Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kontrolovaná mladosť a sny

.ľubomír Jaško .časopis .literatúra

Sociálni pracovníci nech berú román škótskej poetky a prozaičky do rúk opatrne. Môže im spôsobiť duševné popáleniny a frustráciu z neúspešnej námahy. Alebo len rozčarovanie z toho, že z mladistvých delikventov sa vlastne stávajú sympatické literárne postavy.

Pätnásťročnú Anais v úvode policajné auto priváža do nápravného zariadenia. Panoptikon poukazuje na projekt osvietenského filozofa Jeremyho Benthama. Navrhol kruhový žalár, v strede ktorého stojí strážna veža. Dozorcovia môžu  nepretržite sledovať ktoréhokoľvek trestanca.  Kruhová budova je vymyslená tak, aby každý väzeň žil v zornom uhle ostrahy. Výsledkom má byť samoregulácia správania. Panoptikon mal byť „mlynom, ktorý zomelie darebákov k poctivosti a lenivcov k pracovitosti.“  Anais veľmi rýchlo odhalila zmysel Panoptika. „Sledujú ma, viem to, ale už nepoznám žiadne miesto, kde by ma nenašli.“ Nerozumie vlastnej existencii. Nevie, odkiaľ prišla – a to neplatí básnicky, ale doslova. Nemá jasno vo svojom pôvode a trpí predstavou, že je súčasťou experimentu. Možno bola počatá v Petriho miske a teraz má len preukázať svoju životnosť a odolnosť... Sonda do duše mladej delikventky, podozrivej dokonca z pokusu o zabitie policajtky, je v podaní Jenni Fagan veľmi presvedčivá. Ktovie, do akej miery autorke pomohla vlastná životná skúsenosť. Narodila sa (v roku 1977) v starom viktoriánskom útulku pre choromyseľných a prvých šestnásť rokov života prežila v inštitucionálnej starostlivosti. Trikrát jej zmenili meno a celkom štyridsaťkrát sa sťahovala.  Anais je profesionálka v schopnosti zorientovať sa v akomkoľvek nápravnom zariadení. Rýchlo vie zmapovať únikové cesty, spolubývajúce, diagnostikovať personál (asi lepšie ako vychovávatelia ju) a nájsť si vlastné zdroje jointov. Všetko nasvedčuje tomu, že máme do činenia s beznádejnou existenciou. „Sedemdesiat percent chovancov nakoniec skončí vo väzení, na ulici ako prostitúti a prostitútky, ako duševne chorí alebo zomrú,“ napísal si do poznámok jej terapeut.  Napriek zdanlivej hrubosti a sklonom k porušovaniu všetkých noriem v Anais čitateľ nachádza aj stopy citlivosti, skrývanej empatie a výborne vyvinutej inteligencie. Okrem spomienok, ktoré sa vynárajú v jej mysli,  má Anais aj svoj veľký sen – stačí nechať za sebou Panoptikon a radikálne začať nový život. Sny znamenajú azyl pred všadeprítomným dohľadom. Podobne sociálne ladených, kritických a nekompromisne realistických románov je určite viac. Väčšina z nich má, žiaľ, až príliš blízko k literatúre faktu. Kdesi vedľa nás dýchajú ľudia, ktorých životy vraj nemajú perspektívu, sú už zaplombované a predurčené na definitívne zabudnutie.  Tragický rozmer života môže mať aj takúto podobu, nielen tú zásadnú historickú, ktorá vypĺňa zvyšok „smutnej“ literatúry (holokaust, vojny a existenciálna unudenosť  súčasníkov). Asociálne správanie, najrôznejšie formy delikvencie a sociálneho prepadu sú záhadami, a to nielen v zmysle románovej pointy.  Recepty na riešenie majú často podobu experimentu – raz v nadšení z nápadu Panoptika postavíme do stredu neprehliadnuteľnú vežu, inokedy prepíšeme paragrafy a zase ďalší vo svojich „dielňach“ podnikajú iné sociálnoinžinierske pokusy. A pritom nejde o nič iné, ako pochopiť, že každý si píše svoju jedinečnú knihu. Jednoduchšie je venovať sa masovej výrobe kópií ako umeleckej tvorbe originálov. Jenni Fagan napísala pôsobivý debut. Citlivý čitateľ až fyzicky pocíti nadšenie z čerstvého vzduchu, keď má v závere spolu s Anais Panoptikon za chrbtom a otvorenú krajinu budúcnosti pred sebou. Jenni Fagan, Panoptikon, preložila Markéta Olehlová, Odeon 2013

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite