Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dážď festival neutopil

.peter Nágel .časopis .film

Dážď, streľba, krádeže šperkov, ale aj objavné filmy, prekvapivé rozhodnutia poroty a nakoniec veľká oslava lásky. To bol aktuálny ročník filmového festivalu v Cannes.

„Poslanie festivalu v Cannes sa nikdy nezmení: písať históriu svojimi filmami. Aj jeho budúcnosť bude tvorená filmovými tvorcami, nie mojou osobou,“ zdôraznil v závere 66. festivalu v Cannes jeho umelecký riaditeľ Thierry Frémaux na margo komplimentov smerujúcich na výber filmov do oficiálneho programu. „Ide o budúcnosť kinematografie, ktorou sa musíme ustavočne zaoberať. Určite nič nie je v tomto zmysle ukončené.“

.(ne)miestne škandály
Prvé dni príliš nenaznačovali, že pôjde o jeden z lepších ročníkov. Oveľa viac ako hodnotenia videných filmov sa do pozornosti dostávali neveľmi dôležité veci. Napríklad dážď. Už dlho-predlho nepršalo na slávnej Croisette tak vytrvalo, aj najstarší pamätníci len neveriacky krútili hlavami. Dážď sa spustil presne hodinu pred úvodným ceremoniálom a s minimálnymi prestávkami pokračoval šesť festivalových dní. Sila dažďových kvapiek bola taká prenikavá, že tento „problém“ našiel nezaslúžený priestor aj v renomovaných festivalových denníkoch. Aj tie si všimli pohotových pouličných predavačov, ktorí obvyklý sortiment (slnečné okuliare, klobúky a šiltovky) flexibilne zamenili za dáždniky všetkých druhov a ako praví „rain hawkers“ si vďaka prírodnému živlu v  predstihu zarobili možno už na celú letnú sezónu (najlacnejší dáždnik ponúkali za 20 eur).
Druhým, vážnejším neduhom sa stali krádeže. To, že v čase festivalu sa do Cannes sťahujú zlodejské gangy z celého Francúzska, je novinkou iba pre človeka, čo tam príde prvý raz. Lenže vlamačské praktiky nabrali na takej frekvencii a bezočivosti, že médiá informovali iba o tých najvypuklejších – napríklad o odcudzení šperkov firmy Chopard (mimochodom, jedného z dôležitých festivalových sponzorov) v hodnote viac ako milión a pol dolárov priamo z izbového sejfu zamestnanca, alebo o vyrabovaní apartmánu čínskeho producenta Čanga Kijanga, ktorý musel vzhľadom na to zrušiť ohlásenú tlačovú konferenciu k režijnému debutu Keanu Reevesa, vznikajúceho v čínsko-americkej koprodukcii, či o ďalšej krádeži klenotov v hodnote milión eur slávnej parížskej firmy v čase, keď práve na honosnom večierku oslavovala 20. výročie svojej existencie... O menej „významných“ incidentoch (sledovanie hostí opúšťajúcich kasíno, nedobrovoľné zastavenie auta, rozbitie okna a vyhrážky s pištoľou za bieleho dňa, pästné inzultácie a vymáhanie peňazí či mobilov) sa návštevníci festivalu dozvedali len jeden od druhého. Aj to je jeden z paradoxov cirkusu, zvaného Cannes. Na jednej strane mnohopočetná prítomnosť policajtov, ochrankárov a bezpečnostných pracovníkov pri všetkých festivalových destináciách až otravuje, čo zasa výdatne pomáha zlodejskej logistike a stratégii.
No a do tretice ešte ďalšie nevídané-neslýchané: streľba za bieleho dňa v tesnej blízkosti naživo interviewovaných členov hlavnej poroty v programe Canal plus, Christopha Waltza a Danieula Auteilla. Našťastie, neznámy domestik vystrelil len slepými nábojmi a granátovú atrapu už nestihol odhodiť, keďže ho spacifikovala všadeprítomná ochranka. Či išlo o žart výstredného provokatéra, alebo náhly skrat duševne labilného jedinca, nevedno, ale bulvárna bublina obletela celý svet.
Hovorí sa, že každý dobrý festival potrebuje jeden škandál. Cannes ich znesie aj viac.

.novinárske verdikty
Našťastie druhá polovica festivalu zaznamenala nielen meteorologický obrat, ale aj zvýšenú koncentráciu objavných filmov. Niežeby sa dovtedy nič zaujímavé neobjavilo, ale... Nevďačná úloha odštartovať ostro sledovanú súťaž pripadla mexickému filmárovi Amatovi Escalantemu s horko-krutou sociálnou drámou Heli o chudobnej rodine, ktorá bez priameho pričinenia musí čeliť krajne vyhrotenému násiliu. Nevedno, či to spôsobil fenomén „prvého“ filmu, alebo renomovaní filmoví kritici príliš zmokli alebo sa zle vyspali. Film znosili pod čiernu zem, a dokonca ho označili najhoršou možnou známkou „bad“. Pritom 33-ročný filmársky talent z Mexika zavítal do Cannes už tretí raz, ale v hlavnej súťaži mal premiéru až teraz. V najnovšom diele ponúkol mrazivú psychologickú sondu utrápených hrdinov, prežívajúcich svoj biedny život v permanentnom strachu – o rodinu, o prácu, a napokon i život. Nie je to jednoduchý film, na ktorý sa ľahko pozerá. Escalante nakrútil odvážny film o napätí a ohrození, ktoré ukázal tak sugestívne, že u divákov vyvolal veľmi autentické emócie. Ako sám uviedol: „Ukazujem extrémne situácie. V Mexiku žije každý s istým druhom strachu vo svojom vnútri. Násilie je realitou každej chvíle, aj keď človeka priamo nepostihne.“ A pointa? Porota v čele so Stevenom Spielbergom tvorcovi udelila Palmu pre najlepšieho režiséra. Pri vyhlasovaní výsledkov sa ozval spontánny potlesk. Spomínaní kritici buď už Cannes opustili, alebo medzitým zmenili názor.
Ak by o najvyššom ocenení rozhodovali novinári, odniesli by si ho Ethan a Joel Coenovci za pohodovú snímku Inside Llewyn Davis. Napokon, povedané športovou terminológiou, trafili „tesne vedľa“ – bratská dvojica sa tešila z Veľkej ceny. Film prináša životné fragmenty mladého fiktívneho speváka v nastupujúcej folkovej scéne v newyorskom Greenwich Village. „Vždy sme sa zaujímali o hudbu tohto obdobia, takzvaný folk revival, ktorý bol veľmi populárny ešte pred Bobom Dylanom. Vtedy interpretovaná a produkovaná hudba bola beatnickou scénou 50. a začiatku 60. rokov. Táto doba nemala dlhé trvanie a väčšina ľudí ju vôbec nepozná,“ uviedol Joel Coen. Jemu i bratovi Ethanovi sa piesne z tohto obdobia stali veľmi blízke. Inšpiráciu pre film objavili v knihe Mayor of MacDougal Street od folkového priekopníka Davea Van Ronka (1936 – 2002). Vo filme vystupuje ako jeho alter ego talentovaný, ale ľuďmi z branže prehliadaný Llewyn Davis, čeliaci zdanlivo neprekonateľným prekážkam. Okrem podmanivej atmosféry a príťažlivej smiešno-trpkej dejovej zápletke film boduje excelentnou hudobnou produkciou T. Bone Burnetta.

.skvostná oslava lásky
Pri predstavovaní dvadsiatky súťažných filmov sa objavili ani nie skeptické, ako skôr realistické odhady, že tento rok neprinesie žiadny prelomový film, čo sa zapíše do dejín festivalu. Veď predsa diela ako Umelca, Melanchóliu alebo Hanekeho Lásku nemožno nakrútiť každý rok. Thierry Fremaux však upozorňoval: „Po tom, čo Marco Ferreri spôsobil Veľkou žranicou v roku 1973 obrovský škandál, Cannes sa stal ideálnym miestom na ďalšie posúvanie hraníc, napríklad v zobrazovaní sexu na plátne. Lenže vo filmoch Francoisa Ozona (Mladá a krásna) a Abdellatifa Kechicheho (Život Adéle) nejde vôbec o samoúčelné zobrazovanie explicitnej erotiky, ale veľmi obtiažne vyjadrenie osamelosti a hľadania vlastnej identity.“
Práve druhý spomínaný titul sa stal míľnikom pre Cannes 2013. Zaslúžil sa o to 42-ročný režisér tuniského pôvodu, ktorý dovtedy vytvoril iba štyri hrané filmy, ale už platí za jedného z najrešpektovanejších európskych tvorcov. Jeho najnovšej snímke predchádzal veľmi dvojznačný chýr o „horúcej romanci dvoch mladých lesbičiek“, aby pri oficiálnej projekcii priklincoval canneské publikum k sedadlám neskutočne intenzívnou, nádhernou i bolestnou melodrámou o túžbe, slobode, objavení a presadení ženskosti. Ide o prenikavé, veľmi intímne a osobité filmové zobrazenie úprimného a vášnivého milostného príbehu dvoch žien, aké sa na filmovom plátne ešte neobjavilo. Aj preto Steven Spielberg pri zdôvodnení udelenia Zlatej palmy akcentoval, že najvyššie ocenenie prináleží nielen autorovi filmu, ale rovnocenne aj obom hereckým predstaviteľkám Adéle Exarchopoulos a Léy Seydoux.
„Nikdy som nevystupoval militantne proti homosexualite. Nepokúšal som sa ju definovať zo žiadneho uhla pohľadu a počas tvorivého procesu na tomto filme som si len povedal: Áno, sú tu dve ženy... Skôr som mal pocit, že rozprávam príbeh páru, dvojice. Vôbec som nevnímal, prečo by som mal hovoriť niečo konkrétne o homosexualite. Najmä, keď najlepším spôsobom sa javilo to, že nebudem na túto tému diskutovať, ale využijem filmové rozprávanie na celkom iný príbeh lásky so všetkou krásou, čo v sebe zahrňuje,“ vyjadril svoje pocity šťastný Abdellatif Kechiche.

.málo žien?
Je pravda, že nie všetci vyjadrovali spokojnosť nad výberom umeleckého riaditeľa. Za podstatný „handicap“ zvolenej dvadsiatky niektorí považovali fakt, že jeho dôveru si získala iba jedna režisérka (Talianka Valeria Bruni-Tedeschi, inak tvorkyňa jednej z najslabšie hodnotených snímok Zámok v Taliansku). „Ako občan aj ako súkromná osoba vždy bojujem za rovnosť, ktorá je veľmi dôležitá pre spoločnosť. Ale Cannes, to je niečo iné. Vyberáme filmy, nie ľudí. Teraz sme mali jednu ženu, v minulom roku tu nebola žiadna, ale predtým dostali šancu až štyri. Som presvedčený, že ide o odraz toho, že ženských režisérok je málo. Žiaľ, až príliš málo.“
A na záver ešte jedna trefná odpoveď Thierryho Frémauxa na otázku, či nepociťoval obavy, že zvolil správny výber v narážke na fakt, že len nedávno v Cannes ocenené filmy Umelec a Láska získali Oscarov. „Nikto dopredu nemohol vedieť, čo sa stane s Umelcom a Láskou. A rovnako ani teraz neviem, čo sa udeje. Je to, akoby som bol nahý. Predstavili sme výbery, ale porota v čele so Stevenom Spielbergom musí povedať, či sa im to páčilo, alebo nie. A  novinári tiež nech zhodnotia, čo ich zaujalo, a čo menej. Všetci sme na rovnakej lodi. Tak pre to niečo urobme!“

Autor je riaditeľ Art Film Festu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite