Nepredpokladala som, že opustím manžela, že detský domov Happy Home, kde som pomáhala, sa ukáže ako falošný, už vôbec by som neverila tomu, že opustím Nepál, domov môjho srdca. A netušila som, že sa zaľúbim tak strašne ako som sa, a nakoniec, že o pár mesiacov budem žiť v Rusku a čakať dieťa. Uplynulo päť mesiacov. Päť mesiacov, počas ktorých sa toto všetko stalo, a nerada priznávam, že to bolo trošku silné kafe už aj na mňa. Zvyknutá na menenie časových pásiem raketovou rýchlosťou, Keď si spätne na premiérach filmu Fulmaya po celom Slovensku občas pozriem kúsky filmu, uvedomujem si, že som predsa len mala istý stereotyp, istú stabilitu v tom, čo robím, vedela som, prečo to robím a aj to, že život nikdy nie je ani ružový, ani čierny, je to len o balanse. Ľudia v kinách plačú a smejú sa, (dokonca som pred kinom v Nových Zámkoch stretla pár, ktorý nevydržal nápor emócií a musel vybehnúť na panáka) a ja tŕpnem, či náhodou niekto nejako zázračne niečo nezmenil, či zrazu náhodou neodznejú vo filme z mojich úst slová, ktoré som nepovedala. Akoby som na chvíľu zabudla, že film je jednoducho v každej kinosále ten istý, akoby ten nepálsky príbeh, či odyseu (ako to nazvali tvorcovia) hrali na javisku herci, ktorí sa môžu kedykoľvek zblázniť, alebo nechať podplatiť a začať rozprávať úplné nezmysly. Trpím a skoro nikdy to nevydržím a vybehnem von. Moja hudba znie na pozadí záberov a mne je strašne čudné robiť takýto verejný striptíz, v kinosálach pekne po celom Slovensku. Postávam pred vchodom, typická chvíľka na cigaretu, ale nemôžem kvôli brušku. Keď ma oslovili na nakrútenie tohto dokumentu, súhlasila som aby som pomohla sirotincu v Nepále vyzbierať viac peňazí. Sirotincu, proti ktorému teraz na nepálskych úradoch bojujem a jeho deti sa snažím dostať odtiaľ preč. Každý pohľad na moje deti v tom filme ma bolí a rozľútostí a je nemôžem vôbec nič. Len kráčať a zápasiť s pomocou druhých ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.