Pokiaľ ide o extraligu, po športovej stránke som postrehol veľa pozitívnych signálov z hľadiska tréningového procesu a prípravy mužstiev. Väčšina tímov sa už snaží tlačiť svojich hráčov do výbušného a korčuliarsky aktívneho prejavu, aj preto, že z roka na rok sa vekový priemer hráčov znižuje. Ešte lepšia správa je z hľadiska prístupu: hráči (a to môžem objektívne posúdiť z pohľadu Dukly Trenčín) si oveľa vážnejšie uvedomujú zodpovednosť za spokojnosť fanúšikov po skončení domáceho zápasu. Tento významný fakt je oveľa badateľnejší než v minulosti. Zlá správa však je, že väčšina klubov namiesto toho, aby mysleli na budovanie a zveľaďovanie svojej organizácie, musí iba plátať a riešiť staré chyby a problémy, pričom bojujú s holou existenciou. Ak sa toto nezmení, tak skôr či neskôr v slovenskej extralige nebude dosť tímov na to, aby fungovala aspoň na poloprofesionálnej úrovni.
Organizátorom a správcom extraligy je firma Prohokej, čo v praxi znamená, že kluby si samy vymýšľajú a upravujú pravidlá a podmienky, podľa akých extraliga funguje. Postupne však nadobúdam dojem, ze spejeme k zániku Prohokeja a celej extraligy. To by ponúklo priestor na vznik novej hokejovej ligy, ktorú by organizovala nezávislá autorita, ktorou by mohol byť aj samotný SZLH. Som si istý, že toto riešenie by vyhovovalo drvivej vačšine extraligových klubov. Nie som právnik, ale logika mi hovorí, že pri takomto scenári by najviac utrpeli tí hráči a funkcionári, ktorým kluby dlhujú peniaze z nevyplatených výplat. Úprimne si povedzme, že väčšinu týchto peňazí aj tak nikdy neuvidia, pretože ich kluby nemajú, keďže dlhodobo hospodárili nad svoje pomery.
Takáto nová liga by musela zaručiť najmä transparentnosť a poriadok, ktoré by boli dôležitým predpokladom na príchod sponzorov a tiež významným signálom pre návrat hokejových fanúšikov. Hokejový fanúšik je veľmi citlivý na úprimnosť, nadšenie a odhodlanie pri zápasoch, čo pri fungujúcich kluboch z hráčov srší. Potom divák dokáže zvladnuť fakt, že Malkin ani Radulov v našej extralige nikdy nenastúpia.
Veľmi dôležitá by bola aj zvýšená finančná pomoc od štátnych inštitúcií. Ak si slovenský hokej nezaslúži zvýšenú pozornosť a podporu, tak už potom neviem, kto. Nerád by som bol zaslepený mojím najobľúbenejším športom a rozumiem, že v neľahkej ekonomickej situácii by mohlo pôsobiť egoisticky pýtať zvýšenú podporu z rozpočtu, ale ak si uvedomíme, akú obrovskú popularitu a emóciu hokej na Slovensku počas veľkých turnajov vytvára, bola by škoda neponúkať podobnú príležitosť hokejovým fanúšikom počas celej hokejovej sezóny aj mimo Bratislavy. Po športovej stránke je nevyhnutné využiť juniorský a mládežnícky systém, ktorý má páky, aby donútil trénerov a funkcionárov ďalej sa vzdelávať a držať sa modernej strategickej línie. Tá mi tu stále chýba. Pritom by zaručovala úroveň a uľahčovala by rast mladých hokejistov. Spôsoby tréningu, ktoré boli úspešné pred dvadsiatimi rokmi, už dávno nestačia. Tu, samozrejme, nie je priestor, aby som presnejšie opísal, čo presne si pod strategickou líniou predstavujem, ale som si istý, že ak by sa dalo niekoľko hokejovo múdrych hláv dokopy, prišli by s jasným riešením. Pokiaľ ide o seniorskú reprezentáciu, hodnotiť výsledok práce na základe umiestnenia na turnaji, kde sa odohrá osem zápasov, z toho možno dva sú úplne kľúčové, je málo. Preto sa skôr pozerám, odkiaľ a kam sa reprezentačné družstvo za posledný rok dostalo. To si nechám na neskôr. Ale jedna vec ma túto sezónu zasiahla najviac: rozhovor Andreja Sekeru po vypadnutí vo štvrťfinále MS, kde naznačil nespokojnosť s prístupom niektorých reprezentantov. Ak by mal Andrej pravdu, tak by to znamenalo, že reprezentačné vedenie urobilo zásadnú chybu pri nominácii. To ma prekvapuje, pretože tréneri a ďalší ľudia, ktorí o nominácii rozhodujú, mali priestor minimálne dva roky na to, aby spoznávali, testovali a formovali hráčov na reprezentačných turnajoch. Tam by sa takéto problémy museli dávno prejaviť. Športovú formu nemôže nikdy nikto zaručiť, ale to, že každý hráč odovzdá maximálnu snahu a odhodlanie, sa v hokejovej reprezentácii dlhodobo darilo zaručiť. Ak sa to nepodarilo tento rok, tak je tu problém, ktorý sa nesmie opakovať, lebo by to bolo veľmi zlé pre ľudí, ktorí za hokejovú reprezentáciu priamo zodpovedajú.
Organizátorom a správcom extraligy je firma Prohokej, čo v praxi znamená, že kluby si samy vymýšľajú a upravujú pravidlá a podmienky, podľa akých extraliga funguje. Postupne však nadobúdam dojem, ze spejeme k zániku Prohokeja a celej extraligy. To by ponúklo priestor na vznik novej hokejovej ligy, ktorú by organizovala nezávislá autorita, ktorou by mohol byť aj samotný SZLH. Som si istý, že toto riešenie by vyhovovalo drvivej vačšine extraligových klubov. Nie som právnik, ale logika mi hovorí, že pri takomto scenári by najviac utrpeli tí hráči a funkcionári, ktorým kluby dlhujú peniaze z nevyplatených výplat. Úprimne si povedzme, že väčšinu týchto peňazí aj tak nikdy neuvidia, pretože ich kluby nemajú, keďže dlhodobo hospodárili nad svoje pomery.
Takáto nová liga by musela zaručiť najmä transparentnosť a poriadok, ktoré by boli dôležitým predpokladom na príchod sponzorov a tiež významným signálom pre návrat hokejových fanúšikov. Hokejový fanúšik je veľmi citlivý na úprimnosť, nadšenie a odhodlanie pri zápasoch, čo pri fungujúcich kluboch z hráčov srší. Potom divák dokáže zvladnuť fakt, že Malkin ani Radulov v našej extralige nikdy nenastúpia.
Veľmi dôležitá by bola aj zvýšená finančná pomoc od štátnych inštitúcií. Ak si slovenský hokej nezaslúži zvýšenú pozornosť a podporu, tak už potom neviem, kto. Nerád by som bol zaslepený mojím najobľúbenejším športom a rozumiem, že v neľahkej ekonomickej situácii by mohlo pôsobiť egoisticky pýtať zvýšenú podporu z rozpočtu, ale ak si uvedomíme, akú obrovskú popularitu a emóciu hokej na Slovensku počas veľkých turnajov vytvára, bola by škoda neponúkať podobnú príležitosť hokejovým fanúšikom počas celej hokejovej sezóny aj mimo Bratislavy. Po športovej stránke je nevyhnutné využiť juniorský a mládežnícky systém, ktorý má páky, aby donútil trénerov a funkcionárov ďalej sa vzdelávať a držať sa modernej strategickej línie. Tá mi tu stále chýba. Pritom by zaručovala úroveň a uľahčovala by rast mladých hokejistov. Spôsoby tréningu, ktoré boli úspešné pred dvadsiatimi rokmi, už dávno nestačia. Tu, samozrejme, nie je priestor, aby som presnejšie opísal, čo presne si pod strategickou líniou predstavujem, ale som si istý, že ak by sa dalo niekoľko hokejovo múdrych hláv dokopy, prišli by s jasným riešením. Pokiaľ ide o seniorskú reprezentáciu, hodnotiť výsledok práce na základe umiestnenia na turnaji, kde sa odohrá osem zápasov, z toho možno dva sú úplne kľúčové, je málo. Preto sa skôr pozerám, odkiaľ a kam sa reprezentačné družstvo za posledný rok dostalo. To si nechám na neskôr. Ale jedna vec ma túto sezónu zasiahla najviac: rozhovor Andreja Sekeru po vypadnutí vo štvrťfinále MS, kde naznačil nespokojnosť s prístupom niektorých reprezentantov. Ak by mal Andrej pravdu, tak by to znamenalo, že reprezentačné vedenie urobilo zásadnú chybu pri nominácii. To ma prekvapuje, pretože tréneri a ďalší ľudia, ktorí o nominácii rozhodujú, mali priestor minimálne dva roky na to, aby spoznávali, testovali a formovali hráčov na reprezentačných turnajoch. Tam by sa takéto problémy museli dávno prejaviť. Športovú formu nemôže nikdy nikto zaručiť, ale to, že každý hráč odovzdá maximálnu snahu a odhodlanie, sa v hokejovej reprezentácii dlhodobo darilo zaručiť. Ak sa to nepodarilo tento rok, tak je tu problém, ktorý sa nesmie opakovať, lebo by to bolo veľmi zlé pre ľudí, ktorí za hokejovú reprezentáciu priamo zodpovedajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.