Tento školský rok je ešte možné dokončiť stredoškolské štúdiá francúzskou maturitou po trojročnom pobyte na lýceu v Bordeaux. Rovnako je možné po maturite pokračovať na francúzskej univerzite, prípadne na výberovej „veľkej“ škole (les grandes écoles), alebo pokračovať na Slovensku s trochu iným základom než majú ostatní študenti, s mimoriadnymi jazykovými znalosťami a rozšírenejšou vidinou sveta, čo je prínosom pre všetkých študentov a zároveň spestrením programu. Tento rok je ešte perspektívne možné stať sa dôležitým článkom pri spolupráci Slovenska s frankofónnymi krajinami, pracovať v politike s citlivosťou, akú ani ten najlepší študent, ktorý nedostane takúto príležitosť, nemá. Nehovoriac o tom, že je možné stať sa vektorom výmeny a spolupráce vo všetkých odvetviach. Riaditeľom francúzskeho podniku na Slovensku, plnohodnotným predstaviteľom Slovenska v medzinárodných inštitúciách, atď. To všetko, a mnohé iné, bolo tento rok ešte možné vďaka Slovenskej sekcii pri lýceu Camille Jullian v Bordeaux. Od školského roku 2013 až 2014 to už možné nebude, pretože Slovensko sa rozhodlo túto sekciu zrušiť.
.slovenská sekcia v Bordeaux
Od roku 1991 traja, štyria alebo piati gymnazisti odchádzali každý rok do Bordeaux na tri roky, ktoré sa končili francúzskou maturitou, baccalauréat. To znamená, že od roku 1993 bolo v Bordeaux medzi žiakmi tohto lýcea aj okolo 12 Slovákov. Každý rok traja-štyria končili maturitou a ďalší traja-štyria, po výbere na Slovensku, prichádzali na tri roky. Taká bola dohoda. Slovenskí študenti v Bordeaux ako začiatok novej spolupráce a tradície. Slovensko to zo začiatku nestálo nič, neskôr len málo. Bol to zárodok veľkých možností spolupráce, výmien a vzájomného spoznávania sa. Francúzsko o Slovensku vie málo a prítomnosť mladých Slovákov, úspešných žiakov v renomovanom lýceu Camille Jullian, bola pre Francúzov najlepšou príležitosťou získať týchto vedomostí viac.
.na nástenke za dverami?
Informácia o tejto možnosti výberového štúdia (pre gymnazistov študujúcich francúzštinu) nebola na Slovensku dostatočne šírená.
Ešte menej sa teda vie, že Slovensko, z vlastnej iniciatívy, túto veľkorysú ponuku Francúzska dnes ignoruje. Už tretí rok Ministerstvo školstva jednoducho neorganizuje výber na štúdium na slovenskej sekcii v Bordeaux. To znamená, že už dva roky zo Slovenska neodišli noví študenti a tento rok v júni tam skončia ti poslední. To, čo slovenské inštitúcie pred dvoma rokmi prezentovali ako jednoročný provizórny výpadok, sa dnes mení na definitívny koniec. A nikto o tom, samozrejme, nevie. Rušenie slovenskej sekcie pri lýceu Camille Jullian v Bordeaux sa koná niekde na nástenke za dverami. Taká je obyčaj.
.bordeaux a záchrana jednej tradície
Slovenská sekcia žila 22 rokov. Prešlo ňou okolo 70 študentov. Za ten čas sa podarilo vytvoriť zárodok tradície slovensko-akvitánskych vzťahov, ktoré predtým neexistovali. Táto sekcia totiž vznikla roku 1991 v Bordeaux priam z ničoho. Viaže sa však na dlhú tradíciu.
Roku 1920 bola založená Československá sekcia Carnotovho lýcea v Dijone. Presne dva roky po konci prvej svetovej vojny, 24. októbra 1920, prišlo do Dijonu 19 stredoškolských študentov a otvorilo túto dlhú, tragédiami 20. storočia prerušovanú tradíciu. Roku 1921 ich na ďalšie 3 roky prišlo 15, a to sa opakovalo každú jeseň. Experiment bol obojstranne zhodnotený veľmi pozitívne, a tak roku 1923 Francúzi otvárajú podobnú sekciu pre dievčatá z Československa v Saint-Germain en Laye pri Paríži, a roku 1924 je založená druhá sekcia pre chlapcov v Nîmes. Na všetky tri sekcie prichádza každoročne niekoľko chlapcov a dievčat z Československa na trojročné štúdium. A to až po ročník 1938-39, keď Československo mizne z mapy Európy.
Po vojne sa sekcia obnovila hneď na jeseň 1945. Hotový zázrak. Nie však nadlho. Všetko sa končí februárom 1948 z výlučnej vôle novej československej vlády. Trhlina bola vtedy radikálna. Ale ani komunistický zákaz nebude definitívny. Odmäk 60. rokov všetky tri sekcie postupne obnoví od roku 1966, najmä vďaka československému ministrovi školstva Čestmírovi Císařovi, bývalému študentovi na dijonskom lýceu, ročník 1936-39. Odmäk však netrval dlho. Roku 1971 sa nový nábor už nekonal a poslední študenti zmaturovali vo Francúzsku v júni 1973. Ale ani to nebolo na večné časy, ako o tom snívali komunisti.
Obnovenie československých sekcií vo francúzskych lýceách po rozpade komunistického bloku bolo jednou z podôb návratu Československa do Európy. V januári 1990 Císař znovu cestuje do Francúzska s poslaním obnoviť československé sekcie na francúzskych lýceách. Tentoraz je však vyslancom len českého ministerstva školstva. Slováci majú svoje ministerstvo a Císařovi splnomocnenie nedali. Na Slovensku vtedy začalo platiť nové heslo: „Všetko, len nie s Čechmi". Tak sa stalo, že Slovensko Dijon pre svojich študentov odmietlo. Aby sa tam neocitli v kontakte s Čechmi. Napriek mnohým snahám niekoľkých ľudí sa v Dijone otvára len Česká sekcia a v septembri 1990, ani nie rok po zmene režimu, prichádza do Carnotovho lýcea deväť mladých Čechov. Tak Slováci do Dijonu, ktorý bol na nich zvyknutý a čakal ich s otvorenou náručou dlhoročnej tradície vzťahov so strednou Európou, prestali chodiť.
Vďaka mnohým snahám niekoľkých ľudí sa o rok neskôr, v septembri 1991, podarilo priviesť k životu Slovenskú sekciu pri lýceu Camille Jullian v Bordeaux napriek tomu, že medzi oboma regiónmi neexistovali nijaké vzťahy. Každý rok tam odchádzajú štyria študenti na trojročný pobyt, korunovaný francúzskou maturitou. Všetky výdavky boli zo začiatku financované francúzskou stranou. V posledných rokoch Francúzi navrhli, aby sa slovenská strana – dnes plnoprávny člen Európskej únie – čiastočne zúčastnila na financovaní programu.
.návraty minulosti
Roku 1971, keď som sa v Dijone chystal maturovať, československú sekciu navštívil riaditeľ odboru pre styky so zahraničím. Vraj na inšpekciu. Bruchatý päťdesiatnik s vyjadrovacími problémami (a to hovoril len po česky) a hrubým správaním – predstaviteľ „robotníckej triedy", za akých sa robotníci hanbili. Predvolal si nás na schôdzu a rovno nám povedal, že ten „Dijon je na hovno". Z toho, čo sme mu hovorili o štúdiu a obohatení, ktoré z toho vyplývalo, si vypočul málo a pochopil ešte menej. Bolo zrejmé, že neprišiel na inšpekciu, a že celá vec bola preňho uzavretá ešte pred cestou. Vedenie najlepšieho lýcea v Burgundsku sa pri tejto ministerskej návšteve zachovalo diplomaticky. Ako k predstaviteľovi ministerstva. Zorganizovali slávnostný obed v najlepšej reštaurácii gastronomického Dijonu. Vyslanec československého štátu (určite reprezentoval aj slovenské ministerstvo školstva, pretože to sa proti jeho rozhodnutiu nikdy neohradilo) sa teda dostal k výnimočnému stolu. Po prípitkoch sa začalo, ako zvyčajne vo Francúzsku, predjedlom. Výber bol rozmanitý a všetkého do vôle. Likvidátor československej sekcie si nakladal veľkou lyžicou a kedže mu asi chutilo, všetko zjedol. Zalial to vyberaným burgundským vínom, odgrgol si a povedal: Ideme. A bolo po niekoľkochodovom obede v hoteli La Cloche. A keďže on bol najvýznamnejším hosťom, všetci museli vstať a odísť. (To mám zo zhrozeného a rozpačitého rozprávania profesorov, ktorí boli pozvaní na obed.)
Tak sa skončila československá sekcia roku 1971. Hovorilo sa tomu normalizácia. Súdruh Milsim(e)r, doktor, rozhodoval za Ministerstvo a za komunistickú štátostranu. Určite mu ani vo sne nezišlo na um zapochybovať o správnosti a význame svojho činu. Dnes by sa vyhováral, že len plnil príkazy zhora. (Porovnaj s kópiou časti jeho správy.) História mu, našťastie, nedala za pravdu, hoci osobne asi na smetisku dejín neskončil. To sa v Česku ani na Slovensku nenosí.
.medzitým
sa svet pohol dopredu. Česi si obnovili sekcie v Dijone a v Nîmes. Je ich tam každý rok zo tridsať. Aj tento rok prebehol vyber nových žiakov, ktorí v septembri nahradia tých, čo v júni zmaturujú. Spolupráca s oboma mestami sa rozrastá, k čomu v nemalej miere prispieva aj Združenie bývalých študentov českých sekcií. Francúzi v Dijone založili Stredoeurópsku sekciu renomovanej politologickej školy Institut des Sciences Politiques, ktorej riaditeľom je dnes bývalý študent českej sekcie v Carnotovom lýceu.
Na Slovensku je to s tým pohybom problematickejšie. Slováci si zatrucovali, ale nakoniec sa im predsa len prihodila sekcia v Bordeaux. Prešlo ňou okolo 70 študentov a študentiek, ktorí nielenže sa naučili perfektne po francúzsky (bilingvizmus je náročná kategória), ale vedia aj myslieť ináč, získali poznatky, o ktorých by sa doma nič nedozvedeli, otvorili sa inému svetu a tým otvorili aj Slovensko. Svojimi excelentnými výsledkami upozornili mnohých ľudí na existenciu svojej krajiny. Lýceum Camille Jullian sa stalo detašovaným kultúrnym pólom Slovenska. Na Univerzite sa vyučovala slovenčina, lýceum organizovalo výstavy o Slovensku, prizývali sa tam občasní prednášajúci.
Dnes toto dobrodružstvo a šanca pre Slovensko v tichosti končí. Slovensko sa zatvára a pre Francúzsko sčasti zaniká. Po dvadsiatich dvoch rokoch Slováci likvidujú Slovenskú sekciu v Bordeaux. Niekto tu zbavuje Slovákov istých možností a redukuje naše pole pôsobnosti. Ak doposiaľ sekcia v Bordeaux Slovensko „zviditeľňovala", dnešné rozhodnutia ho zatemňujú.
Čiou vinou, kedže už nemáme komunistickú štátostranu? Kto sa podpíše pod túto intelektuálnu sabotáž slovenskej budúcnosti? Za dnešných podmienok (kríza, útlm kultúrnych výmien, zvyšujúca sa exkluzivita anglického jazyka,...) sa už asi niečo podobné vo Francúzsku obnoviť nepodarí.
Zostávajú, ako pokračovanie čoskoro storočnej tradície, len české sekcie v Dijone a v Nîmes, ktoré sú od tohto roku otvorené všetkým obyvateľom Česka. To bude asi jediný spôsob, ako sa aj nejakí Slováci dostanú k štúdiu na francúzskom lýceu. Pod podmienkou, že majú trvalé bydlisko v Českej republike. Inak už slovenčinu na lýceách vo Francúzsku počuť nebudeme.
.slovenská sekcia v Bordeaux
Od roku 1991 traja, štyria alebo piati gymnazisti odchádzali každý rok do Bordeaux na tri roky, ktoré sa končili francúzskou maturitou, baccalauréat. To znamená, že od roku 1993 bolo v Bordeaux medzi žiakmi tohto lýcea aj okolo 12 Slovákov. Každý rok traja-štyria končili maturitou a ďalší traja-štyria, po výbere na Slovensku, prichádzali na tri roky. Taká bola dohoda. Slovenskí študenti v Bordeaux ako začiatok novej spolupráce a tradície. Slovensko to zo začiatku nestálo nič, neskôr len málo. Bol to zárodok veľkých možností spolupráce, výmien a vzájomného spoznávania sa. Francúzsko o Slovensku vie málo a prítomnosť mladých Slovákov, úspešných žiakov v renomovanom lýceu Camille Jullian, bola pre Francúzov najlepšou príležitosťou získať týchto vedomostí viac.
.na nástenke za dverami?
Informácia o tejto možnosti výberového štúdia (pre gymnazistov študujúcich francúzštinu) nebola na Slovensku dostatočne šírená.
Ešte menej sa teda vie, že Slovensko, z vlastnej iniciatívy, túto veľkorysú ponuku Francúzska dnes ignoruje. Už tretí rok Ministerstvo školstva jednoducho neorganizuje výber na štúdium na slovenskej sekcii v Bordeaux. To znamená, že už dva roky zo Slovenska neodišli noví študenti a tento rok v júni tam skončia ti poslední. To, čo slovenské inštitúcie pred dvoma rokmi prezentovali ako jednoročný provizórny výpadok, sa dnes mení na definitívny koniec. A nikto o tom, samozrejme, nevie. Rušenie slovenskej sekcie pri lýceu Camille Jullian v Bordeaux sa koná niekde na nástenke za dverami. Taká je obyčaj.
.bordeaux a záchrana jednej tradície
Slovenská sekcia žila 22 rokov. Prešlo ňou okolo 70 študentov. Za ten čas sa podarilo vytvoriť zárodok tradície slovensko-akvitánskych vzťahov, ktoré predtým neexistovali. Táto sekcia totiž vznikla roku 1991 v Bordeaux priam z ničoho. Viaže sa však na dlhú tradíciu.
Roku 1920 bola založená Československá sekcia Carnotovho lýcea v Dijone. Presne dva roky po konci prvej svetovej vojny, 24. októbra 1920, prišlo do Dijonu 19 stredoškolských študentov a otvorilo túto dlhú, tragédiami 20. storočia prerušovanú tradíciu. Roku 1921 ich na ďalšie 3 roky prišlo 15, a to sa opakovalo každú jeseň. Experiment bol obojstranne zhodnotený veľmi pozitívne, a tak roku 1923 Francúzi otvárajú podobnú sekciu pre dievčatá z Československa v Saint-Germain en Laye pri Paríži, a roku 1924 je založená druhá sekcia pre chlapcov v Nîmes. Na všetky tri sekcie prichádza každoročne niekoľko chlapcov a dievčat z Československa na trojročné štúdium. A to až po ročník 1938-39, keď Československo mizne z mapy Európy.
Po vojne sa sekcia obnovila hneď na jeseň 1945. Hotový zázrak. Nie však nadlho. Všetko sa končí februárom 1948 z výlučnej vôle novej československej vlády. Trhlina bola vtedy radikálna. Ale ani komunistický zákaz nebude definitívny. Odmäk 60. rokov všetky tri sekcie postupne obnoví od roku 1966, najmä vďaka československému ministrovi školstva Čestmírovi Císařovi, bývalému študentovi na dijonskom lýceu, ročník 1936-39. Odmäk však netrval dlho. Roku 1971 sa nový nábor už nekonal a poslední študenti zmaturovali vo Francúzsku v júni 1973. Ale ani to nebolo na večné časy, ako o tom snívali komunisti.
Obnovenie československých sekcií vo francúzskych lýceách po rozpade komunistického bloku bolo jednou z podôb návratu Československa do Európy. V januári 1990 Císař znovu cestuje do Francúzska s poslaním obnoviť československé sekcie na francúzskych lýceách. Tentoraz je však vyslancom len českého ministerstva školstva. Slováci majú svoje ministerstvo a Císařovi splnomocnenie nedali. Na Slovensku vtedy začalo platiť nové heslo: „Všetko, len nie s Čechmi". Tak sa stalo, že Slovensko Dijon pre svojich študentov odmietlo. Aby sa tam neocitli v kontakte s Čechmi. Napriek mnohým snahám niekoľkých ľudí sa v Dijone otvára len Česká sekcia a v septembri 1990, ani nie rok po zmene režimu, prichádza do Carnotovho lýcea deväť mladých Čechov. Tak Slováci do Dijonu, ktorý bol na nich zvyknutý a čakal ich s otvorenou náručou dlhoročnej tradície vzťahov so strednou Európou, prestali chodiť.
Vďaka mnohým snahám niekoľkých ľudí sa o rok neskôr, v septembri 1991, podarilo priviesť k životu Slovenskú sekciu pri lýceu Camille Jullian v Bordeaux napriek tomu, že medzi oboma regiónmi neexistovali nijaké vzťahy. Každý rok tam odchádzajú štyria študenti na trojročný pobyt, korunovaný francúzskou maturitou. Všetky výdavky boli zo začiatku financované francúzskou stranou. V posledných rokoch Francúzi navrhli, aby sa slovenská strana – dnes plnoprávny člen Európskej únie – čiastočne zúčastnila na financovaní programu.
.návraty minulosti
Roku 1971, keď som sa v Dijone chystal maturovať, československú sekciu navštívil riaditeľ odboru pre styky so zahraničím. Vraj na inšpekciu. Bruchatý päťdesiatnik s vyjadrovacími problémami (a to hovoril len po česky) a hrubým správaním – predstaviteľ „robotníckej triedy", za akých sa robotníci hanbili. Predvolal si nás na schôdzu a rovno nám povedal, že ten „Dijon je na hovno". Z toho, čo sme mu hovorili o štúdiu a obohatení, ktoré z toho vyplývalo, si vypočul málo a pochopil ešte menej. Bolo zrejmé, že neprišiel na inšpekciu, a že celá vec bola preňho uzavretá ešte pred cestou. Vedenie najlepšieho lýcea v Burgundsku sa pri tejto ministerskej návšteve zachovalo diplomaticky. Ako k predstaviteľovi ministerstva. Zorganizovali slávnostný obed v najlepšej reštaurácii gastronomického Dijonu. Vyslanec československého štátu (určite reprezentoval aj slovenské ministerstvo školstva, pretože to sa proti jeho rozhodnutiu nikdy neohradilo) sa teda dostal k výnimočnému stolu. Po prípitkoch sa začalo, ako zvyčajne vo Francúzsku, predjedlom. Výber bol rozmanitý a všetkého do vôle. Likvidátor československej sekcie si nakladal veľkou lyžicou a kedže mu asi chutilo, všetko zjedol. Zalial to vyberaným burgundským vínom, odgrgol si a povedal: Ideme. A bolo po niekoľkochodovom obede v hoteli La Cloche. A keďže on bol najvýznamnejším hosťom, všetci museli vstať a odísť. (To mám zo zhrozeného a rozpačitého rozprávania profesorov, ktorí boli pozvaní na obed.)
Tak sa skončila československá sekcia roku 1971. Hovorilo sa tomu normalizácia. Súdruh Milsim(e)r, doktor, rozhodoval za Ministerstvo a za komunistickú štátostranu. Určite mu ani vo sne nezišlo na um zapochybovať o správnosti a význame svojho činu. Dnes by sa vyhováral, že len plnil príkazy zhora. (Porovnaj s kópiou časti jeho správy.) História mu, našťastie, nedala za pravdu, hoci osobne asi na smetisku dejín neskončil. To sa v Česku ani na Slovensku nenosí.
.medzitým
sa svet pohol dopredu. Česi si obnovili sekcie v Dijone a v Nîmes. Je ich tam každý rok zo tridsať. Aj tento rok prebehol vyber nových žiakov, ktorí v septembri nahradia tých, čo v júni zmaturujú. Spolupráca s oboma mestami sa rozrastá, k čomu v nemalej miere prispieva aj Združenie bývalých študentov českých sekcií. Francúzi v Dijone založili Stredoeurópsku sekciu renomovanej politologickej školy Institut des Sciences Politiques, ktorej riaditeľom je dnes bývalý študent českej sekcie v Carnotovom lýceu.
Na Slovensku je to s tým pohybom problematickejšie. Slováci si zatrucovali, ale nakoniec sa im predsa len prihodila sekcia v Bordeaux. Prešlo ňou okolo 70 študentov a študentiek, ktorí nielenže sa naučili perfektne po francúzsky (bilingvizmus je náročná kategória), ale vedia aj myslieť ináč, získali poznatky, o ktorých by sa doma nič nedozvedeli, otvorili sa inému svetu a tým otvorili aj Slovensko. Svojimi excelentnými výsledkami upozornili mnohých ľudí na existenciu svojej krajiny. Lýceum Camille Jullian sa stalo detašovaným kultúrnym pólom Slovenska. Na Univerzite sa vyučovala slovenčina, lýceum organizovalo výstavy o Slovensku, prizývali sa tam občasní prednášajúci.
Dnes toto dobrodružstvo a šanca pre Slovensko v tichosti končí. Slovensko sa zatvára a pre Francúzsko sčasti zaniká. Po dvadsiatich dvoch rokoch Slováci likvidujú Slovenskú sekciu v Bordeaux. Niekto tu zbavuje Slovákov istých možností a redukuje naše pole pôsobnosti. Ak doposiaľ sekcia v Bordeaux Slovensko „zviditeľňovala", dnešné rozhodnutia ho zatemňujú.
Čiou vinou, kedže už nemáme komunistickú štátostranu? Kto sa podpíše pod túto intelektuálnu sabotáž slovenskej budúcnosti? Za dnešných podmienok (kríza, útlm kultúrnych výmien, zvyšujúca sa exkluzivita anglického jazyka,...) sa už asi niečo podobné vo Francúzsku obnoviť nepodarí.
Zostávajú, ako pokračovanie čoskoro storočnej tradície, len české sekcie v Dijone a v Nîmes, ktoré sú od tohto roku otvorené všetkým obyvateľom Česka. To bude asi jediný spôsob, ako sa aj nejakí Slováci dostanú k štúdiu na francúzskom lýceu. Pod podmienkou, že majú trvalé bydlisko v Českej republike. Inak už slovenčinu na lýceách vo Francúzsku počuť nebudeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.