Často sa pýtam, kde je moje miesto na Zemi, aká je moja úloha v živote. Čo veľké by som mal urobiť ja? Ďalej ma trápi otázka, či som už čas na svoj „veľký čin“ neprepásol? Kdesi v kútiku duše sa zas pýtam, či som náhodou tento čin už dávno neurobil a ani o tom neviem. Tu je namieste porozprávať príbeh, ktorý vo mne hlboko rezonuje, odkedy som precítil jeho skutočnú hĺbku a symboliku. Máme vinohrad v Karpatoch. Priznávam, ja tam krížom slamku nepreložím, ale tato tam robí ako drak. Strávil som tam celé detstvo, ovoniaval som lipy, počúval včely a z imela som varil lepidlo na vtáčiky (nikdy sa žiadny nechytil). To mi zostalo doteraz, teda okrem toho lepidla. Pred rokmi tam tatov otec, čiže môj dedo začal kopať studňu. Na vodu nenarazil ani vo veľkej hĺbke. Nakoniec to vzdal. Môj tato začal kopať na inom mieste. Krompáčom, lopatou a holými rukami. Sťa Mojžiš na púšti udieral do skaly, no skala vodu nevydala, iba sa rozpadala. Susedia sa mu smiali, že kope najhlbšiu latrínu v Karpatoch. Keď bol tato v dvojnásobnej hĺbke ako jeho otec, zavolal na nás (na mamu, sestru a mňa) z útrob zeme, že našiel poklad. Pribehli sme, vyvalili sme oči do ten ohromnej jamy. Predstavoval som si truhlicu plnú dukátov, ktorú tam zakopali zbojníci. Bola tam však „len“ voda. Voda priezračná, ľadová a životodarná. Voda, vďaka ktorej zarodila planina. Živá voda! Milí priatelia, poviem vám, toto je veľká vec. Vykopať studňu a napájať tam svoje stáda! Pri ohni sa o tom budú rozprávať príbehy. Príbehy o čestných chlapoch, ktorí sa nevzdali!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.