Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Na tento Deň matiek mi až slza vyhŕkla, keď som si uvedomila, že ju počas tehotenstva môj otec opustil. Že bola mladá „šťanda“ z dediny, o desať rokov mladšia ako ja, v meste, kde nikoho okrem kolegov z divadla nemala, a chodila po tej Trnave s bruchom, plakala a oni sa jej smiali. Začala si so ženatým. Potupa, trpkosť, zlomené srdce, pocity krivdy aj viny. A do toho dieťa pod srdcom. To dieťa vyrástlo ako neurotické podvyživené stvorenie, odmietajúce potravu aj spánok, s ohryzenými nechtami už od bábätka a s pocitmi krivdy a viny, netušiac prečo. V tridsiatke si už ako druhýkrát vydaté začalo so ženatým. A podobne ako jeho matka nosí pod srdcom jeho dieťa. Malo väčšie šťastie v láske a neostalo s bruškom opustené. Matka však v minulosti nemala bulvár, nemala národ, ktorý ju súdil, hádam len babky v jej dedine. Nebola nenávidená macocha dvoch nešťastných detí. Rovnako ako ja, zranila jej láska lásku ďalšej nešťastnej matky. Otcova žena nespravila nič zlé, a predsa ako ohrdnutá žena musela trpieť, aj keď jej sa muž vrátil. Rozmýšľam nad tým všetkým, kým sa mi v bruchu rozlieva to zvláštne teplo a rastie tam bytosť, ktorá celkom určite za nič nemôže. Prečo, načo to všetko? Prečo to nemôže byť ako v Nepále, človeka oženia v dvadsiatich a viac sa táto vec nerieši? Prečo to zamotávame, prečo sa naše šťastie vylučuje so šťastím celkom nevinných bytostí, a prečo ďalšie nevinné bytosti, ktoré splodíme, majú pocity viny a krivdy celkom neoprávnene a zbytočne?  Prečo to, čo pocitovo cítime ako jedine správne, prečo je to niekomu tŕňom v srdci? Nedokážeme nekonať, čo cítime. Ako ľudia na to jednoducho nie sme stvorení. Nie sme super bytosti, ktoré strávili pol života v meditácii a ktoré nemajú túžby. Sme tvory, plné ohňa a smädu po láske a pohladení, sme živočíchy výrazne párového charakteru. Súdia nás tí, čo sú alebo budú takí istí, a my sme isto tiež súdili, kým sme boli na inej lodi. Pán Boh nám všetkým odpusť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite