Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vidím tunel na konci svetla

.časopis .rozhovor

Košičan, ktorý dobyl Bratislavu. Vstúpil do komunistickej strany, ale ešte pred Novembrom sa od režimu vnútorne oslobodil. Básnik, textár, prekladateľ z ruštiny, v poslednom čase najmä autor kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry. Tentoraz sme kládli otázky my jemu. Ján Štrasser.

.od dospelosti žiješ v Bratislave, ale narodil si sa v Košiciach. Znamená to mesto pre teba ešte niečo?
Veľmi veľa. Najmä tie druhé Košice, v ktorých som žil od štrnástich rokov. To je mesto, v ktorom som dospieval, kde som chodil na strednú školu – strojnícku priemyslovku. Rodičia boli starší, cez vojnu sa z rasových dôvodov museli ukrývať a ja som povojnové dieťa.

.prečo priemyslovka?
Otec bol presvedčený, že by som v prvom rade mal mať „chlieb v rukách” – preto priemyslovka.

.nebolo to pre človeka ako ty utrpenie?
Z jednotkára na základke som sa stal štvorkárom na priemyslovke. Bola to však tolerantná škola. Profesori pochopili, že zo mňa technik nebude a tolerovali mi slabšie výsledky z matematiky. Ja som spolužiakom pomáhal so slovenčinou, niektorým som písal slohy, oni mi za to pomáhali v technických predmetoch. Dôležité je však to, že v treťom a štvrtom ročníku ma učil skvelý slovenčinár, profesor Štefan Koperdan. Pochádzal z hlboko veriacecj spišskej rodiny, učil v Prešove na vysokej škole, no odsunuli ho do Košíc na priemyslovku. Bol rád, že som mal záujem o to, čo učil a vybudovali sme si veľmi pekný ľudský vzťah.

.a tie Košice?
Košice sú pre mňa zaujímavé tým, že som tam dospieval, chodil som na korzo, mal som tam kamarátov, prvé frajerky. A tu sa, pateticky povedané, začala aj moja literárna dráha. V roku 1963 tam prišli absolventi filozofickej fakulty z Bratislavy na čele s literárnym kritikom Albínom Baginom a spisovateľom Ivanom Kadlečíkom. Viedla ich idealistická túžba priviesť na východ viac kultúry. Raz som nebol v škole a na druhý deň mi spolužiaci povedali, že ma hľadal nejaký vysoký muž v kožáku. Trochu som sa zľakol, či to nebol tajný. Bol to však Ivan Kadlečík. Prišiel sa ma opýtať, či by som nedal do zborníka pár svojich básní. Tak som sa dostal medzi nich a bolo to pre mňa to, čo pre Gorkého jeho potulky po Rusku: boli to „moje univerzity”.

.čo si myslíš o Košiciach ako o európskom hlavnom meste kultúry?
Megalománia typu „mesto kultúry” na jeden rok nie je celkom podľa môjho gusta. Mesto má byť kultúrne stále, kultúra má vznikať prirodzene, a nie preto, lebo na to máme európske peniaze. V tom prípade hrozí, že keď sa ten rok skončí a peniaze už nebudú, tie aktivity sa skončia. Takže kultúrnym Košiciam želám úspech aj v roku 2014 a ďalších rokoch.

.po skončení priemyslovky si odišiel študovať do Bratislavy. Našiel si tam to, čo si hľadal?
Keďže som sa dostal do tej skupiny okolo Albína Bagina a Ivana Kadlečíka, zatúžil som ísť do Bratislavy. Ako začínajúci autor som sa tu cítil ako v siedmom nebi. V kultúre bolo cítiť ideologické uvoľnenie, obnovili sa kontakty so svetovým umením a najmä tu bol veľmi intenzívny umelecký život, boli tu básnici, výtvarníci, spisovatelia, muzikanti, boli tu literárne časopisy. Boli kaviarne, kde sa – neuveríš – diskutovalo o umení. Študoval som slovenčinu, ktorú som veľmi chcel, a ruštinu, ktorú som až tak veľmi nechcel, ale nakoniec som si ju obľúbil. Veľa som čítal, bol som v spoločnosti ľudí, ktorí boli odo mňa len o pár rokov starší, no už to boli suverénni literáti. Skamarátil som sa so svojimi kolegami a vrstovníkmi: Peter Zajac, Ivan Štrpka, Peter Repka, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Kamil Peteraj... Bol to skvelý čas.

.ešte ako študent si začal pracovať v elitných Slovenských pohľadoch, ako sa ti to podarilo?
V tej dobe sa mladí autori prezentovali na takzvaných textappealoch, dnes sa tomu hovorí jednoducho čítačky. Dialo sa to najmä na vysokoškolských internátoch, v študentských kluboch. Na jeden takýto textappeal prišiel v tej dobe už renomovaný literárny vedec Stanislav Šmatlák, ktorý ma zoznámil so zastupujúcim šéfredaktorom Slovenských pohľadov Jozefom Kotom, a ten sa ma opýtal, či by som u nich nechcel pracovať. Takmer som omdlel od šťastia. Okamžite som súhlasil a za 400 korún mesačne som v redakcii rok pracoval ako „dievča pre všetko“. Ak Fulghum hovorí, že všetko, čo v živote potreboval, sa naučil v materskej škôlke, tak ja som sa síce nie všetko, ale veľmi veľa naučil za rok v redakcii Pohľadov. Chodieval tam Milan Hamada, Stanislav Šmatlák, Oskar Čepan, Rudolf Chmel, veľa básnikov, prozaikov, v redakcii bola skvelá atmosféra. Viedol ju mladý Jozef Kot s ešte mladšími Milanom Šútovcom, Pavlom Vilikovským, Julom Vanovičom, Karolom Wlachovským. Potom som prešiel do Mladej tvorby – tam som stretol Ján Buzássyho, Petra Hrivnáka, Dušana Kužela...

.slovenské pohľady, Mladá tvorba, Kultúrny život, bola medzi tými časopismi nejaká revnivosť?
Ani nie. Kultúrny život bol politicko-ekonomicko-spoločenský týždenník, Pohľady boli pre starších a Mladá tvorba pre mladších. Nebolo to ako Real Madrid a FC Barcelona. Väčšia rivalita bola medzi starými a mladými autormi,

.koho považovali za „starého” a koho za „mladého”?
Mladí boli tí, ktorí začali publikovať po roku 1956. Prvý básnik, ktorého sme uznávali, bol Milan Rúfus a spomedzi prozaikov, povedzme, Jaroslava Blažková. Všetci predtým boli „starí”. Boli to ľudia, ktorí sa svojim písaním skompromitovali v päťdesiatych rokoch, ale držali si svoje pozície. Napríklad Vojtech Mihálik bol pre nás „starý” a Milan Rúfus „nový”, hoci boli vrstovníci.

.medzitým sa začala normalizácia, čo to pre vás znamenalo?
V šesťdesiatom ôsmom som bol v Mladej tvorbe, prežili sme to, ako všetci, na uliciach, vo veľkej hektike, v protestoch proti okupácii, proti kolaborácii. Mladú tvorbu v novembri 1970 nakoniec zlikvidovali. Bol som redaktorom zrušeného časopisu, čo bol spoločenský biľag, ktorý sa so mnou niesol počas celej normalizácie.

.ale ty si počas normalizácie celkom dobre fungoval...
Práve preto som nikdy nevykrikoval, že som počas normalizácie trpel. Hanbil by som sa pred tými, ktorí trpeli naozaj, no pravda je taká, že dobrých desať rokov som bol zo slovenskej literatúry vystrnadený. Uchytil som sa v roku 1972 v Poetickej scéne ako dramaturg. Vydávať knihy alebo publikovať literárnu kritiku som nemohol, dosť dlho som nemohol ani prekladať. Napodiv som mohol písať texty piesní, čím som sa živil. V roku 1976 som bol „odídený” aj z Poetickej scény. Vtedy mi ponúkli miesto dramaturga vo Vojenskom umeleckom súbore (VUS).

.v tom období si vstúpil do komunistickej strany?
Členom strany som sa stal v roku 1978 vo VUS-e. Bolo mi naznačené, že s postom dramaturga VUS-u by sa členstvo v strane malo spájať. Po dlhých úvahách som do strany vstúpil.

.určite si vedel, že v Bratislave žije Tatarka, že v Pukanci je Kadlečík, že Pavel Hrúz robí v Banskej Bystrici správcu tenisových kurtov. Ty si bol súčasťou „systému”. Ako si riešil toto napätie?
Ja som sa vtedy priatelil najmä s Petrom Zajacom, debatovali sme o všetkom, v čom sme žili, kamarátil som sa s Ivanom Štrpkom, s Dušanom Dušekom. Každý z nás sa snažil prežiť, ako vedel, fungovať v spoločenskom systéme, ktorý tu bol, ale zachovať si tvár. Vedel som o tom, že existuje silná alternatívna kultúra, vedel som o Charte 77, čítal som samizdaty, ale občiansky som sa vtedy neprejavoval. Snažil som sa neurobiť si veľkú hanbu svojím písaním, aj keď vo VUS-e som písal piesne s vojenskou a vlasteneckou tematikou. Netvrdím, že som to musel robiť, mohol som tam aj nebyť, ale nemal som odvahu otvorene sa vyhraniť voči vtedajšiemu režimu. Keď som v roku 1981 znovu mohol vydávať zbierky básní, usiloval som sa, aby som nimi neslúžil oficiálnej ideologickej doktríne. Potom prišla Gorbačovova perestrojka a ja som sa koncom osemdesiatych rokov opäť ocitol v Slovenských pohľadoch.

.aká bola v Slovenských pohľadoch na konci osemdesiatych rokov atmosféra?
Na rozdiel od československých papalášov sme vzali Gorbačovovu glasnosť vážne a v rámci svojich možností a odvahy sme sa usilovali roztlačiť mantinely oficiálnej doktríny. V roku 1989, ešte pred revolúciou, vyšli Tatarkove Navrávačky, publikovali sme prózu Pavla Hrúza, vyšiel zásadný článok Petra Zajaca a Evy Jenčíkovej o stave slovenskej literatúry, kde sa hovorilo aj o emigrantoch a disidentoch, na ktorý nadväzovala na ten čas veľmi otvorená konferencia. Počas Nežnej revolúcie mi povedal Milan Šimečka starší, že oni, teda disidenti, so záujmom čítali naše Pohľady a oceňovali ich odvahu. Bola to pre mňa veľká satisfakcia.

.v tom období si podpísal petíciu za prepustenie Bratislavskej päťky (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Vladimír Maňák, Anton Selecký). Čo to pre teba znamenalo?
Nechcem to preceňovať, ale mňa tento čin vnútorne oslobodil, odstrihol od vtedajšieho režimu. Prestal som sa báť. Tú petíciu mi priniesol Andrej Ferko a okrem neho a mňa ju podpísali ešte Paľo Vilikovský, Peter Zajac a Ľubo Feldek. Bolo to v septembri 1989 a nech si dnes hovorí kto chce, čo chce, ja som vtedy naozaj nevedel, že o dva mesiace komunistická totalita padne. A videl som pár ľudí, neskorších veľkých revolucionárov, ktorí sa tej petície strašne zľakli a štítivo ju odsunuli od seba. Ešte v ten istý večer boli naše mená zverejnené na Slobodnej Európe. Čakali sme, čo sa stane. A nestalo sa nič. Pre mňa to bol však veľký vnútorný zlom. V novembri 1989 som sa nemusel rozhodovať.

.čo si robil po novembri 1989?
V novembrových dňoch som „robil revolúciu“. Chodil som do škôl, do podnikov, na tribúne som verejne odvolával ministra Koyša. Mal som nejaké ponuky politického charakteru, ale neprijal som ich, zdalo sa mi to neprípustné práve preto, že som bol členom strany. Stal som sa šéfredaktorom Slovenských pohľadov, no paradoxom Nežnej revolúcie bolo, že sa mi rozsypala redakcia – Milan Zemko, Milan Šútovec išli do politiky, Jana Juráňová do Slobodnej Európy.

.hoci mesačník s názvom Slovenské pohľady dodnes vychádza, „naše” Slovenské pohľady s príchodom Mečiara skončili. Prečo?
Keď sa Dušan Slobodník stal ministrom kultúry, odobral nám dotáciu. Urobilo sa to však rafinovane. Na Pohľady vzniesla nárok Matica slovenská. Tvrdila, že jej historicky patria, a preto sa jej majú vrátiť. Dokázali sme, že to tak nebolo a nie je. Matica vydávala Pohľady v 19. storočí, ale potom ich už vydávali súkromní vydavatelia a spisovateľské združenia. Slobodník nám na rokovaní sľúbil, že ak sa vzdáme značky Slovenských pohľadov v prospech Matice, tak nám dá tú istú dotáciu na nový časopis. Žiadal som, aby ten prísľub dal písomne. Vtedy začal na mňa kričať, či si myslím, že hovorím s nejakou upratovačkou, že on je minister. A vtedy mi povedal. „Pán Štrasser, prečo sa vy tak držíte tých Slovenských pohľadov. Veď vám to ani neprislúcha. Viete ako to myslím.” Vedel som, narážal na môj pôvod.

.neskôr si pracoval pre Domino fórum, dnes už legendárne, tam si už bol vlastne aj novinár…
Áno, na staré kolená som sa naučil byť aj novinárom, boli to krásne časy. Z Domina sa stal kultový časopis protimečiarovskej opozície, Števo Hríb a Milan Šimečka to nekompromisne držali v rukách. A to sa vtedy už robili kompromisy. Redigoval som tam kultúru a podobne ako v prvých aj druhých Pohľadoch som sa tam zase cítil vo svojom živle. Naučil som sa robiť rozhovory, čo mi neskôr veľmi pomohlo pri realizovaní kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré vlastne robím dodnes.

.pre koho si napísal prvý pesničkový text?
Pre svojho kamaráta Ivana Kramára, amatérskeho skladateľa. Vlastne ani nenapísal, on zhudobnil niekoľko mojich básní. Páčilo sa mi to, spolu sme vyhrali zopár pesničkových súťaží. A na základe toho sa o moje texty začali uchádzať klasickí skladatelia populárnej hudby – Bohumil Trnečka,Ivan Horváth, Ali Brezovský, Igor Bázlik...  

.a čo Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú?
To boli muzikály. Cyrano bol klasický rockový muzikál so silným libretom Alty Vášovej a skvelou hudbou Pavla Hammela a Mariána Vargu. Bol to malý zázrak – v roku 1977 tu vznikol divadelný projekt, ktorého hlavnou témou bola vnútorná sloboda človeka! Neberte nám princeznú je zase súčasný príbeh na motívy rozprávky o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. A opäť ho napísala Alta Vášová a skvelú hudbu zložil Dežo Ursiny. Písať texty pre muzikály mi vždy robilo a dodnes robí veľkú radosť.

.patríš medzi kľúčových prekladateľov z ruštiny, koľko je ešte takých?
Umeleckí prekladatelia z ruštiny už vymierajú. Ruština už jednoducho nie je „in“. Z ruskej literatúry sa tak stal výrazne menšinový žáner.

.to je pravda, ale knihy Sorokina, Jerofejeva, Ulickej či Šiškina nás stále dokážu prekvapiť. Čím je to, že to tí Rusi stále tak vedia?
Ruská literatúra je veľká preto, lebo má veľkú tradíciu. Podľa Rusov je najväčším národným bohatstvom Puškin a všetci stoja na jeho pleciach. Minimálne od jeho čias ruskí spisovatelia vedia, že dobrá literatúra sa deje v priestore vnútornej slobody, aj keď sú vonkajšie pomery pre ňu nepriaznivé. V Rusku vlastne stále funguje ten istý režim. Raz sa nazýva samoderžavie, potom boľševizmus, dnes vertikálna demokracia. Miera slobody je v rôznom čase rôzna, no vždy je to vláda silnej ruky. Rusi to asi naozaj mentálne potrebujú.

.robíš knižné rozhovory so známymi osobnosťami kultúry. Čo ťa na tom baví?
Asi pred desiatimi rokmi som si v kníhkupectve všimol, koľko rozhovorových kníh najrôznejšej úrovne vychádza v Česku a na Slovensku. Vtedy som si uvedomil, že je tu Milan Lasica, ktorý knihu rozhovorov nemá, určite by takú mal mať a ja by som takú rád urobil. Ponúkol som ten projekt vydavateľstvu Forza music, zapáčil sa im, a ja som sa pobral za Lasicom, ktorý mi položil len jednu otázku: „Čo si od toho sľubujete?” Odpovedal som: „To zistím, až keď to urobíme.“ Asi sa mu tá odpoveď zapáčila, lebo prikývol, knihu sme urobili a bola veľmi úspešná. Odvtedy som tých kníh urobil asi dvanásť, v týchto dňoch vyšiel Džez náš každodenný daj nám dnes s Petrom Lipom, v tlači je kniha rozhovorov s Jánom Buzássym, do Vianoc by ešte mala vyjsť kniha s Kamilou Magálovou. A verím, že dokončíme rozrobenú knihu s Emíliou Vášáryovou.

.si človek, ktorý sleduje politiku a má svoje vyhranené názory. Je podľa teba Fico 2 lepší ako Fico 1?
Bol som prekvapený, keď mnohí ľudia mali po posledných voľbách pocit, že Fico 2 bude lepší než Fico 1. Ja som to neočakával.

.v čom spočíva úspech Roberta Fica?
V značnej časti ľudí oživuje ich hlboko zakorenený pocit, že každý má mať v chlieve len jednu kozu, a keď zdochne mne, nech zdochne aj susedovi. Smer tomu hovorí „istoty“. Ďalej pôsobí dojmom, že vyrieši všetky problémy, dokonca aj tie, ktoré sám vyrobí. Je tam aj chémia – je to po Mečiarovi druhý „náš správny chlapec“. A ešte štvrtá vec: Konzervatívno-liberálna časť politického spektra je v hlbokej kríze, až rozklade. Tak ako koalícia 2010 – 2012 nevedela efektívne vládnuť, tak dnes nevie byť efektívnou opozíciou.Takže dnes vidím skôr tunel na konci svetla. No istú nádej vkladám do zostavy Daniela Lipšica.

.máš už svojho prezidentského kandidáta?
O tom, kto to bude v prvom kole, sa rozhodnem, keď bude uzavretá kandidačná listina. Ale viem, koho budem voliť v druhom kole: toho druhého.
 
Ján Štrasser/
Narodil sa v Košiciach, vyštudoval Filozofickú fakultu UK, žije v Bratislave. Bol redaktorom Mladej tvorby, dramaturgom Poetickej scény, Vojenského umeleckého súboru a Štúdia S. V rokoch 1987 – 1898 bol zástupcom šéfredaktora a od roku 1989 do roku 1992 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Do dnešných dní vydal 10 básnických zbierok. Písal texty piesní pre Večery Milana Markoviča,  ako aj texty viacerých muzikálov. Bol zástupcom šéfredaktora v týždenníku Domino fórum. Autor množstva piesňových textov a desiatich kníh rozhovorov s osobnosťami slovenskej kultúry. Prekladá ruskú prózu a poéziu, za preklad románu Ľudmily Ulickej Zelený stan dostal Cenu J. Hollého za rok 2012.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite