.je všeobecne známe, že švajčiarsky hokej rastie vyše dvoch desaťročí, a to určite nie je náhoda. V alpskej krajine sa investuje veľa peňazí aj námahy do práce s mládežou a jednotlivé kluby tamojšej ligy rozhodne netrpia núdzou. Podľa minuloročného rebríčka je v prvej stovke najbohatších hokejových klubov – samozrejme, sú v nej zastúpené najmä kluby NHL a KHL – až trinásť tímov zo švajčiarskej národnej ligy. Až potom nasleduje švédska Elitserien, ktorá ich má v prvej stovke jedenásť, Fíni sedem, kým Česi a Slováci sú chudobní príbuzní.
Iste, peniaze sú dôležité, ale ani v hokeji nerozhodujú o všetkom. Za švajčiarskym vzostupom stojí jedna generácia Kanaďanov, dnes zväčša päťdesiatnikov, ktorí presadili v tamojšej lige aj národnom tíme svoj koncept hry. A práve 53-ročný Sean Simpson, dnes národný hrdina, ktorý bol ešte minulý rok v reprezentácii na odstrel, tento vzostup dokonale stelesňuje.
.začiatky
Sean Simpson sa zjavil vo Švajčiarsku v polovici 80. rokov ako 24-ročný hokejista, a to vcelku za zaujímavých okolností. Zavolal ho tam iný dnes známy Kanaďan, Andy Murray, vtedy ešte len začínajúci tréner. Murray trénoval v Zürichu aj bývalého československého reprezentanta Milana Nového, ktorý mal už svoje hviezdne obdobie za sebou. A mladého Simpsona povolal Murray práve preto, aby Nový pochopil, že je v klube nahraditeľný. Taktický ťah vyšiel, Nový sa začal viac snažiť a Zürich stúpal nahor. Ale čo so Simpsonom? Murray ho poveril, aby si zacestoval po švajčiarskych štadiónoch a anazyloval hru ligových súperov. Tu kdesi sa v Simpsonovi zrodila duša budúceho trénera. Ním sa stal po prvý raz pred štyridsiatkou a hneď upútal úspechmi. Najskôr doviedol mníchovských hokejistov k nemeckému titulu, neskôr sa mu darilo vo švajčiarskej lige, až si ho všimol i okolitý hokejový svet: zürišský ZSC Lions sa stal pod jeho vedením v roku 2009 víťazom európskej Hokejovej ligy majstrov, keď jeho tím vo finále zdolal Metallurg Magnitogorsk z KHL. A následne vo Viktoria Cup si Simpsonovo mužstvo poradilo aj s Chicago Blackhawks.
.raňajky po novom
Vo švajčiarskej reprezentácii sa v tom čase končila éra ďalšej trénerskej legendy, samozrejme, tiež Kanaďana Ralpha Kruegera. Ten si svoju neotrasiteľnú pozíciu vybudoval vďaka štvrtému miestu na MS v roku 1998. Vedenie s ním podpísalo zmluvu, ktorá bola de facto nevypovedateľná, takže Krueger mohol budovať reprezentáciu na dlhodobých základoch. Zdokonalil systém, pre ktorý sa ujal názov „švajčiarska závora“ – teda disciplinovaná superdefenzívna hra, založená na hernom rozostavení 3-1-1. Na takýto hokej sa síce nepozeralo najlepšie, ale takto naprogramovaní Švajčiari dokázali zaskočiť aj papierovo a individuálne silnejšie tímy. Simpson, ktorý prišiel do čela reprezentácie pred tromi rokmi, prirodzene staval na legende Kruegerovi. Priniesol však aj zmenu smerom k väčšej ofenzíve. Systém hry ostal naďalej založený na overenom obrannom múre, ako aj forčekingu. No rozostavenie hráčov v poli sa už začalo podobať na model 2-1-2, v ktorom traja hráči hrajú o poznanie tvorivejšie, podľa potreby buď defenzívne alebo ofenzívne. Simpson tak priniesol do hry viac flexibility, čo sa, mimochodom, prejavuje aj mimo ľadovej plochy – švajčiarski reprezentanti napríklad nemusia chodiť na raňajky v rovnakom oblečení.
.cesta k úspechu
O striebornom zázraku však rozhodlo ešte niečo iné. Švajčiari hrali pod Simpsonom pomerne dobre aj minulý rok v Helsinkách, kde mali v základnej skupine vyrovnané partie aj s tímami zo silnej hokejovej šestky. Lenže vždy tesne prehrali a navyše im úplne nevyšiel zápas s Francúzmi, až dopadli zahanbujúco jedenásti. Preto silnel tlak, aby neúspešný Simpson odišiel. Zachránila ho však nadštandardná „kruegerovská“ zmluva, podľa ktorej by v prípade prepustenia z reprezentácie dostal obrovské odstupné. Národná hokejová komisia však zasiahla inak – od Simpsona odstavila jeho vplyvného poradcu Andyho Murraya, áno, toho Kanaďana Murraya, ktorý Simpsona kedysi zlákal do Švajčiarska. Znalci pomerov tvrdia, že Simpsonovi zásah komisie pomohol. Konečne sa vraj emancipoval od svojho vzoru a začal robiť celkom autonómne rozhodnutia. A pri všetkých, aj tých najodvážnejších, mal šťastnú ruku: z Matthiasa Segera, ktorý bol vlani na MS v ústraní, spravil kapitána a našiel v ňom skvelého lídra. Simpson ďalej prekvapil, keď nepovolal stálicu Iva Rüthemanna, ale nahradil ho mladým útočníkom Simonom Moserom. Tomu sa pritom v závere domácej ligy nedarilo – ale na MS hral ako vymenený. Simpson mal takisto skvelý nos na brankárov Gerbera a Berru. A samozrejme, kľúčom k úspechu boli aj mladí hráči Denis Hollenstein a Roman Josi, ktorý hrá v NHL.
Simpson v niečom pripomína bývalého trénera našej futbalovej reprezentácie, Vladimíra Weissa. Ani on nemá v láske športových novinárov a najmä ich vŕtavé otázky, neodpovedá síce vulgarizmami, ale protiotázkami typu „Tušíš niečo o hokeji?“ Rovnako ako Weiss má dar vydolovať z hráčov maximum a vštepiť im silného kolektívneho ducha, ktorý dokáže zázraky. Hráči o ňom hovoria, že je to hokejový fanatik, perfekcionista, ktorý na videách analyzuje súpera do najmenších detailov a vie ich tak dokonale pripraviť na potrebný systém hry. Simpson už teraz prekonal legendu Kruegera. Ale pri jeho povahe je isté, že jedno striebro ho neukolíše.
Iste, peniaze sú dôležité, ale ani v hokeji nerozhodujú o všetkom. Za švajčiarskym vzostupom stojí jedna generácia Kanaďanov, dnes zväčša päťdesiatnikov, ktorí presadili v tamojšej lige aj národnom tíme svoj koncept hry. A práve 53-ročný Sean Simpson, dnes národný hrdina, ktorý bol ešte minulý rok v reprezentácii na odstrel, tento vzostup dokonale stelesňuje.
.začiatky
Sean Simpson sa zjavil vo Švajčiarsku v polovici 80. rokov ako 24-ročný hokejista, a to vcelku za zaujímavých okolností. Zavolal ho tam iný dnes známy Kanaďan, Andy Murray, vtedy ešte len začínajúci tréner. Murray trénoval v Zürichu aj bývalého československého reprezentanta Milana Nového, ktorý mal už svoje hviezdne obdobie za sebou. A mladého Simpsona povolal Murray práve preto, aby Nový pochopil, že je v klube nahraditeľný. Taktický ťah vyšiel, Nový sa začal viac snažiť a Zürich stúpal nahor. Ale čo so Simpsonom? Murray ho poveril, aby si zacestoval po švajčiarskych štadiónoch a anazyloval hru ligových súperov. Tu kdesi sa v Simpsonovi zrodila duša budúceho trénera. Ním sa stal po prvý raz pred štyridsiatkou a hneď upútal úspechmi. Najskôr doviedol mníchovských hokejistov k nemeckému titulu, neskôr sa mu darilo vo švajčiarskej lige, až si ho všimol i okolitý hokejový svet: zürišský ZSC Lions sa stal pod jeho vedením v roku 2009 víťazom európskej Hokejovej ligy majstrov, keď jeho tím vo finále zdolal Metallurg Magnitogorsk z KHL. A následne vo Viktoria Cup si Simpsonovo mužstvo poradilo aj s Chicago Blackhawks.
.raňajky po novom
Vo švajčiarskej reprezentácii sa v tom čase končila éra ďalšej trénerskej legendy, samozrejme, tiež Kanaďana Ralpha Kruegera. Ten si svoju neotrasiteľnú pozíciu vybudoval vďaka štvrtému miestu na MS v roku 1998. Vedenie s ním podpísalo zmluvu, ktorá bola de facto nevypovedateľná, takže Krueger mohol budovať reprezentáciu na dlhodobých základoch. Zdokonalil systém, pre ktorý sa ujal názov „švajčiarska závora“ – teda disciplinovaná superdefenzívna hra, založená na hernom rozostavení 3-1-1. Na takýto hokej sa síce nepozeralo najlepšie, ale takto naprogramovaní Švajčiari dokázali zaskočiť aj papierovo a individuálne silnejšie tímy. Simpson, ktorý prišiel do čela reprezentácie pred tromi rokmi, prirodzene staval na legende Kruegerovi. Priniesol však aj zmenu smerom k väčšej ofenzíve. Systém hry ostal naďalej založený na overenom obrannom múre, ako aj forčekingu. No rozostavenie hráčov v poli sa už začalo podobať na model 2-1-2, v ktorom traja hráči hrajú o poznanie tvorivejšie, podľa potreby buď defenzívne alebo ofenzívne. Simpson tak priniesol do hry viac flexibility, čo sa, mimochodom, prejavuje aj mimo ľadovej plochy – švajčiarski reprezentanti napríklad nemusia chodiť na raňajky v rovnakom oblečení.
.cesta k úspechu
O striebornom zázraku však rozhodlo ešte niečo iné. Švajčiari hrali pod Simpsonom pomerne dobre aj minulý rok v Helsinkách, kde mali v základnej skupine vyrovnané partie aj s tímami zo silnej hokejovej šestky. Lenže vždy tesne prehrali a navyše im úplne nevyšiel zápas s Francúzmi, až dopadli zahanbujúco jedenásti. Preto silnel tlak, aby neúspešný Simpson odišiel. Zachránila ho však nadštandardná „kruegerovská“ zmluva, podľa ktorej by v prípade prepustenia z reprezentácie dostal obrovské odstupné. Národná hokejová komisia však zasiahla inak – od Simpsona odstavila jeho vplyvného poradcu Andyho Murraya, áno, toho Kanaďana Murraya, ktorý Simpsona kedysi zlákal do Švajčiarska. Znalci pomerov tvrdia, že Simpsonovi zásah komisie pomohol. Konečne sa vraj emancipoval od svojho vzoru a začal robiť celkom autonómne rozhodnutia. A pri všetkých, aj tých najodvážnejších, mal šťastnú ruku: z Matthiasa Segera, ktorý bol vlani na MS v ústraní, spravil kapitána a našiel v ňom skvelého lídra. Simpson ďalej prekvapil, keď nepovolal stálicu Iva Rüthemanna, ale nahradil ho mladým útočníkom Simonom Moserom. Tomu sa pritom v závere domácej ligy nedarilo – ale na MS hral ako vymenený. Simpson mal takisto skvelý nos na brankárov Gerbera a Berru. A samozrejme, kľúčom k úspechu boli aj mladí hráči Denis Hollenstein a Roman Josi, ktorý hrá v NHL.
Simpson v niečom pripomína bývalého trénera našej futbalovej reprezentácie, Vladimíra Weissa. Ani on nemá v láske športových novinárov a najmä ich vŕtavé otázky, neodpovedá síce vulgarizmami, ale protiotázkami typu „Tušíš niečo o hokeji?“ Rovnako ako Weiss má dar vydolovať z hráčov maximum a vštepiť im silného kolektívneho ducha, ktorý dokáže zázraky. Hráči o ňom hovoria, že je to hokejový fanatik, perfekcionista, ktorý na videách analyzuje súpera do najmenších detailov a vie ich tak dokonale pripraviť na potrebný systém hry. Simpson už teraz prekonal legendu Kruegera. Ale pri jeho povahe je isté, že jedno striebro ho neukolíše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.