Tri filmy stačili austrálskemu režisérovi, scenáristovi a producentovi Bazovi Luhrmanovi na to, aby v kinematografii zanechal viditeľnú stopu. Tanec v srdci (1992), Romeo + Julia (1996) a Moulin Rouge! (2001). Tie ďalšie dva, Australia (2008) a aktuálny Veľký Gatsby (2013) už akoby boli navyše. Niežeby sa nebolo na čo dívať, akurát už neprekvapia. Nie tak ako absintový Bollywood trip Moulin Rouge!, gangsta Shakespeare s vizuálom latinsko-amerického katolíckeho baroka Romeo + Julia a groteskno-tanečná variácia Popolušky Tanec v srdci. To preto, že Luhrmanova osobitá poetika sa zrodila práve v nich.
Aj vo vzťahu k Veľkému Gatsbymu sa najdôležitejší javí Romeo + Julia, verš po verši Shakespeare, otrocky opísaný, akurát v kulisách prítomnosti. Nejde však o adaptáciu či prepis, ale o interpretáciu. Verona rozdelená hlavnou triedou, oproti sebe dve dominanty mesta, budovy, Capulet a Montague. Od prvého konfliktu znepriatelených strán je jasné, že tu sa ide hrať na efekt. Rovnako dôležité ako Shakespearove slová sú kostýmy, zbrane, autá, vospolok nádherné dizajnérske kúsky. A ten príbeh je vo výsledku ešte silnejší. Romeo + Julia = komerčný hit. Vzorec si vyskúšali aj iní tvorcovia a fungoval. Nebezpečné známosti sa stali Veľmi nebezpečnými známosťami, Valmont sa prechádzal po Manhattane a tínedžeri ani len netušili, že sa dívajú na dvesto rokov starý príbeh. Veru, filmy pred Rómeom + Júliou vyzerali inak.
.gatsby v 3D
Teraz je Luhrman späť, napráva reputáciu po extrémne prepálenej Austrálii – hoci vďaka Moulin Rouge! sa stále teší povesti výnimočného filmára. Interpretuje Veľkého Gatsbyho, veľký americký román, rodinné striebro Ameriky, opus magnum Francisa Scotta Fitzgeralda, príbeh, ktorý asi treba poznať. Na filmovom plátne vo veľkej hollywoodskej produkcii sa ocitol už rok po vydaní, v roku 1926 a odvtedy ešte trikrát. V roku 1949, v zlatej ére Hollywoodu, v roku 1974, keď sa rodil tzv. Nový Hollywood – túto verziu s Robertom Redfordom a Miou Farrowovou poznáme aj u nás – a teraz v roku 2013, keď v Hollywoode vyčíňa čosi, čo ešte nemá meno, ale už to asi ani veľmi nie je kinematografia. Skôr akási postkinematografia, filmy nakrúcané na digitál, v 3D, remeselne chladnokrvné, polotovary, ktoré si musí divák dokončiť sám. A keďže tento spôsob stavania filmov dokonale rehabilituje práve diváka, Luhrmanov Veľký Gatsby sa mi nielen náramne páčil, ale pokladám ho aj za mimoriadne vydarený kus. Výborný, hneď niekoľko významových vrstiev, nech sa divák môže hrať, pastva pre oči a placebo pre mozog. Po Tintinovi a Hugovi tretí film, v ktorom to nešťastné 3D nie je iba samoúčelnou manierou. Vlastne nie, 3D vo Veľkom Gatsbym, samozrejme, je manierou, len tá samoúčelnosť neplatí. Luhrman 3D totiž využíva na rámovanie. Začína sa zrnito, čiernobielo, staro, vstupujeme do plátna, do filmu, do príbehu, do minulosti, do tých čias. Už je tu – sme v plnofarebnom 3D – Amerika po prvej svetovej vojne, nastupuje prohibícia, s ňou zločin, ktorý sa stáva spoločenskou normou, boom, grafy na Wall Street iba rastú, predzvesť pádu nezazrieme, ale dá sa vycítiť zo všetkej tej dekadentnej hektickosti. Je v nej čosi apokalyptické, predmestia už plienia barbari, ale v Ríme sa ešte hoduje. Džezové besiedky v neskorosecesnom štýle, art decco ako z mokrého sna Wiliama Lamba. Do mesta prichádza rozprávač, ktorý nám vypovie nie Gatsbyho príbeh, ale príbeh o Gatsbym. Je intenzívny, tragický, vtipný, smiešny, smutný, absurdný, uveriteľný, krutý, láskyplný a láskavý, nešťastný, poznanie vyššieho rádu. Filmári robia všetko preto, aby sme ho spoluprežili. Na konci z filmu vychádzame, 3D stráca hĺbku i farbu, vracia sa k neostrému zrnitému čiernobielemu 2D. Prvých dvadsať minút čistý vizuálny atak, groteskne expresívne herecké prejavy, hraničiace s hystériou, filmový čas plynie, charakter rozprávania sa mení, film sa vyprázdňuje, nápadnosť sa mení na subtílnosť. Pokojne kráčame k tragickému finále.
.každý toho svojho
Je to ten istý Veľký Gatsby ako literárny, akurát celkom iný, toto je totiž jeho svojrázna interpretácia jazykom iného umeleckého druhu – filmu. Je jasné, že porovnávať neporovnateľné nemá žiadny zmysel. Neviem, čo by som videl, nepoznajúc predlohu, poznajúc ju, vidím pastiš. Oslavu, vzdanie holdu, poklonu. Pokornú, ale nie otrockú, Ide o film, takže nenudí, meritórna je skutočne interpretácia. Iný spôsob vyrozprávania čohosi, čo už poznáme, autonómny, filmový Veľký Gatsby je o inom ako knižka toho istého mena. Ukazuje, zviditeľňuje, predstavuje iné aspekty. Každý dostane, po čo prišiel a aj trocha viac. Kto prišiel na koho, toho dostane. Luhrmana, Fitzgeralda, DiCapria.
Luhrmanov Veľký Gatsby je presne taký, akého ho kto chce, prípadne potrebuje. Znamená to, že rozhodne nie je hlúpy, banálny, zbytočný, brakový, a tak ďalej, ak divák nechce, alebo nepotrebuje, aby taký bol.
Hudba? Áno! Obrázky? Áno, ó áno! Emócie? Koľko sa komu žiada! Dokonalý eklektický paškvil. To nehaním, naopak, chválim. Chcem ružový pánsky oblek. Film je stále najviac.
Veľký Gatsby (The Great Gatsby, USA, Austrália) Scenár a réžia: Baz Luhrmann Hrajú: Leonardo DiCaprio, Carey Mulligan, Tobey Maguire, Joel Edgerton, Isla Fisher.
Aj vo vzťahu k Veľkému Gatsbymu sa najdôležitejší javí Romeo + Julia, verš po verši Shakespeare, otrocky opísaný, akurát v kulisách prítomnosti. Nejde však o adaptáciu či prepis, ale o interpretáciu. Verona rozdelená hlavnou triedou, oproti sebe dve dominanty mesta, budovy, Capulet a Montague. Od prvého konfliktu znepriatelených strán je jasné, že tu sa ide hrať na efekt. Rovnako dôležité ako Shakespearove slová sú kostýmy, zbrane, autá, vospolok nádherné dizajnérske kúsky. A ten príbeh je vo výsledku ešte silnejší. Romeo + Julia = komerčný hit. Vzorec si vyskúšali aj iní tvorcovia a fungoval. Nebezpečné známosti sa stali Veľmi nebezpečnými známosťami, Valmont sa prechádzal po Manhattane a tínedžeri ani len netušili, že sa dívajú na dvesto rokov starý príbeh. Veru, filmy pred Rómeom + Júliou vyzerali inak.
.gatsby v 3D
Teraz je Luhrman späť, napráva reputáciu po extrémne prepálenej Austrálii – hoci vďaka Moulin Rouge! sa stále teší povesti výnimočného filmára. Interpretuje Veľkého Gatsbyho, veľký americký román, rodinné striebro Ameriky, opus magnum Francisa Scotta Fitzgeralda, príbeh, ktorý asi treba poznať. Na filmovom plátne vo veľkej hollywoodskej produkcii sa ocitol už rok po vydaní, v roku 1926 a odvtedy ešte trikrát. V roku 1949, v zlatej ére Hollywoodu, v roku 1974, keď sa rodil tzv. Nový Hollywood – túto verziu s Robertom Redfordom a Miou Farrowovou poznáme aj u nás – a teraz v roku 2013, keď v Hollywoode vyčíňa čosi, čo ešte nemá meno, ale už to asi ani veľmi nie je kinematografia. Skôr akási postkinematografia, filmy nakrúcané na digitál, v 3D, remeselne chladnokrvné, polotovary, ktoré si musí divák dokončiť sám. A keďže tento spôsob stavania filmov dokonale rehabilituje práve diváka, Luhrmanov Veľký Gatsby sa mi nielen náramne páčil, ale pokladám ho aj za mimoriadne vydarený kus. Výborný, hneď niekoľko významových vrstiev, nech sa divák môže hrať, pastva pre oči a placebo pre mozog. Po Tintinovi a Hugovi tretí film, v ktorom to nešťastné 3D nie je iba samoúčelnou manierou. Vlastne nie, 3D vo Veľkom Gatsbym, samozrejme, je manierou, len tá samoúčelnosť neplatí. Luhrman 3D totiž využíva na rámovanie. Začína sa zrnito, čiernobielo, staro, vstupujeme do plátna, do filmu, do príbehu, do minulosti, do tých čias. Už je tu – sme v plnofarebnom 3D – Amerika po prvej svetovej vojne, nastupuje prohibícia, s ňou zločin, ktorý sa stáva spoločenskou normou, boom, grafy na Wall Street iba rastú, predzvesť pádu nezazrieme, ale dá sa vycítiť zo všetkej tej dekadentnej hektickosti. Je v nej čosi apokalyptické, predmestia už plienia barbari, ale v Ríme sa ešte hoduje. Džezové besiedky v neskorosecesnom štýle, art decco ako z mokrého sna Wiliama Lamba. Do mesta prichádza rozprávač, ktorý nám vypovie nie Gatsbyho príbeh, ale príbeh o Gatsbym. Je intenzívny, tragický, vtipný, smiešny, smutný, absurdný, uveriteľný, krutý, láskyplný a láskavý, nešťastný, poznanie vyššieho rádu. Filmári robia všetko preto, aby sme ho spoluprežili. Na konci z filmu vychádzame, 3D stráca hĺbku i farbu, vracia sa k neostrému zrnitému čiernobielemu 2D. Prvých dvadsať minút čistý vizuálny atak, groteskne expresívne herecké prejavy, hraničiace s hystériou, filmový čas plynie, charakter rozprávania sa mení, film sa vyprázdňuje, nápadnosť sa mení na subtílnosť. Pokojne kráčame k tragickému finále.
.každý toho svojho
Je to ten istý Veľký Gatsby ako literárny, akurát celkom iný, toto je totiž jeho svojrázna interpretácia jazykom iného umeleckého druhu – filmu. Je jasné, že porovnávať neporovnateľné nemá žiadny zmysel. Neviem, čo by som videl, nepoznajúc predlohu, poznajúc ju, vidím pastiš. Oslavu, vzdanie holdu, poklonu. Pokornú, ale nie otrockú, Ide o film, takže nenudí, meritórna je skutočne interpretácia. Iný spôsob vyrozprávania čohosi, čo už poznáme, autonómny, filmový Veľký Gatsby je o inom ako knižka toho istého mena. Ukazuje, zviditeľňuje, predstavuje iné aspekty. Každý dostane, po čo prišiel a aj trocha viac. Kto prišiel na koho, toho dostane. Luhrmana, Fitzgeralda, DiCapria.
Luhrmanov Veľký Gatsby je presne taký, akého ho kto chce, prípadne potrebuje. Znamená to, že rozhodne nie je hlúpy, banálny, zbytočný, brakový, a tak ďalej, ak divák nechce, alebo nepotrebuje, aby taký bol.
Hudba? Áno! Obrázky? Áno, ó áno! Emócie? Koľko sa komu žiada! Dokonalý eklektický paškvil. To nehaním, naopak, chválim. Chcem ružový pánsky oblek. Film je stále najviac.
Veľký Gatsby (The Great Gatsby, USA, Austrália) Scenár a réžia: Baz Luhrmann Hrajú: Leonardo DiCaprio, Carey Mulligan, Tobey Maguire, Joel Edgerton, Isla Fisher.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.