu: so všetkou tou dopravou, neznesiteľným hlukom (najmä kvôli stavbám), masívnou imigráciou z vnútrozemia, predátorským správaním developerov – o ktorých sa vie, že sú v jednej posteli s mocou – to všetko za ostatných desať rokov zničilo mnohé z krásneho a kultúrneho dedičstva tohto mesta. Ešte viac sú však tieto protesty zúrivou reakciou na premiéra Erdogana a jeho čoraz viac autoritársku vládu. Práve to symbolizuje aj všadeprítomná istanbulská polícia, falangy, ktorým sa tu hovorí Robocopi. Cítia sa takí neohrození, že keď novinári na twitteri píšu o ich plynových útokoch, zabávajú sa na tom.
V ostatnom čase akoby každý voličský blok začal byť nespokojný s tou či inou politikou premiéra Erdogana. Reštriktívne zákony o alkohole, ako zvyčajne ešte sprísnené v parlamente, vyvolali zlosť. Rovnako ako takzvaný mierový proces s kurdskou stranou PKK, ktorému nikto nerozumel. Nespokojnosť rástla aj pre cenzúru  médií a perzekúciu  tých, ktorí podľa vládnych úradníkov urazili „islamské hodnoty“ na sociálnych sieťach. Hnev vyvolal bombový útok v Reyhanli, po ktorom zostalo 52 mŕtvych Turkov a ktorý podľa všetkého súvisí so zlyhaním polície a tajných služieb (nikto však nevie ako a nikto neverí novinám, ktoré o  tom píšu).  Panuje tu strach v súvislosti s vojnou v Sýrii, šíria sa obavy, že sýrska militantná skupina al-Nusra, ktorá by mala mať napojenie na al-Káidu, sa dostala k zásobám plynu sarin v tureckom meste Adana, len päť míl od americkej vojenskej základne Incirlik. No a napokon tu vládne hlboká skepsa z Erdoganových grandióznych plánov, akými sú tretie letisko, druhý bosporský kanál, gigantická megamešita, ktorá by mala prekonať všetky mešity z osmanského obdobia a dominovať už dnes veľmi utrápenému pohľadu na mesto.  A do toho prišlo zničenie ďalšieho parku.
Ničomu nepomohol ani oznam, čie meno bude niesť nový most ponad Bospor. Sultán Selim bol napokon pre mnohých miestnych alevitov predovšetkým vrah. Nič neutíšilo ani vyhlásenie jedného z nižších politikov AKP, ktorý na twitteri napísal: „Moja krv začína vrieť, keď vidím, ako tí úbohí psychopati, ktorí predstierajú, že sú ateisti, nadávajú na moje náboženstvo. Títo ľudia, ktorí boli znásilnení, by mali byť úplne vyhladení.“ Pred dvoma týždňami neidentifikovaný cudzí hlas v metre, umiestnený neďaleko bezpečnostnej kamery, napadol cestujúci pár len preto, že sa bozkávali. Hlas ich vyzval, aby sa „správali v súlade s morálnymi pravidlami“. Reakciou okamžite boli protesty verejne sa bozkávajúcich ľudí. A tie vyvolali konfrontáciu s okolím  vrátane pokrikov „Allah Akbar!“ Šírili sa správy, aj keď nepotvrdené, že jeden z bozkávajúcich sa protestujúcich bol dokonca dobodaný. Vládne tu však taká hystéria, že by nebolo celkom rozumné veriť  všetkému, čo sa hovorí.  
Erdogan, zdá sa, hrozne podcenil úroveň nespokojnosti svojich poddaných. Bol si istý, že Boh, silná ekonomika a slabá opozícia boli všetkým, čo na potvrdenie svojej hegemónie potreboval. Na protesty v parku v prvom momente prudko vyhlásil:  „Urobili sme rozhodnutie a budeme postupovať tak, ako sme rozhodli.“ Jeden z parlamentných poslancov AKP dokonca dosť nerozumne vyhlásil, že niektorí mladí ľudia zjavne „potrebujú trochu plynu“.
A tak Robocopi opäť raz použili svoje spreje a vodné delá. Fotograf zachytil, ako sprejujú plyn do tváre zraniteľnej ženy v krásnych červených šatách v strednom veku. Fotografia sa stala symbolom: táto žena zjavne nebola žiadnym chuligánom. Ako o nej napísal jeden miestny konzervatívny novinár, vyzerala „decentne“.
Namiesto toho, aby sa rozišli, protestujúci sa začali na námestie vracať. A ďalší a ďalší ich začali podporovať. To sa nemalo stať. Polícia spanikárila. Pri úsvite dav napadli a nešetrili násilím. Nielen voči študentom, ale aj novinárom a parlamentným poslancom z opozície, ktorí prišli demonštrantom na podporu. Vážne ublížili aj fotografovi , ktorý odfotil dámu v červených šatách. Ťažko povedať, či to bola náhoda, skôr nie. Rovnako asi nebola náhoda, že turecký novinár Ahmet Sik, známy vďaka článkom o korupcii v tureckej polícii a vplyve tureckého imáma Fethullaha Gülena na jej zložky,  a  už bol uväznený za „prípravu prevratu“, tentoraz skončil v nemocnici, aj keď zo zranení by sa mal dostať.
Polícia zablokovala cesty, ktoré vedú na námestie Taksim v centre Istanbulu, ako aj na slávnu ulicu Istiklal. Plynové bomby strieľali na všetko, čo sa hýbalo, dokonca aj na túlavé psy. Na oblohe bolo vidieť vrtuľníky, wi-fi nefungovala a nemocnice sa rýchlo naplnili zranenými. Správy o mŕtvych je ťažké potvrdiť. V stave klinickej smrti je po zásahu polície ľudskoprávny aktivista Ethem Sarısülük, Mehmet Ayvalitas, člen zakázanej ľavicovej organizácie a heker je tiež mŕtvy. Hovorí sa o ďalších mŕtvch, podľa Human Rights watch sú čísla určite vyššie, ako uvádzajú oficiálne zdroje. Videla som video, ako policajné vozidlo zrazilo ženu a prešlo po nej. Bola by som prekvapená, keby to prežila.
Hanebnou správou je, že turecké médiá – poslušné a zbabelé – tieto udalosti bagatelizovali. Hlavným zdrojom spravodajstva sa stal twitter. Presne v tom čase, keď BBC ukazovalo šokujúce zábery z Istanbulu, turecká TV24 vysielala Erdoganovu prednášku o škodlivosti fajčenia. Na Taksime to vrelo, ale NTV vysielala kuchársku šou a ďalší kanál zase dokument o liposukcii.  Ale správy o zranených a zabitých sa šíria ústnym podaním a fotografie a videá cirkulujú po sociálnych sieťach. Mala som pocit, že celé mesto začína zúriť. Tri najväčšie turecké futbalové tímy, zvačša rivali na život a na smrť (občas doslova), oznámili, že spoločne sa pridávajú k protestom. Istanbulčania vychádzali do ulíc, niektorí len v pyžamách, búchajúc na hrnce a panvice a vykrikujúc „Erdogan, rezignuj!“ Staršie ženy vyhadzovali z okien mladým demonštrantom citróny (ľudia si mylne myslia, že pomáhajú proti chemickým sprejom) a vykrikovali: „Vydržte!“ Taxikári, šoféri minivanov aj autobusov prichádzali na pomoc.  A bosporský most z ázijskej strany bol plný pochodujúcich más. Nikdy sm nevidela taký spontánny a verejný hnev, spojený – ako inak – s hysterickou radosťou, aká patrí k davu.
Turci držali transparenty, ktoré nazývali svojho premiéra „Chemický Tayyip“ a tento slogan sa ďalej šíril po facebooku. Protesty sa po tej osudnej noci rozšírili do ďalších miest, pred budovu parlamentu v Ankare, ale aj do Eskisehiru, Trabzonu, Adany, Edirne, Antalye či Diyarbakiru, a čo je zvláštne, aj do Konye, kde má Erdogan svoju baštu.  Minister vnútra oznámil, že za šesť dní sa v 67 provinciách konalo 235 demonštrácii. Zatknutých bolo 1 730 ľudí. Nepotvrdené správy hovoria o mučení.
Môj priateľ a poslanec hlavnej opozičnej strany a dlhoročný bojovník za slobodný internet mi hovoril, ako polícia napadla aj jeho dcéru, študentku právnickej fakulty, ktorá bola zranená. Napísala mu smsku, že policajti používali plyn aj v nemocnici. Požiadal ma, aby som o tom informovala americké médiá. Policajti v Izmire nazývali ženské demonštrantky šľapkami a fyzicky ich napádali. Ľudia prosili iných, aby ich pustili do budov a mohli sa skryť a utiecť. Novinár, ktorému dôverujem, mi povedal: „Hovorím ti, nikto z nás v mojom okolí nehodil na nich jediný kameň. A oni na nás stále striekali plyn.“
Erdogan zrejme verí, že tieto protesty vydrží a porazí ich. Pravdepodobne má pravdu, najmä ak sa protestujúci uchýlia k vandalizmu a násiliu. Vyčerpaní sú však aj Robocopi, na internete vidieť veľa fotografií, ako spia od únavy priamo na uliciach.  Ak budú protesty eskalovať, ťažko povedať, čo všetko sa môže stať.  Dobrý scenár znie, že protesty môžu Erdogana vystrašiť a bude sa správať pokornejšie. Zlý scenár znie, že protesty ho vystrašia a stane s aešte viac paranoidný a pomstychtivý.  
Erdogan už stihol vyhlásiť, že ide o útok na políciu, ktorý organizuje opozícia a „isté mediálne organizácie“, ktoré všetko vyprovokovali.  „Ak dokážu dostať na taksim 20-tisíc ľudí, ja dokážem dostať 500-tisíc ľudí na Kazlicesme. Máme na to silu. To, čo sa deje, je čisto ideologický zápas proti mojej vláde a mojej osobe,“ povedal Erdogan.
Takže nie, protesty v Turecku nie sú prejavom nespokojnosti pre park Gezi. Bolo by to poetické, ale nie je to tak. Tento park bol kedysi arménskym cintorínom, zmenilo sa to, keď Arméni oblasť „opustili“.  Protesty sú proti autoritárskej vláde, je to jednoduché a pravdivé. Nikto nevie, čo sa stane. Demonštranti sú dezorganizovaní, vedia, čo nechcú, ale nevedia, čo chcú. Opozícia je zúfalá. Politici v Turecku nerezignujú, takže rezignovať nebude ani Erdogan. Ale ako politik sa už zničil. Neuveriteľné, akú obrovskú chybu dokázal urobiť. Ale, ako je známe, ak chcú bohovia niekoho zničiť, urobia z neho najskôr blázna.

Claire Berlinski/
Autorka je americká novinárka. Žije v Istanbule a píše pre City Journal.

.náš kulturkampf
Dve horúce témy oživili v týchto dňoch starý turecký kulturkampf alebo, ak chcete, našu kultúrnu vojnu: demolícia parku Gezi neďaleko istanbulského námestia Taksim a návrh na postavenie kolosálneho mosta ponad Bospor. V oboch týchto sporoch je niekoľko vrstiev konfliktov, ktoré navzájom zvyšujú napätie.
Jednou z nich je tradičná averzia tureckej ľavice voči každému novému znaku hospodárskeho pokroku. Ich tradičným prístupom je odsúdiť každý nový projekt ako prejav ohavného drancovania a kapitalizmu.  Problém je, že táto mentalita sa postavila proti všetkému, čo robilo Turecko lepším miestom pre život. Prvý most ponad Bospor bol napríklad v sedemdesiatych rokoch kritizovaný Republikánskou ľudovou stranou (CHP), pravda, ich marxistický tón bol vtedy viditelnější  ako dnes. Tá istá strana CHP a jej myšlienkoví spojenci protestovali aj proti vodným elektrárňam a priehradám a diaľniciam. V nedávnej dobe napadli projekt, ktorý v Turecku označujeme ako TOKI, projekt verejného bývania, navrhnutý Erdoganovou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP). Zjavne ich viac tešilo, keď okolo Istanbulu nestáli veže TOKI, ale chatrče a búdy.  
Ďalším problémom je bezohľadnosť AKP. Vládnuca strana si na jednej strane – v línii so svojimi centropravicovými predchodcami – zaslúži ocenenie za reálnu modernizáciu Turecka. Na rozdiel od kemalistov, posadnutých napodobňovaním západného životného štýlu, sa turecká pravica zamerala na budovanie vibrujúcej ekonomiky a lepšej infraštruktúry. Preto Demirel postavil prvý bosporský most, Özal druhý a AKP sa teraz snaží o tretí.
Erdoganova strana to však robí s minimálnou, ak vôbec nejakou citlivosťou voči opozičným hlasom a názorom o mestskej estetike. Kritika, že zatiaľ čo sa v Istanbule množili nákupné centrá, nevznikol žiadny nový verejný park, je napríklad pravdivá. Rovnako ako námietka, že niektoré nové budovy poškodili historický vzhľad mesta. (Našťastie, súd nedávno rozhodol, že dve výškové budovy v štvrti Zeytinburnu majú byť zničené.)
Tieto skutočnosti nás dostávajú do kruhu zlomyseľnosti:  ľavica kritizuje všetko, čo navrhne AKP, zatiaľ čo AKP odmieta každú kritiku – vrátane tej legitímnej – ako ideologicky motivovanú. A navyše AKP postupuje bezohľadne vpred, prijíma okamžité rozhodnutia, vzodorovito a autoritatívne, čo len vyvoláva ďalšie reakcie. Posledným príkladom tohto sporu sú zrážky demonštrantov a polície v parku Gezi na námestí Taksim. Demonštranti odmietajú nový projekt taksimského námestia a zničenie parku a polícia agresívne postupuje proti nim. Hoci nesúhlasím s pohľadom väčšiny demonštrujúcich, musím odsúdiť policajné násilie, ktorému čelia.
Ďalšou kontroverznou otázkou je pomenovanie tretieho bosporského mosta po deviatom osmanskom sultánovi Selimovi I. (1465 – 1520). Problém je, že zatiaľ čo Selim sa teší veľkému rešpektu medzi tureckými sunnitmi, aleviti sa na neho pozerajú ako na vraha. AKP by určite prospelo, keby sa správala citlivejšie a zodpovednejšie – a vybrala pre most menej kontroverzné meno.
A napokon, všetky opísané spory potvrdzujú, že Turecko potrebuje omnoho participatívnejšiu podobu demokracie, kde sú všetky veľké verejné rozhodnutia konfrontované s aktívne participujúcimi voličmi. Keby sa o novom projekte na námestí Taksim, ako aj o mene nového mosta bolo hlasovalo na internete, napätie by bolo určite menšie. Možno je to však tak, že práve o napätie ide najviac, že práve oň sa usilujú Turci – od vlády po opozíciu – za každú cenu. Ak je to tak, potom máme vážny problém.

Mustafa Akyol/
Autor je komentátor tureckého denníka Hurriyet daily news a televízny moderátor.


.dohoda s diablom
Ostré bitky medzi protivládnymi demonštrantmi a tureckou políciou počas uplynulých dní na námestí Taksim v Istanbule sa začínajú podobať na národné povstanie proti islamskej diktatúre Recepa Tayyipa Erdogana. Proti jeho režimu povstali desiatky  tisícov odporcov. Nedostatok a ekonomická núdza tureckých domácností je dôležitým faktorom politickej vzbury.
Médiá, ktoré nazvali tento proces tureckou jarou, spôsobili náhly obrat v tom, ako sa na Turecko pozeráme. Ešte pred dvoma rokmi sa totiž „turecký model“ považoval za riešenie hospodárskych a sociálnych problémov arabských policajných štátov.  Erdoganov údajný umiernený islamizmus,  kombinovaný s dynamickou hospodárskou politikou, mal ponúknuť cestu pre Egypt a ďalšie štáty na Blízkom východe.  
V roku 1994, počas kampane na starostu Istanbulu, Erdogan sám seba nazval „sluhom šaríje“. Väčšina západných pozorovateľov však zobrala potenciálneho budúceho tureckého diktátora na milosť a uverila jeho ďalším slovám, že po zvolení bude rešpektovať charakter tureckého štátu.   
To sa však nikdy nemalo stať. Erdogan nie je mužom, ktorý Turecku zabezpečil hospodársky zázrak,  ako tomu uverila väčšina Západu (vrátane ratingových agentúr), ale v skutočnosti je to muž úverovej bubliny, ktorá spôsobí, že Turci si budú musieť utiahnuť opasky, aby boli schopní splácať svoj hrozivý dlh.  V apríli som to nazval tureckou tikajúcou bombou: Ekonomické problémy ovládnu politiku a Erdoganov nárok stať sa vodcom islamského sveta (ale aj svojej vlastnej krajiny) budú pôsobiť omnoho menej dôveryhodne.
Turecké problémy nemožno porovnať s revoltami v roku 2011 v severnej Afrike. Turecké hospodárstvo je silnejšie, zachová si svoj výkon, aj keď oveľa menší, ako by si želali obyčajní Turci. A iný je aj turecký politický systém, v porovnaní s arabským svetom podstatne stabilnejší. Napriek tomu protivládne demonštrácie znamenajú pre budúcnosť tureckého islamizmu istý bod zvratu.
Hnev demonštrantov sa sústreďuje na Erdogana a jeho plazivú diktatúru: postupné nastoľovanie islamského zákona v tureckom štáte. V praxi to znamená zatýkanie stoviek režimových oponentov a privlastňovanie si enormnej ekonomickej moci, kontrolovanej cez skorumpované monopoly, prepojené na Erdoganovu stranu.  Podľa únikov z americkej diplomatickej pošty si Erdogan vďaka úplatkom v švajčiarskych bankách nazhromaždil ohromný súkromný majetok. Vodca opozičnej strany CHP Kemal Kilicdaroglu dokonca Erdogana prirovnal k Hitlerovi.  
Turecko navyše poškodila aj občianska vojna v Sýrii, ktorá zhoršila sektárske a etnické napätie v Turecku. Asi pätina Turkov sa hlási k sekte alevitov, čo je umiernená forma islamu, zväčša podporujúca sekulárne strany.  Keď sa Erdogan začal správať ako vodca militantného sunnitizmu, voči Sýrii aj v Gaze, kde sa stal patrónom Hamasu, vystrašil tým alevitov, ktorí dodnes nosia v pamäti perzekúcie, akým čelili pod vládou sunnitov. Aleviti nemajú toho veľa spoločného s Alavitmi v Sýrii, ku ktorým patrí Assadova rodina, panuje však medzi nimi istá forma sympatií.
Ďalším rozmerom je kurdská menšina, ktorá predstavuje viac ako pätinu populácie Turecka. Pôrodnosť Kurdov je oproti Turkom dvoj- až trojnásobne vyššia. Etnickí tureckí sunniti, ktorí tvoria základňu vládnej AKP, tvoria dnes len o málo viac, ako 50 percent populácie. Demografické trendy však spôsobia, že za 20 rokov z nich bude menšina. Dva milióny sýrskych Kurdov sa stali dôležitým faktorom sýrskej občianskej vojny. Sú dostatočne silní, aby mali vlastnú samosprávu a milície a na arabských džihádistov, ktorí dominujú protivládnym rebelom, sa pozerajú s pochopiteľnými obavami. A opäť: angažovanie sa Erdogana na strane sunnitských rebelov vyvoláva obavy medzi tureckými Kurdmi.
Podľa prieskumu Pew Institute z apríla tohto roku však islamistickú agendu podporuje iba menšina voličov AKP: iba 12 percent Turkov si želá šaríju za základný zákon štátu.  Inými slovami, Erdoganov mandát závisí najmä od ekonomickej politiky. Jeho sunnitský fundamentalizmus je pre väčšinu Turkov nezaujímavý, naopak, rast ekonomiky mu získava hlasy aj medzi sekulárnymi voličmi.  Analógia s Hitlerom je vysoko prehnaná, ale pokiaľ ide o ekonomiku, ktorá prekrýva jeho ideologické ciele, isté podobnosti tu existujú. Turecká verejnosť preto správne reaguje na plazivú islamizáciu, či už v podobe zákazu predaja alkoholu pod desiatej hodine večer,  alebo zákazu reklamy na spotrebu alkoholu v médiách.
V predchádzajúcej kampani sa Erdogan pokúsil napodobniť iného obyvateľa Anatólie, menovite svätého Mikuláša. Erdoganova bublina sa až nápadne začala podobať na skúsenosť Argentíny z roku 2000 a Mexica z roku 1994.  Obe latinskoamerické vlády si kupovali popularitu lacnými pôžičkami,  a to isté robil Erdogan.  Jeho veľkorysosť však tureckých voličov dobehla. Osobná spotreba v reálnych cenách klesá, rast HDP je síce nad nulou, ale ťahá ho 20-percentný nárast štátnej spotreby. Neprekvapuje, že pri takej dominantnej aktivite štátu je vysoká aj inflácia, momentálne na úrovni siedmich percent. Ekonomické dáta ukazujú rast ekonomickej núdze a negatívnych očakávaní. Vládne štatitiky odlišujú platy zamestnancov vo formálnom sektore, neplatenú prácu v rodinnom podnikaní a samozamestnávateľov. Za uplynulých dvanásť mesiacov poklesla zamestnanosť vo formálnom sektore o päť percent, zatiaľ čo neplatená zamestnanosť v rodinnom podnikaní sa o päť percent zvýšila. Inými slovami, výroba a služby za rok prepustili päť percent zamestnancov, ktorí nasadli na autobus a vrátili sa domov. V našom jazyku sa tomu hovorí nárast nezamestnanosti. Päť percentných bodov má pre turecké hospodárstvo devastujúce následky.
Turecká ekonomika môže byť len veľmi hrubo nazývaná druhou Čínou, podobne ako ona sa však spolieha na nízko alebo stredne technologicky náročný export do Európy, Arabského sveta a štátov bývalého Soviestkeho zväzu. Turecko vyrástlo ako zásobáreň lacnej pracovnej sily pre európske a ázijské továrne a potápa sa spolu s trvajúcou krízou v Európe, stagnáciou v Rusku a vinou chaosu na Blízkom východe.  Turecko má pritom menej absolventov vysokých škôl ako Mexiko a obrovskú šedú ekonomiku. Turecké univerzity sa navyše nedajú porovnať so svetom, krajina preto nemá zásoby talentov podobné Číne, Taiwanu či Kórei. Aby Turecko udržalo svoju bublinu, dosahovalo desaťpercentný deficit platobnej bilancie, ktorý bol financovaný – podľa jednej mojej anekdotickej skúsenosti – sunnitskými štátmi z Perzského zálivu, ktorých cieľom bolo zachovanie protiváhy voči Iránu.  Turecký krátkodobý dlh pritom prudko rastie: medziročne o  30 percent, v prvých mesiacoch tohto roka dokonca o 70 percent. Hospodárske spomalenie malo znížiť mieru tureckého zadlžovania sa, stal sa však opak, a dlhy akcelerovali. Trpezlivosť tureckých veriteľov je veľká, nie však neobmedzená.
Spotrebiteľská zadlženosť vzrástla od roku 2006 desaťnásobne, a len minulý rok narástla o 40 percent. Niečo podobné je nemožné udržať. Ekonomické dáta (nárast zadlženosti spotrebiteľov a pokles reálnej spotreby) pritom ukazujú, že Turci si požičiavajú, aby boli schopní splácať staré dlhy. Tento Erdoganov hospodársky flám sa neskončí dobre. Banky nemôžu nafukovať svoje úvery donekonečna. Keď dohrá hudba, Turci budú musieť prudko znížiť svoju spotrebu. A dlhmi zaťažení obyvatelia pravdepodobne cítia, že to príde skôr, než by si sami želali. Aj tým možno zrejme vysvetliť rast napätia a zmenu nálady v spoločnosti.
Dlhodobé riziká sú však ešte varovnejšie. Rozvojová krajina nedokáže udržať prepad pôrodnosti a prudký vzrast dôchodcov. A to je niečo, k čomu práve teraz v Turecku dochádza. Medzi Turkami, pre ktorých je turečtina materským jazykom, sa pôrodosť až uplynulých 15 rokov prepadla na úroveň 1,5 dieťaťa na ženu, populácia navyše starne takmer tak rýchlo, ako iránska, čo spôsobuje deficit sociálneho poistenia na úrovni piatich percent HDP. Premiér Erdogan si je toho plne vedomý: „Ak budeme pokračovať v dnešnom pôrodnom trende, v roku 2038 nás čaká katastrofa. Ak sa nič nezmení, v priebehu jedinej generácie bude polovica tureckých mužov vo vojenskom veku pochádzať z kurdsky hovoriacich domácností,“ povedal Erdogan v prejave v máji 2010.
Pri retrospektívnom pohľade možno raz analytici povedia, že Erdoganov islamizmus nebol novým pokusom o naštartovanie Turecka, ale oneskorenou snahou, ako islamom spojiť rozkladajúcu sa spoločnosť. Možno sa práve pozeráme na to, ako zlyhal. Rastúci počet turecých voličov si možno práve uvedomuje, že uzavreli dohodu s diablom – a ten nedodržal slovo.

David P. Goldman/
Autor je americký ekonóm a investičný bankár. Píše blog pre Asia Times online.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite