Komentujú, osvetľujú, poúčajú. Ich vedomosti sú široké. Ako väčšina odborníkov, aj oni sa vrcholne neprakticky zaoberajú iba tým najvznešenejším, najvyšším, metafyzickým. Roky ich počúvam, ale nikdy som sa nedozvedel, čo hovorí protokol o nasledujúcich prípadoch: a) čo robiť, ak má nejaký náš známy v oku do očí bijúcu karpinu; b) ako sa zachovať, ak má podobnú karpinu náš nadriadený; c) ako naznačiť obdivovanej osobe, že má v zuboch kus mäsa, mak, alebo vňaťku z petržlenu; d) ako naznačiť spolucestujúcemu, aby si po smrkaní ešte raz skontroloval nos; e) ako povedať prednášajúcemu, že má rozopnutý rázporok; f) ako naznačiť šmrncovnej paničke, že si na WC omylom zapravila zadnú časť sukne do pančušiek? Toto sú otázky, ktoré ma trápia! Pred rokmi som na univerzite zadával prijímačkové testy. Aby som zapadol do akademickej masy, obliekol som si desivé sivé na puky vyžehlené nohavice. Hneď som si pripadal inteligentnejší, ba v istom zmysle i krajší. Keď som sa vrátil domov, zistil som, že sú na zadku komplet rozpárané. Za mnou bol náročný deň. Okrem zadávania a opravovania testov som behal po úradoch, absolvoval som dve dôležité stretnutia, bol som v reštaurácii, prehnutý som pľul z mosta a podobne. Pritom som celému svetu nehanebne otŕčal farebné trenírky. Spätne sa mi vynárali tváre ľudí, s ktorými som prišiel do styku. Tváre osôb, ktoré ma videli od chrbta. Zmätené tváre. Mlčiace tváre. Milí priatelia, nemohol mi to niekto povedať? Nikto ma nechcel strápniť, a pritom ma strápnili všetci! Preto vás prosím, uzavrime dohodu: bez ohľadu na vek, postavenie, krásu, pohlavie či vzdelanie. Hovorme si pravdu! Vždy a všade. Ušetríme si mnoho trápnych precitnutí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.