Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Žuvať a žviakať

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Stvrdnutá ružová tehlička s názvom Pedro či v plastovom páse v rade nastúpené pestrofarebné guľôčky z Maďarska. Ako deti sme sa šli za nimi umlátiť. Blíži sa MDD, načim teda rázne prehovoriť o žuvačke.

Dnes už, našťastie, majú deti omnoho väčší výber, čím si zamestnať pánty a žviakať, až to v spánkoch hučí. Dokonca si na tých všetkých farbených a prichucovaných výmysloch ani nevylámu zuby ako my na Pedre či Baje. Lenže, kde vznikla táto desivá potreba dávať si do úst niečo nie preto, aby sme sa najedli, ale len pre „plezír“ zo žuvania? Mnohé staršie ročníky určite rýchlo vyhŕknu, že za tento diablov vynález môžu imperialistické sily Západu, konkrétne Amerika. Za žuvačkou, ako ju poznáme dnes, určite stoja americké národy, no predovšetkým tie pôvodné, čiže Indiáni. Ale so žviakaním len tak zo samopaše to veru začalo omnoho skôr a dokonca v Európe! Najstaršia žuvačka vôbec sa totiž našla vo fínskom meste Kierikki a žuval ju zrejme plavovlasý Prafín zhruba pred päťtisíc rokmi. Išlo o živicu z kôry stromov, ktorú si zrejme na kolene ušúľal a z nervozity vložil do úst. Žviakal, žviakal a prehĺtnuť sa mu ju nechcelo, tak pri tom žviakaní zrejme aj ostal. Potom tento zvyk, ktorý ho v stresujúcom praveku dokázal značne upokojiť, rozšíril medzi druhmi.
Dnes sa žviakanie považuje za hrubé prekročenie etikety, a keď som ešte dral žiacke lavice, žuvačka sa považovala za krutú pomstu modernej doby učiteľom, tak ako sa dnes dvadsiate prvé storočie mstí mobilmi a tabletmi. Učitelia by však boli veľmi prekvapení, keď by zistili, že sa hromadne nežviakalo výhradne len na ich hodinách prírodovedy a matematiky. Žuvalo sa totiž už aj v starovekom Grécku. Len si to predstavte. Zapálené rečnícke výkony na Agore, filozof sa nadúva, gestikuluje, zrazu pozrie dolu, na plebs, a tam – poslucháči žviakajú gumu zo stromu pistácie, akoby ich jedna mater mala. To isté sa deje za Atlantickým oceánom, kde Aztékovia, žviakajúc gumu z gumovníka, zhadzujú svoje obete z pyramíd. Skrátka a dobre, človek je prežúvavý typ a treba sa s tým zmieriť.
Americký novousadlícky ľud si všimol, že Indiáni stále niečo žujú a veruže to nie je tabak. Začali výrobu žuvacích hmôt od Indiánov odkukávať, do miazgy pridali parafín či med a po večeroch žuvali, až sánky vŕzgali. Istý John B. Curtis vyrobil žuvačiek jedného pekného večera roku 1848 viac, ako mohol požuvať aj s bližším príbuzenstvom, a  prebytky nemilosrdne hodil na trh pod názvom Čistá smreková guma. Ľudia kupovali ako besní. Totálny úspech so žuvačkou však zaznamenal až v roku 1860 Thomas Adams, slávny vynálezca a sklenár, ktorý istý čas pôsobil ako sekretár u mexického prezidenta. Ten mu predal obrovské množstvo latexu z gumovníka, aby z neho vynaliezol lacnejšie pneumatiky. To sa síce Adamsovi nepodarilo, no napokon si všimol, že povarený latex si prezident sem-tam vkladá do úst a žuje. Adams neváhal, uvaril všetko, čo kúpil, uplacíroval z toho gule vo veľkosti dlane a začal predávať. Ľudia sa do novej nesmrekovej žuvačky zbláznili. Najúspešnejším a svetovo najznámejším vyrobcom žuvačiek sa stal ale William Wrigley mladší a predstavte si, omylom. Začiatkom dvadsiateho storočia sa pustil do vyrábania mydla, ku ktorému ako darček pribaľoval prášok do pečiva. Mydlo nešlo, prášok áno. Tak začal predávať prášok a k nemu dával ako darček žuvačky Wrigley´s spearmint gum. Po čase zistil, že deti kupujú prášok do pečiva iba kvôli žuvačkám. Začal ich vyrábať vo veľkom, vymyslel aj dômyselné balenie po piatich kusoch, ktoré poznáme dodnes. Žuvačky začal dodávať aj americkej armáde a počas druhej svetovej vojny ich rozdávali vojaci deťom po Európe. Odvtedy je žuvačka notoricky americká.

Autor je scenárista.

Urobme deťom lízanky/
Žuvačka by sa doma asi vyrábala ťažko, ak teda nechcete siahnuť po osvedčenom recepte starých otcov – po koži zo slaniny, spálenej nad pahrebou. Deti však rovnako ako žuvačku milujú lízanky a tu už si doma vieme veľmi rýchlo pomôcť. Štvrť kila cukru rozriedime v pohári vody, pridáme trošku octu alebo kto má, kukuričný sirup. Zmes privedieme k varu a redukujeme, až kým sa neťahá a pri ponorení špajle nevytvára nitky. Potom ju     stiahneme z plameňa a počkáme, kým prestane vrieť. Je čas pridať buď potravinové farbivo a príchuť, alebo silný koncentrát nejakého džúsu. Ak chcete lízanky fialové, pridajte čučoriedkový, ak ružové, brusnicový. Zamiešame, vylejeme do predom vymastených lízankových formičiek a do koliesok vtlačíme skrátené špajle. Kto nemá formičky, vyrobí si ich ľahko doma. Na plech vysypeme kilo práškového cukru a vytvoríme vrstvu. Do nej vtláčame dnom pohára priehlbiny, ktoré nám poslúžia ako formičky – tie už vymazávať nemusíme, len lízanky potom oprášime od cukru. Kto je však lenivý, ako formičky mu pokojne postačia olejom natreté polievkové lyžice. Lízanky necháme vychladiť, a potom ich rozdávame deťom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite