Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zomrel Milan Ftáčnik. Mal 64 rokov

Obraz, slovo, skutočnosť

.časopis .literatúra

Vydanie každej novej knihy Pavla Vilikovského je literárnou udalosťou. Jej čítanie je zvláštnym, zriedkavo sa vyskytujúcim zážitkom stretnutia s literatúrou, v ktorej všetko zapadá presne tam, kde má. A pritom sú to iba „písmenká na papieri.”

Ako vlastne vzniká „literatúra”? A ako účinkuje? Otázky ako zo zadania maturitnej slohovej úlohy, napriek tomu mi pri čítaní Vilikovského Prvej a poslednej lásky viackrát napadli.
Možno, že si autor najprv vymyslí postavy: Fotografa na dôchodku Kamila či aktívneho dôchodcu Gabriela.  Obidvaja – ako to už u starších ľudí býva – sa vracajú do minulosti. Vlastne sa zdá, že ku Kamilovi sa tá minulosť vracia akosi prirodzene, sama od seba, kým Gabriel sa ju snaží programovo zachytiť. Kamil fotografuje (vo svojej mysli, očami – už si ani rámček prstami nepotrebuje urobiť), Gabriel sa snaží vylúpnuť z veľkej histórie to podstatné, to nenapísané ale cítené, prežité a povedané.
Alebo ide autor vo svojom texte riešiť „problém”: Čo nám vlastne z minulosti zostáva? Prečo si často zapamätáme banálne detaily a na celkový obraz zabúdame? A aký je vzťah medzi obrazom (fotografiou), slovom a skutočnosťou – môže byť „nahá” alebo je vždy kompozíciou zaznamenávajúceho?
A možno, že autor len citlivo vníma svet okolo seba, počúva ľudí, očami fotografuje svoje mesto, potom píše a jeho postavy „rastú riadok po riadku”, (ako nám nedávno o svojom písaní povedala Zadie Smith).
Nech už je to akokoľvek, najväčšie tajomstvo spočíva v účinku napísaného. Hoci Pavel Vilikovský nevymýšľa strhujúce príbehy, pri ktorých sa čitateľovi tají dych, gravitácia jeho textov je neprekonateľná: začnete čítať... a nemôžete prestať. Hoci neukazuje, ako vie žonglovať so slovami a nechce vás ani voviesť do úžasu nad sofistikovanými metaforami, krása jeho ornamentmi neprezdobených viet je neprehliadnuteľná.
Knihu Prvá a posledná láska tvoria dva texty.Ten väčší – Na ľavom brehu pamäti – by sme mohli nazvať novelou, menší – Štvrtá reč – je, dajme tomu, poviedka. Kamil, fotograf na dôchodku, ktorý žije na ľavom brehu Dunaja (teda v „starej” Bratislave) je „stále v práci”. Teda, nie že by bol zamestnaný, alebo že by neustále pracoval na fotografických projektoch. Napriek tomu, hoci bez fotoaparátu, stále fotografuje. „Fotiť s aparátom nie je žiadny kumšt, to dnes dokáže každý, “ hovorí na prvej strane novely priateľovi Vilovi, ktorý ho pri takomto „fotografovaní” vyrušil. Vilo je kurátor a chcel by kedysi známemu umelcovi Kamilovi vydať knihu. Kamil sa bráni a popri tom sa vracia do detstva, k slúžke, teda, pardón, „pomocníčke v domácnosti” Rézike, k proletarizácii „vykorisťovateľskej” rodiny, v ktorej vyrastal, k pokúšaniu od Štátnej bezpečnosti. Ako starší človek má sklon k spomienkovému optimizmu, na základe ktorého by rád skonštatoval, že sa vlastne nič nezmenilo a že kedysi bolo možno aj lepšie – len komunistov nahradili bohatí podnikatelia. Gabriel je, podobne ako Kamil, dôchodca, no na rozdiel od neho „nie je skutočný, je to postava z poviedky.” Kým Kamil hľadá – na ľavom brehu pamäti – momentky, v ktorých ožíva jeho vlastná (zabudnutá? potlačená? nepriznaná?) minulosť, Gabriel chce zachytiť minulosť iných. Zapáčila sa mu metóda „oral history”, a tak počúva a zapisuje príbehy ľudí, čo si pamätajú na vojnu, boľševickú revolúciu, gulagy. On vymyslený zaznamenáva skutočnosť. A skutočnosť ho nakoniec dobieha. Omína ho ako záder pod nechtom. Z banality sa stáva hnisajúci problém. „Poviedky sú písmená na papieri,” konštatuje Gabriel, no jeho autor dobre vie, že to nie je také jednoduché. Odstupuje od svojho Gabriela, potom mu zas nazerá do hlavy, podobne ako fotograf Kamil, aj spisovateľ Pavel zaostruje, hľadá správne uhly, vytvára kompozície. A v nich, v tých kompozíciách, v tých slovách na papyri, nám nakoniec – v štvrtej reči, na ľavom brehu pamäti – ukazuje tú najskutočnejšiu skutočnosť.

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska Slovart, 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite