Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čas na diskusiu o Európe

.dalibor Roháč .časopis .týždeň v ekonomike

Euroskepticizmus nebol nikdy masovým hnutím. Aj v Británii bol výsadou malej skupiny konzervatívnych poslancov a Nigela Faraga. Preto len málokto očakával, že euroskeptici budú mať vplyv na postavenie Británie v Únii.

Nedávny článok Nigela Lawsona, člena Snemovne lordov a bývalého ministra financií vo vláde Marget Thatcherovej (ide tiež o otca kuchárskej celebrity Nigelly Lawson), v ktorom tvrdí, že ekonomické výnosy britského odchodu z Únie by prevážili náklady, však zarezonoval. Lord Lawson, ktorý predtým svoj pohľad na Európsku úniu takto neformuloval, bol čoskoro nasledovaný dvoma vplyvnými členmi Cameronovho kabinetu: ministrom školstva Michaelom Govom a ministrom obrany Philipom Hammondom, ktorí sa vyjadrili v prospech britského odchodu.
To, že sa čosi deje, potvrdil aj komentátor Financial Times Wolfgang Münchau, ktorý pripustil, že „britský odchod by nebol tragédiou, keby boli jeho podmienky vhodne dohodnuté.” Financial Times pritom patrí k najviac proeurópskym denníkom v krajine. Zdá sa teda, že Briti majú prvýkrát príležitosť viesť diskusiu o nákladoch a výnosoch svojho členstva, a to bez hystérie.
Bola by však škoda, keby diskusia ostala len britským fenoménom. Občania mnohých iných krajín by boli možno prekvapení, koľko ich členstvo v EÚ stojí – či už v nákladoch spojených s reguláciami, alebo účasťou v Európskom stabilizačnom mechanizme. Debatu, samozrejme, nie je nutné viesť absolutisticky – žiadna krajina nečelí jednoduchému rozhodnutiu medzi zotrvaním v Únii a odchodom. Spoločný európsky trh je totiž na prospech všetkým – zvlášť malým otvoreným ekonomikám, akou je Slovensko. To však neznamená, že nenastal čas na radikálnu zmenu toho, ako Európska únia funguje.
Európania boli pridlho kŕmení mantrou, že problémy sa odstránia ešte tesnejšou integráciou. Vytvorenie menovej únie bolo súčasťou tohto procesu, podobne ako ustavične rastúca európska legislativa. Dokonca i nerovnováhy na periférii eurozóny mali byť riešené prostredníctvom bankovej a fiškálnej únie.
 Lenže, priznajme to – hlbšia integrácia nefunguje a európska ekonomika tiež nie. V roku 2013 sa znovu očakáva negatívny rast a nezamestnanosť je na historických maximách. Kedy, ak nie dnes, by sme mali začať s diskusiou o budúcnosti európskeho projektu? Oblastí, ktoré potrebujú zmenu, je mnoho: rastúca regulácia, poľnohospodárska politika či nekonečné záchranné balíky, podporujúce fiškálnu nezodpovednosť.
Podľa samotnej Európskej komisie len administratívne náklady európskej legislatívy na európske podniky dosahujú 123,8 miliardy eur, a to nezahŕňa dopad na ekonomické motivácie. Tridsaťosem percent rozpočtu Európskej únie v rokoch 2014 až 2020 je vyhradených na dotácie poľnohospodárom, ktoré sú preukázateľne škodlivé. A čo s predstavou, že ekonomické problémy stredomorských krajín – či Slovinska – vyriešia ďalšie záchranné balíky?
Protieurópska rebélia v jeho vlastnej strane prinútila Davida Camerona k tomu, aby jeho vláda zaujala jasnejšie postoje. To by mala byť príležitosť pre všetkých, ktorým nie je ľahostajný ekonomický osud kontinentu. Akoby fatálny samopohyb Európskej únie možno zvrátiť predtým, než spôsobí ešte viac zla.

Autor je analytik Cato Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite