Kirchhoffov film sa venuje prípadu vraždy študentky prvého ročníka medicíny Ľudmily Cervanovej, ktorá bola spáchaná v roku 1976. V tom čase i v nasledujúcich obdobiach bol prípad mohutne medializovaný, sprvoti celkom jednoznačne (veľkohubo a kruto) v neprospech (nielen) siedmich obvinených a odsúdených. V poslednom období (aj po šokujúcom objavení sa dovtedy utajovaných tzv. levočských spisov) sa čoraz častejšie ozývajú hlasy (aj na stránkach .týždňa), ktoré celkom spochybňujú vôľu (a schopnosť) slovenských justičných orgánov rozhodovať spravodlivo, múdro, zodpovedne. Kauza Cervanová je zatiaľ posledným takýmto hlasom – a veľmi výrazným. Aj vďaka tomu, že film veci ukazuje, nielen popisuje. A tak zrazu na vlastné oči vidíme napríklad manželov Bačovcov, ktorí sa v rôznych režimoch márne pokúšali svoje svedectvo predniesť pred súdnym tribunálom; vidíme eštebáckych Arabov, vidíme skrývanie sa, uhýbanie predstaviteľom súdnej moci – či skôr súdneho mažiara; v priam formanovskej scéne vidíme patológa – a jeho zvlčilé reči a trápnu hnevlivú urazenosť...
Mottom Kirchhoffovho filmu je veta: Pravda je jednoduchá, lži sú zložité. Kiež by bol svet taký, že by platila vždy. Ale neplatí. Sú totiž pravdy, ktoré sú komplikované, lebo sú – napríklad – skrz-naskrz prešpikované klamstvami, klamstvá sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Taká je pravda o prípade Ľudmilinej smrti. A taká je aj pravda o bývalom aj súčasnom stave slovenskej kriminalistiky, súdneho lekárstva, a najmä o stave (či vlastne biede) súdnej moci u nás. Tej nemocnej tretej moci, ktorej priveľmi často nenašepkávala ani nenašepkáva spravodlivosť, ale ktorej rozkazuje politická moc. A rozkazuje čoraz hlasnejšie, nehanebnejšie, hrôzostrašnejšie.
Kirchhoffov film nehľadá pravého páchateľa tej dávnej vraždy. To ani nebolo jeho ambíciou, ako sám režisér povedal: „Pred ôsmimi rokmi som sa rozhodol zaznamenať súdny proces s údajnými vrahmi Ľudmily Cervanovej. Zistil som, že táto kauza je zvláštnym sledom udalostí, ktoré priamo zasiahli do životov niekoľkých desiatok ľudí. Zaujímali ma otázky, ktoré z nahromadených pochybností priamo alebo nepriamo vyplývali. Zaujímala ma pravda. Nepokúšal som sa rekonštruovať kriminálny prípad. Išlo mi o univerzálny obraz ,zločinu a trestu´ s výrazným politickým podtextom. Tento film nemá byť pátraním po vrahoch ani dokazovaním neviny. Jeho poslaním nie je na konci odhaliť vraha ani objasniť tento prípad. To je záležitosťou súdu. Tento nekonečný a tajomný prípad je v istom zmysle príbehom naše krajiny, mocenských štruktúr a presvedčivo ilustruje obdobie československej normalizácie, ktorého, aj keď sa už dávno skončilo, prominenti odolávajú náporom času a premenám spoločnosti.“ Kirchhoffov film sa snaží – chronologicky, čestne, otvorene, umne – vnášať do prípadu svetlo, očisťovať mená údajných (celkom nevinných) páchateľov, ktorých zošrotovala komunistická mašinéria a tá mašinéria, kvázi demokratická, v „diele“ pokračovala, pretože režim sa síce zmenil, ale ľudia zväčša nie.
Ostáva nám v tejto našej krajinke už len dúfať, že hoci Božie mlyny melú pomaly, melú precízne? Alebo je načase začať už konečne niečo robiť? Nejako sa búriť? Alebo si aspoň ísť pozrieť ten Kirchhoffov film, má v sebe silu otvárať oči. Aspoň malými krokmi Božie mlyny napomôcť. Keď už pre nič iné, aspoň pre to, čo povedal jeden z nespravodlivo väznených: „Tento proces sa zďaleka netýka len siedmich osôb, ktoré sú komunistickým i demokratickým štátom už roky perzekvované. Týka sa ich rodičov, manželiek, detí. Týka sa ich blízkeho a vzdialeného príbuzenstva. Týka sa každého slušného človeka, ktorému nie sú osudy iných ľahostajné. Ak som mohol byť zlikvidovaný ja, mohol byť zlikvidovaný ktokoľvek.“
Kauza Cervanová (Slovensko, Česko 2013). Scenár a réžia: Robert Kirchhoff. Kamera: Ján Meliš. Strih: Jana Vlčková, Adam Brothánek. Hudba: Peter Zagar.
Mottom Kirchhoffovho filmu je veta: Pravda je jednoduchá, lži sú zložité. Kiež by bol svet taký, že by platila vždy. Ale neplatí. Sú totiž pravdy, ktoré sú komplikované, lebo sú – napríklad – skrz-naskrz prešpikované klamstvami, klamstvá sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Taká je pravda o prípade Ľudmilinej smrti. A taká je aj pravda o bývalom aj súčasnom stave slovenskej kriminalistiky, súdneho lekárstva, a najmä o stave (či vlastne biede) súdnej moci u nás. Tej nemocnej tretej moci, ktorej priveľmi často nenašepkávala ani nenašepkáva spravodlivosť, ale ktorej rozkazuje politická moc. A rozkazuje čoraz hlasnejšie, nehanebnejšie, hrôzostrašnejšie.
Kirchhoffov film nehľadá pravého páchateľa tej dávnej vraždy. To ani nebolo jeho ambíciou, ako sám režisér povedal: „Pred ôsmimi rokmi som sa rozhodol zaznamenať súdny proces s údajnými vrahmi Ľudmily Cervanovej. Zistil som, že táto kauza je zvláštnym sledom udalostí, ktoré priamo zasiahli do životov niekoľkých desiatok ľudí. Zaujímali ma otázky, ktoré z nahromadených pochybností priamo alebo nepriamo vyplývali. Zaujímala ma pravda. Nepokúšal som sa rekonštruovať kriminálny prípad. Išlo mi o univerzálny obraz ,zločinu a trestu´ s výrazným politickým podtextom. Tento film nemá byť pátraním po vrahoch ani dokazovaním neviny. Jeho poslaním nie je na konci odhaliť vraha ani objasniť tento prípad. To je záležitosťou súdu. Tento nekonečný a tajomný prípad je v istom zmysle príbehom naše krajiny, mocenských štruktúr a presvedčivo ilustruje obdobie československej normalizácie, ktorého, aj keď sa už dávno skončilo, prominenti odolávajú náporom času a premenám spoločnosti.“ Kirchhoffov film sa snaží – chronologicky, čestne, otvorene, umne – vnášať do prípadu svetlo, očisťovať mená údajných (celkom nevinných) páchateľov, ktorých zošrotovala komunistická mašinéria a tá mašinéria, kvázi demokratická, v „diele“ pokračovala, pretože režim sa síce zmenil, ale ľudia zväčša nie.
Ostáva nám v tejto našej krajinke už len dúfať, že hoci Božie mlyny melú pomaly, melú precízne? Alebo je načase začať už konečne niečo robiť? Nejako sa búriť? Alebo si aspoň ísť pozrieť ten Kirchhoffov film, má v sebe silu otvárať oči. Aspoň malými krokmi Božie mlyny napomôcť. Keď už pre nič iné, aspoň pre to, čo povedal jeden z nespravodlivo väznených: „Tento proces sa zďaleka netýka len siedmich osôb, ktoré sú komunistickým i demokratickým štátom už roky perzekvované. Týka sa ich rodičov, manželiek, detí. Týka sa ich blízkeho a vzdialeného príbuzenstva. Týka sa každého slušného človeka, ktorému nie sú osudy iných ľahostajné. Ak som mohol byť zlikvidovaný ja, mohol byť zlikvidovaný ktokoľvek.“
Kauza Cervanová (Slovensko, Česko 2013). Scenár a réžia: Robert Kirchhoff. Kamera: Ján Meliš. Strih: Jana Vlčková, Adam Brothánek. Hudba: Peter Zagar.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.