Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Gruzínsko na križovatke

.jana Koťková .časopis .týždeň vo svete

Nie tak dávno sa médiá na celom svete zaoberali ruskou raketou, ktorá – nevedno ako, lebo Rusi sa dušujú, že nič netušia – dopadla na územie Gruzínska. Do krajiny, ktorá na prvý pohľad pôsobí pokojne. Kontrast? Možno. V

Nie tak dávno sa médiá na celom svete zaoberali ruskou raketou, ktorá – nevedno ako, lebo Rusi sa dušujú, že nič netušia – dopadla na územie Gruzínska. Do krajiny, ktorá na prvý pohľad pôsobí pokojne. Kontrast? Možno. V Gruzínsku však určite nie jediný.


Križovatka kultúr a náboženstiev – to je región Zakaukazska, kde leží Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Cez hraničný priechod Sarpi vchádzam do Gruzínska a nestačím sa čudovať: na tureckej strane stojí na pobreží mešita a o niekoľko desiatok metrov ďalej, už v Gruzínsku, sa na pláži opaľujú ženy v bikinách.

.bikiny, kostoly, telka, Stalin
Takýto výjav však možno vidieť len pri hraniciach s Tureckom, v Adžare, ktorá bola v minulosti moslimská. Ináč sú Gruzínci pravoslávny národ. Svoju pobožnosť dokazujú aj trojnásobným prežehnaním sa vždy, keď je na dohľad kostol alebo kríž. Moja domáca, u ktorej som v Batumi, najkrajšom meste krajiny, bývala, mala v izbe svoj osobný oltár: hoci len stoličku so zaprášenými relikviami a obrázkami svätých. Ale jej modlou bolo v skutočnosti niečo iné. Televízor. Spolu s rodinou sledovala vysielanie po celý deň, a len čo som vystrčila nos z izby, hneď sa pýtala: „Chočeš televiziu?“ Ani veľmi nechaču. V jej krajine je veľa zaujímavejších vecí. Len ich treba nájsť.
V minulosti bolo často vyhľadávaným miestom Stalinovo múzeum v jeho rodnom meste Gori. Domáci ma k nemu ochotne navigovali, len som sa musela pýtať po rusky a rozhodne nie po anglicky. Na jednoduchú anglickú vetu „Do you speak English?“ býva najčastejšou odpoveďou „Ar mesmis.“ V gruzínčine to znamená „nerozumiem“. Z impozantnej budovy Stalinovho múzea naozaj ešte stále vanie duch zašlej slávy. A pred ňou stojí malá chalúpka obkolesená mohutnými stĺpmi, Stalinova rodná chatrč na svojom pôvodnom mieste. V múzeu je množstvo sôch, fotografií a olejových malieb diktátora, div že na nich nie je zobrazený so svätožiarou. V sklenených vitrínach sa s úctou vystavujú jeho osobné veci a dary, ktoré dostal od sympatizantov z mnohých kútov sveta. Jeden dar z Talianska je adresovaný pre Guiseppeho Stalina. Možno najvtipnejším exponátom je pár drevákov – jedna topánka je vytvarovaná do podoby Lenina, druhá vyzerá ako Stalin. Ku všetkému sú dlhé komentáre v gruzínčine a ruštine, ktoré ešte dopĺňa výkladom mladý ochotný sprievodca – opäť po rusky.
Večer sa vraciam do prenajatej izby k babičke Mayi. Izba je neomietnutá, na zemi len betón, na stene priklincovaný plesnivý koberec, postele azda päťdesiatročné a deky špinavé. Našťastie sa tu dá často jednať o cenách. Z postele ma okolo jedenástej vyháňa manželská hádka susedov, ktorá trvá už tri hodiny. Na dvore si teda čítam sprievodcu pri malej lampe, počúvam temperamentné hašterenie a k tomu mi znie celkom príjemné zurčanie vody, ktorá už od rána chladí v studni melón. O polnoci príde babička Maya, vezme vychladený melón a bez slova mi zhasne svetlo. Treba šetriť... Hádka sa končí o druhej nadránom.


.rukami-nohami
Krajší obraz Gruzínska vidieť v kaukazských horách. Cesta z Tbilisi do dediny Kazbegi sa nazýva Georgian Military Highway. Je rozbitá a plná serpentín a polihujúcich kráv, ktoré treba obchádzať. V maršrutke (miniautobuse) už nebolo voľné miesto na sedenie, ale vodič pre nás promptne obstaral malé drevené stoličky, na ktorých trávime trojhodinovú cestu. Kazbegi leží dvadsať kilometrov od ruských hraníc pod vyše päťkilometrovým vrchom Kazbeg. Domácich tu takmer nevidno, stretávam najmä gruzínskych a zahraničných turistov. Gruzínski navštevujú starý kostol nad dedinou, cieľom cudzincov býva blízky ľadovec Gergeti a vrchol Kazbegu. Na blatistej ceste v dedine sa dávam do reči s chlapcom Idaklim, ktorý dobrou angličtinou hovorí, že jeho teta hostí turistov. V jej dome sú aj cestovatelia z Nemecka a Austrálie. Pri fľaškách gruzínskeho vína a arménskeho koňaku si vymieňame dojmy z krajiny. „Príroda je nádherná, ľudia trochu chladní a flegmatickí a na každom kroku cítiť chudobu a stopy komunizmu,“ tak znie náš verdikt.
V dedine sa pokúšam nájsť kanceláriu organizácie World Wide Fund. Pýtam sa náhodného okoloidúceho na cestu k nej. Krúti hlavou, ale povzbudí ma, že jeho manželka vie po anglicky. Ideme teda za ňou. „Do you speak English?“ pýtam sa ženy a dostávam rýchlu odpoveď „Ara“ – nie. Vzápätí sa poschádza celá rodina, babka, deti, bezradne na seba pozeráme. Rukami-nohami mi niečo vysvetľujú, až si napokon zmyslím, že som pochopila. Po tomto navigovaní sebavedome vchádzam do domu, ktorý by mohol patriť WWF. Žena v dome sa tvári nechápavo a po mojom vysvetlení sa srdečne rozosmeje. Nikto tu o ničom nevie. A takáto situácia je pre Gruzínsko celkom typická. 

.na kapitalizmus nie sme stavaní
Z príjemne chladného Kaukazu odchádzam po niekoľkých dňoch na horúci juhovýchod krajiny, do Kachetie. Kachetia je už odnepamäti rodiskom chýrnych gruzínskych vín, a tak sa teším na dobré víno. Objednám si ho v podniku na námestí najväčšieho mesta v kraji, Telavi. Nevrlá čašníčka mi donesie čosi, čo je vraj domáci mok. No o jeho kvalite sa dá pochybovať. V dvojdecovom pohári na malinovku s obrázkami pomarančov a citrónov ma očakáva tekutina bez vône a s chuťou ako jablkový ocot.
Už lepšie víno podávali na degustácii vo vínnom závode v dedine Cinandali. Degustovala som ho spolu so skupinou Poliakov, ktorí si k vínu pochutnávali na rybacej konzerve a paprike. Ale najlepšie víno som dostala do daru od miestnych zbohatlíkov, ktorí ma ako jediní vzali do auta, keď zlyhala verejná doprava. Dvaja páni usalašení v kožených sedadlách sa stále smiali a vtipkovali. Vyzerali tak bezstarostne ako nikto iný na ulici.
Večer sa pripájam k skupine mužov, ktorí popíjajú vínnu pálenku čaču na lavičke pred domom. Jeden z nich, vyštudovaný filozof a historik, sa naučil sám po anglicky. „Alkoholizmus je u nás veľký problém,“ priznáva. „A s príchodom kapitalizmu sa ešte zhoršil. My nie sme stavaní na kapitalizmus, nevieme, čo máme robiť.“ Potom ma ešte upozorňuje, že na Slovensku, ako aj v jeho krajine, je miesto zvané Rača. U nich je Rača historický región na severe krajiny. Vie dokonca aj to, že slovenská Rača je v Bratislave. A nie je jediný, starší ľudia to spomínali častejšie. Staré väzby sa ešte úplne nepretrhli.

.ako som unikla bombám
Cesta pokračuje smerom do Južného Osetska. Južné Osetsko je jeden z troch separatistických regiónov v Gruzínsku a podporuje ho Rusko. Chcem navštíviť na jeden deň jeho hlavné mesto oblasti, Cchinvali. Už na stanici v Tbilisi mi jeden pán vraví: „Inostrancom nemožno.“ Lenže vodič maršrutky vraví, že možno, tak nasadám do maršrutky mieriacej do Cchinvali, ktoré leží len kúsok od osetsko-gruzínskych hraníc.
Colnicou je tu bývalá benzínová pumpa, ešte aj s pôvodným nápisom Benzin v azbuke. Miestni, pre ktorých je prechod hranice bežnou rutinou, ukazujú colníkom, príslušníkom ruskej armády, akési papiere, a hneď ich púšťajú ďalej. Ja odovzdám pas a čakám, čo sa strhne. Asi pätnásti vojaci so samopalmi na pleciach sa spočiatku len nemo pozerajú, potom spustia paľbu – našťastie iba otázok. Kam idem? Prečo? Čo tam chcem robiť? Ako dlho tam zostanem? Kde budem spať? A mám víza? Čo robím vo svojej vlasti? Nie som náhodou novinárka? Mám fotoaparát? Digitálneho fotoaparátu sa očividne zľaknú, neveria, že nie som novinárka, a úprimne sa začudujú, keď im poviem, že na cestu zo Slovenska do Gruzínska som víza nepotrebovala. Na ostatné odpovede chápavo prikyvujú. Darujú mi balíček žuvačiek a asi dve kilá ovocia, no cez hranice ma ani náhodou nepustia. Večer sa na internete dozvedám, že v ten deň gruzínska armáda údajne bombardovala Cchinvali.
A o pár dní sa do vzdušného priestoru nad Tbilisi údajne zatúlala ruská raketa. V Gruzínsku nie je tak pokojne, ako sa na prvý pohľad zdá.   

Autorka študuje geografiu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite