Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Múdrejší ako keynesiáni

.karen Hornová .časopis .klub

Vo väčšine krajín sú dnes vyrovnané rozpočty len spomienkou z dávnej minulosti. Všetky vlády sa momentálne správajú viac či menej keynesiánsky. Čo by im na to povedal sám Keynes?

Prezident Barack Obama nedávno vyhlásil, že americký rozpočet už nie je priorita. Medzinárodný menový fond aj OECD podkopali agendu stretnutia krajín G20 v Moskve vyhlásením, že šetriace programy by poškodili ich ekonomiky. Tento teoretický základ, ktorý legitimizuje deficitné financovanie, nám zanechal John Maynard Keynes, muž, ktorý po sebe zanechal gigantickú stopu v dejinách.
V poslednej kapitole svojej slávnej Všeobecnej teórie zamestnanosti, úrokov a peňazí, ktorá je jeho opus magnom, Keynes píše: „Myšlienky ekonómov a politológov, či už majú pravdu, alebo sa mýlia, pôsobia omnoho silnejšie, než ľudia bežne chápu. Máločo iné tak ovláda svet. Praktickí ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že na nich nič intelektuálne nemá vplyv, sú zvyčajne otrokmi nejakého ekonóma z minulosti.“
Keynes zrejme nehovoril o sebe, no táto časť textu dokonale vystihuje silu jeho ideí. Ešte aj verejnosť akoby ho poznala, každý o ňom čosi vie, a to je u ekonóma zriedkavé. A sotvakto je k nemu ľahostajný. Keynesa buď uctievajú, alebo zúrivo odmietajú, pre niektorých je pán a spasiteľ, pre iných vtelenie diabla, pred ktorým sa treba triasť.

.bohém z Bloomsbury
Je pravda, že Keynes spôsobil zvrat v ekonomickej vede. Uverejnenie jeho Všeobecnej teórie  v roku 1936 je zrodom makroekonómie. A bola to naozaj revolúcia. Keynes zmenil paradigmu svojej vednej disciplíny, keď z trónu zhodil klasický prístup. Poprel tradičný pohľad, podľa ktorého si ponuka vytvára vlastný dopyt. Ako konečný determinant zamestnanosti nepoužil výšku miezd, ale efektívny agregátny dopyt. Z tohto dôvodu nepovažoval sporenie za cnosť samu osebe. Pochyboval, že sa po poruche trhy spontánne vrátia k rovnováhe, on totiž nerovnováhu považoval za pravidlo, nie za výnimku.
Podľa Keynesa sa ľudia nesprávajú vždy racionálne, ba skôr medzi nimi prevláda „animálny duch“. Keynes bral vážne zásadnú neistotu, teda tú neistotu o budúcnosti, ku ktorej nemôžeme priradiť nijaké číslované pravdepodobnosti. A hoci bol pevne presvedčený, že lepší ako trhový systém mať nemôžeme, pripisoval v ňom aktívnu rolu vláde, najmä počas krízy. V situácii, keď prinajmenej mainstreamová ekonómia ťažko vysvetľovala príchod veľkej hospodárskej krízy a ešte ťažšie navrhovala, čo možno urobiť, aby sa podobný pokles v budúcnosti nezopakoval, vyvolala nová Keynesova teória fascináciu, našla si priaznivcov a rýchlo sa šírila.
Kto bol tento muž, ktorého vízia naveky poznačila ekonómiu? Nebol to hrdina, pán a spasiteľ, ale bol to fascinujúci, zaujímavý, inteligentný a vtipný človek. Narodil sa v Cambridgei v rodine, čo pochádzala z Normanska a patrila k vzdelanej, bohatej buržoázii. Jeho otec John Neville Keynes bol známou postavou – učil na Cambridgei logiku a politickú ekonómiu, vydal niekoľko kníh a mal kontakty s vtedajšou inteligenciou. Alfred Marshall, ktorý ako prvý vytvoril z ekonómie akademickú vednú disciplínu, bol tiež jeho blízkym priateľom. Maynardova matka Florence Ada bola aktívna v hnutí za reformu spoločnosti a stala sa prvou starostkou Cambridgeu. Keynes mal dvoch mladších súrodencov, brata a sestru. V Etone študoval s vynikajúcimi výsledkami, potom pokračoval na Kings College, kde sa venoval matematike a klasickej filológii. S touto školou zostal spätý do konca života.
Štúdium v Cambridgei neznamenalo len prednášky, semináre a štúdium pod dozorom, ale aj účasť na najrôznejších podujatiach, od koncertov po diskusie. Keynesa prijali do klubu Apoštoli, polotajnej spoločnosti, ktorá bola pod vplyvom filozofa G. E. Moora. Mal kontakty s kultúrnym a literárnym svetom, neskôr sa stal členom skupiny Bloomsbury, ktorú napĺňalo Moorovo presvedčenie, že prvotným cieľom v živote je láska, tvorba a potešenie z estetického zážitku a tiež úsilie o poznanie. Členovia Bloomsbury sa búrili proti konzervatívnym zvykom, tradíciám a konvenciám viktoriánskej éry a tvrdili, že sú kultúrne nad ňou. V roku 1938 Keynes uverejnil esej, obzretie za svojím životom, nazvanú Moje rané názory. Spomínaný postoj v nej brutálne odmietol ako „nemoralizmus“ a uznal, že absolútne odmietanie tradičnej morálky zašlo v Bloomsbury priďaleko, ba spreneverilo sa ešte aj Moorovmu príkladu. No Keynes sa rozšafne priznal, že je prineskoro, aby sa menil.

.rodinkárstvo a risk
Koncom štúdií, v roku 1904, sa ďalej vzdelával v Cambridgei, chodil na prednášky najmä z filozofie. Vyskúšal aj ekonómiu, no neoslovila ho. Napokon sa rozhodol odísť z akademického prostredia a nájsť si zamestnanie v štátnej službe. V roku 1906 dostal miesto v koloniálnej správe Indie, ale čoskoro sa začal tak nudiť, že začal pracovať na svojej doktorandskej práci o pravdepodobnosti. V tomto kontexte si prvý raz uvedomil rozdiel medzi rizikom a neistotou, medzi neznámymi budúcimi udalosťami, ktorým možno prideliť číslované pravdepodobnosti, a medzi takými, ktorým ich priradiť nemožno. Keynes sa s touto dizertačnou prácou pokúsil o miesto na Kings College, ale neúspešne. Alfred Marshall mu ponúkol miesto prednášateľa ekonómie, platené z jeho vlastného vrecka – a z vrecka Johna Nevilla Keynesa. V tých časoch ešte ekonómia na Cambridgei nebola taká zavedená, inak by sa takéto rodinkárstvo asi netrpelo. A bolo to aj riziko – Keynes v tom období o ekonómii vedel veľmi málo.
Akademický život však dlho nevydržal. V roku 1915 ho znovu zavolali do štátnej služby, na ministerstvo financií. Mal na starosti vypracovanie úverových podmienok medzi Britániou a jej kontinentálnymi spojencami z prvej svetovej vojny, a tiež získavanie vzácnych mien.
Čo je dôležitejšie, po vojne bol Keynes menovaný za finančného zástupcu na parížskej mierovej konferencii. Jeho neortodoxné a spočiatku aj nepopulárne názory, ktoré neskôr v tom roku vyjadril v knihe Ekonomické dôsledky mieru, mu zabezpečili slávu aj nepriateľov. Keynes varoval, že nie je dobré finančne zničiť Nemecko, a to z ekonomických aj politických dôvodov. Nezdalo sa mu logické žiadať vysoké reparácie a zároveň zbaviť krajinu možností, aby si na ne zarobila. Obával sa klíčiacej túžby po pomste. Ukázalo sa, že mal pravdu, hoci Hitlerov nástup k moci nemožno vysvetliť iba Versailleskou zmluvou.
Tak či onak, kniha ho preslávila a umožnila mu začať kariéru publicistu a novinára. Po vojne kombinoval učenie na súkromnom seminári v Cambridgei so svojím oficiálnym životom v Londýne, kde zasadal v niekoľkých vládnych komisiách a dozorných radách. Bol plne vyťažený a verejne uznávaný. Špekuloval na burze, za seba aj v mene iných, a to s rôznou mierou úspechu. Jeho prvá skutočne teoretická ekonomická práca vyšla v roku 1930 v dvoch dieloch a napísal ju pod vplyvom veľkej hospodárskej krízy: Pojednanie o peniazoch.
Jeho najslávnejšie dielo, spomínaná Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí, sa objavila o šesť rokov. Paul Samuelson, jeden z amerických vzdelancov, ktorí trávili veľa času prekladaním Keynesových ideí do jazyka tradičnej neoklasickej ekonómie, bol z nej frustrovaný a súčasne hlboko inšpirovaný: „Je to zle napísaná kniha, biedne zorganizovaná... arogantná, zlostná, polemická... je plná nezmyslov a zmätkov.. A keď ju človek konečne prečíta, jej analýzy sa ukážu úplne obyčajné a zároveň absolútne nové. Inými slovami, je to dielo génia.“

.ako sa spriatelil s Hayekom
V roku 1931 prišiel na London School of Economics Friedrich Hayek. On a Kenyes sa často stretávali, a hoci sa nezhodli ani v ekonómii, ani v životnom štýle, vzniklo medzi nimi priateľstvo. Keynes bol bohém, Hayek prísny. Keynes rád provokoval a vedel byť až brutálny nonkonformista. Hayek bol až starosvetsky zdvorilý a hlboko rešpektoval tradíciu, aj náboženskú, ktorú pokladal za kondenzovanú podobu ľudskej skúsenosti, odovzdávanej z generácie na generáciu. Obaja však boli nesmierne erudovaní, radi sa spolu zhovárali a boli známi bibliofili. Keď počas Blitzu evakuovali London School of Economics do Cambridgeu, Keynes pomáhal Hayekovi nájsť ubytovanie.
V intelektuálnej debate medzi Hayekom a Kenyesom sa začiatkom tridsiatych rokov prejavil ich úplne odlišný temperament.  Hayek napísal škrupulóznu, pedantnú recenziu Keynesových Peňazí, kritizoval, že sa v tejto knihe neobjavuje logicky argumentovaná teória kapitálu, a predviedol Keynesovi zopár úvah z rakúskej teórie kapitálu, ktoré by mohol vo svojej práci zvážiť. Keď Keynes napokon odpovedal, len mykol plecom a vyhlásil, že tomu, čo v tej knihe napísal, už aj tak neverí.
Oportunizmus a nonšalancia boli preňho typické. Často menil názory a bol na svoju duševnú flexibilitu, schopnosť prispôsobiť sa novým faktom a pohľadom hrdý. No aj tak si nedal ujsť príležitosť na pomerne lacnú pomstu a zvozil Hayekovu knihu Ceny a výroba, ktorá vyšla v roku 1931. Hayek tam predstavil teóriu ekonomického cyklu, ktorá bola založená na preinvestovaní, a ktorá bola úplne v protiklade k teóriám, módnym v anglosaskom svete – teóriám príliš nízkej spotreby, aké podporoval aj Keynes. Keynes sa Hayekovi načisto vysmial za to, že pre svoj argument použil ako východiskový bod rovnováhu. Keďže ekonomika bola očividne v nerovnováhe, podľa Keynesa bola rovnováha úplne mimo diskusie.
To však nebolo podstatou ich sporu. Hayek tvrdil, že po nadmernom boome sa musia zvýšiť úspory a musí aj klesnúť spotreba, aby investícia udržala kapitál v užívaní. Zníženie spotreby je nutné, aby sa ekonomika vrátila k rovnováhe, a ak štát zasiahne, aby tomuto zníženiu zabránil, nutne len predĺži krízu, namiesto toho, aby ju vyliečil. Keynes však považoval za príčinu boomu práve nízku spotrebu, nie prílišné investície. Bol presvedčený, že stúpajúce úspory nepomôžu, lebo úspory sa automaticky neprelejú do investícií, ak nie je správna nálada. Ak sú ľudia pesimisti, neinvestujú a nespotrebúvajú, len si uložia peniaze „do pančuchy“ a tam ich nechajú. Vo svojej Všeobecnej teórii, ktorú Hayek radšej nerecenzoval, nazval Keynes tento postoj „preferencia likvidity“. K známym funkciám peňazí ako transakčného prostriedku a hodnotového štandardu tak pridal funkciu zásobárne hodnoty. Ak sa všetko kazí, psychologicky determinovaná preferencia likvidity dokáže stúpnuť a degenerovať do „pasce likvidity“, ktorá načisto eliminuje úsilie centrálnej banky o udržanie trhu. Keď sa menová politika stáva neefektívnou, jediným nástrojom, ktorý vláda môže použiť, zostane fiškálna politika – teda zvýšenie vládnych výdavkov.

.očakávania formujú rozhodnutia
Keynesovým veľkým prínosom bolo tušenie, že v rozhodovaní hrá vždy rolu psychológia. Vo svojej Všeobecnej teórii nielenže pracuje s „marginálnym sklonom spotrebúvať“, čo je psychologický element, a zároveň s niečím, čo nazýva antropologickou konštantou, porovnateľnou s „prirodzeným sklonom obchodovať“ u Adama Smitha. Zároveň však jasne zdôrazňuje, že vysokú rolu hrajú očakávania. Vzhľadom na zásadnú neistotu, vždy prítomnú v spoločenskej interakcii, sa môže pesimizmus veľmi ľahko rozšíriť a premeniť na klesajúcu špirálu. Rozdiel medzi Hayekom a Keynesom nebol len v empirickej otázke, či sa konkrétny cyklus rodí pod vplyvom prehnaného investovania, alebo nízkej spotreby. Skôr šlo o základnejšiu nezhodu, rozpor medzi ich názormi, ktoré sa týkajú procesu adaptácie. Hayek rozumel, o čo Keynesovi ide, ale neveril, že by vláda mala alebo mohla ovplyvňovať ľudské očakávania.
V modernej ekonomickej teórii sa na problém očakávaní sústreďuje celé jedno odvetvie – prístup racionálnych očakávaní. Tvrdí, že všetky relevantné budúce udalosti sa očakávajú a všetky relevantné informácie sú teda už prítomné v dátach, z ktorých vychádza súčasné konanie. Argument proti keynesiánskemu deficitnému financovaniu tak napríklad znie, že ak vláda dnes zvýši výdavky, očakávania ľudí sa nezvýšia, lebo ľudia vedia, že to budú musieť v budúcnosti splatiť, hoci prostredníctvom daní alebo inflácie.
Je ľahké tento argument odmietnuť, najmä vzhľadom na skúsenosti z finančnej krízy, ktorá sa začala v roku 2008. Táto kríza jasne ukázala, že ceny akcií v nijakom prípade neobsahujú všetky relevantné informácie a ľudia vždy správne neočakávajú hodnotu. A keď sa ľudia rozhodnú veriť vláde, napríklad keď kancelár povie, že všetky súkromné účty sú garantované, čo sa naozaj nedá uskutočniť, predpoklad racionality tiež vyzerá menej dôveryhodne. Keynes vedel prečo – z osobnej zlej skúsenosti. Zarobil aj stratil dosť peňazí, svojich aj školských – manažoval totiž financie Kings College. Napokon však zomrel ako multimilionár.
Hayek nemal také zmiešané skúsenosti s finančnými trhmi ako Keynes, ale bol by s ním súhlasil, že objektívna hodnota akcie neexistuje. Hayek bol subjektivista. A rozhodne by nebol pochopil, prečo racionálne očakávaná cena je cena, ktorá už obsahuje všetky relevantné informácie. Z jeho pohľadu bol problém ekonomiky nielen v optimálnej alokácii vzácnych zdrojov, ale skôr generalizovanejší problém spoločenskej interakcie. V tom zmysle sa musí ekonóm vyrovnávať s „problémom poznania“, teda s naším prirodzeným nedostatkom všeobsiahleho poznania, a musí sa s ním vyrovnávať tak, aby sa dalo to maximum tých nedokonalých, decentralizovaných a lokálnych informácií, ktoré ako jednotlivci máme, zhromaždiť a komunikovať na trhu. To sa stáva, keď reagujeme na ceny. Na základe nášho osobného zhodnotenia relatívnej vzácnosti prijímame aj vysielame lokálne informácie a toto konanie samo sa stáva prvkom novovznikajúcich informácií, ktoré používame my aj iní. Skrátka, Hayek tvrdí, že táto interakcia sa musí odohrávať efektívne, ak má určiť cenu, ktorá je subjektívna a interaktívna. Nedá sa tomu vyhnúť, niet skratky, ktorá by nás od tohto oslobodila.

.všetci sme mŕtvi
Keynes chápal teoretický základ aj praktický dopad hayekovského argumentu, no nedbal naň. Nič to neodzrkadľuje lepšie ako jeho slávne vyhlásenie z Pojednania o menovej reforme, ktorá vyšla v roku 1923. Tam píše: „Dlhodobé hľadisko je pre posudzovanie súčasných záležitostí zavádzajúcim kritériom. Z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi. Ekonómovia si v búrlivých časoch stanovujú priľahkú a úplne zbytočnú úlohu, ak nám dokážu povedať len toľko, že keď prejde búrka, oceán bude znovu pokojný.“
Ako väčšina nadaných ľudí, Keynes chcel niečo uskutočniť, nielen tvrdiť, a bol optimistom, čo sa týkalo úspechu dobre mienených politických krokov. „Ekonomický problém sa dá vyriešiť, alebo aspoň posunúť na dohľad k riešeniu do sto rokov,“ píše v Ekonomických možnostiach našich vnukov. Len vtedy sa objavia skutočné problémy, na ktoré mala riešenia skupina Bloomsbury: „Prvý raz od stvorenia bude človek čeliť svojmu skutočnému a pretrvávajúcemu problému, ako využiť slobodu od hrozivých ekonomických starostí, ako využiť voľný čas, ktorý mu vybojovala veda a zložený úrok, aby mohol žiť múdro, príjemne a dobre.“
Vtedy, v tejto idyle, tvrdí Keynes, budeme mať my ľudia konečne čas na premýšľanie o najzákladnejšej časti ľudskej existencie – o otázke, čo je to dobrý život. A v tomto momente sa z Keynesa stáva šokujúci antikapitalista: „Láska k peniazom ako k vlastníctvu – nie k peniazom ako k prostriedku na radosti a realitu života – bude konečne odhalená a vyhlásená ako mierne odporná morbídnosť... Všetky spoločenské zvyky a ekonomické praktiky, ktoré ovplyvňujú rozdelenie bohatstva a ekonomické odmeny a tresty, ktoré si teraz za každú cenu udržiavame, nech už sú samy osebe akékoľvek hnusné a nespravodlivé, pretože sú nesmierne užitočné pri podpore akumulácie kapitálu, budeme môcť vtedy konečne zahodiť a striasť.“ Ten čas, pravda, ešte nenastal, ale musíme sa, varuje Keynes, naň mentálne pripraviť, a začať si klásť tie správne otázky. Zaujímavé, ako z pozície kultúrnej nadradenosti pohŕda etikou kapitalizmu. Hayeka by také snobstvo iste šokovalo.
Počas druhej svetovej vojny však títo dvaja znovu bojovali v tých istých líniách. Obaja sa obávali foriem totalitarizmu, ktoré pozorovali v Nemecku a v Rusku, a obaja sa báli, že Britániu jej vojnové úsilie privedie do nadmernej zadlženosti, ale aj do hyperinflácie. Obaja boli prívržencami núteného sporenia – vzhľadom na vojnovú výrobu nebol problém nedostatku dopytu. S tým súhlasil ešte aj Keynes. Vojnové roky boli obdobím, keď Hayek v samote trpel, a Keynesova hviezda žiarila väčšmi ako predtým. V roku 1941 Keynes dostal miesto poradcu ministra financií a v roku 1942 sa stal členom poradnej komisie Bank of England a na nástojenie Winstona Churchilla aj lordom z Tiltonu. Jeho matka bola nadšená.
V roku 1944 cestoval Keynes do Bretton Woods, malej horskej dedinky v New Hampshire. Bol šéfom britskej delegácie a predsedom výboru pre svetovú banku v rokovaniach, ktoré založili brettonwoodsky systém, čo vydržal až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Navrhol medzinárodnú klíringovú úniu pre manažment mien, vytvorenie jednotnej svetovej meny, ktorú nazval bancor, a nové globálne inštitúcie, ktoré by manažovali medzinárodný obchod a systém platieb, a krajinám by poskytovali motiváciu, aby sa vyhýbali vážnym obchodným deficitom či prebytkom. Američanov úplne nepresvedčil, no ako kompromis  vznikla Svetová banka a Medzinárodný menový fond. V roku 1946 podľahol prepracovaný, vyčerpaný Keynes druhému infarktu.

.poklona neviditeľnej ruke
Napokon sa zdá, že Keynes sa sám zľakol vlastného optimizmu, s akým dlho pozeral na dôsledky a možnosti politických krokov. Priznal: „Čoraz väčšmi sa spolieham na to, že naše problémy vyrieši neviditeľná ruka, ktorú som sa pred dvadsiatimi rokmi pokúsil vypudiť z ekonomického uvažovania.“ Dôvod na tento záverečný obrat v uvažovaní bol možno ten, že Keynes si niečo uvedomil. Došlo mu, že nikdy nevenoval pozornosť ponukovej strane ekonomiky, a že zároveň úplne vynechal z obrazu vládu. Polovicu života strávil v štátnych inštitúciách. Zdá sa nevyhnutné, že sa jedného dňa prebudil zo sna  a uzrel, že politika nie je neutrálna a ani taká byť nemôže. Nanešťastie pre súčasnosť, pri rozvíjaní svojej teórie nepredvídal dynamiku politického procesu, ktorá v kríze prinesie také zvýšenie štátnych výdavkov, aké sa v lepších časoch už nedá znížiť. Jedným slovom, nepočúval Hayekove výstrahy.
Ak Keynesovu teóriu čítame bez predpojatosti a rozumne, musíme jej uznať, že má nepopierateľne silné stránky. Napríklad to, že berie do úvahy neistotu, istú animálnosť a nerovnováhu. Ale Keynes nepredvídal, že nastane politický cyklus, v ktorom vláda rozdáva fiškálne cukríky krátko pred voľbami, a hneď po nich ich ľuďom berie.  Neočakával, že sa jedného dňa ocitneme v situácii, v ktorej si ľudia veľmi málo sporia a vlády veľmi veľa míňajú, a pesimizmus bude zároveň strašne dusiť ekonomiku – presne z toho dôvodu. Nebral do úvahy načasovanie – a časové odklady – politických krokov. Ignoroval skutočnosť, že verejné výdavky vytesnia na okraj súkromné investície.
Toto nie sú len mierne chyby, ktoré akože nemohol predvídať. Sú to chyby závažné, ktoré si treba zapamätať a mať ich na pamäti ako výstrahu proti vulgárnej keynesiánskej politike, aká sa momentálne objavuje u vlád na celom svete. Ťažko veriť, že sám Keynes tieto výstrahy, kým ešte žil, nevidel. Určite by bol podporil okamžitú reakciu fiškálnej a menovej politiky na začiatok krízy v roku 2008, ale sotva sa dá uveriť, že by bol priaznivcom voľných peňazí a deficitného financovania ešte aj dnes, po piatich rokoch. Určite by na vlády apeloval, aby dupli na brzdu. Krízová politika je pre krízu. A určite by videl bubliny, ktoré dnes vlády opäť nafukujú. Aj riziko inflácie by bral  určite vážne, to napokon robil vždy. Dnes by bol Keynes múdrejší ako keynesiánci. Karen Hornová/
Nemecká ekonómka a novinárka. Narodila sa v roku 1966 v Ženeve, študovala na univerzitách v Saarbruckene, v Bordeaux a v Lausanne. Najskôr pracovala v Credit Suisse, neskôr sa presťahovala do Nemecka, kde prijala nemecké občianstvo.  Vo Frankfurte pracovala ako ekonomická novinárka pre Frankfurter Allgemeine Zeitung, neskôr sa presunula do Berlína, kde viedla Institut der deutschen Wirtschaft, momentálne je prezidentkou Hayek Society a prednáša na Humboldtovej univerzite. Text, ktorý pôvodne vyšiel v britskom časopise Standpoint, vychádza pri príležitosti 130. výročia narodenia Johna Maynarda Keynesa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite