Naši predkovia požehnávali človeka na začiatku cesty, pri vstupe do manželstva či pred odchodom z tohto sveta. Požehnávali sa domy, vinohrady, úroda. Požehnávali sa deti, čo išli do tábora, regrúti, jubilujúci manželia. Žehnali sa domy, lode, umelecké diela. Jedlo, víno, auto.
Nebolo to vždy garantom radosti a šťastia. Ako hymnu sme spievavali pri víne dojímavú moravskú pieseň: „Když jsem šel v Hradišti z požehnání, potkal jsem děvčátko znenadání.“ A nakoniec: „Všechno, cos míval rád, konec mívá“.
Pán Boh tiež niekedy nepožehnal, ako sme si želali. Milovanú osobu nám zobral. Svätý Urban vinohrady nepostrážil. Florián oheň neuhasil. Málokde sú takí sebavedomí veriaci ako na Záhorí: „A ty hríšná Magdalenko a my svatí Burané, a keď ty nás nevyslyšíš, kapličku ti zbúrame.“
Zdá sa mi, že odpísaním toho slova sme veľa stratili. Možno to hlavné. Mnohí rodičia už nevítajú dieťa ako zázrak. Už ho nedokážu zasvätiť niekomu či niečomu. Až bude staršie, možno hokeju či futbalu. To ostatné nech si volí samo. Už sa neskláňa celá rodina nad odchádzajúcou, aby začuli jej poslednú nedokončenú vetu a tú atmosféru, deň a hodinu pripomínali budúcej generácii. Už si neprajeme požehnané sviatky. Len viac radosti a pokoja. Akoby v nás čosi umieralo. Kontinuita, spoločenstvo, hlbina, duša. Už nie sme jedna rodina, strom, národ, Európa. Každý sám so svojím božstvom, názorom, ohrozením. So svojím sólom pod mlčiacimi hviezdami.
Verím, že keď už nebude nikoho, kto by nás požehnal, strata pamäti sa stane miestom obratu. Budeme sa usilovať zachovať to dobré a pekné, o čom sme snívali. Budeme hľadať príklady a správne slová. Budeme hľadať nádoby pre krehký poklad. A žehnať budeme, až nás bude bolieť ruka.
Nebolo to vždy garantom radosti a šťastia. Ako hymnu sme spievavali pri víne dojímavú moravskú pieseň: „Když jsem šel v Hradišti z požehnání, potkal jsem děvčátko znenadání.“ A nakoniec: „Všechno, cos míval rád, konec mívá“.
Pán Boh tiež niekedy nepožehnal, ako sme si želali. Milovanú osobu nám zobral. Svätý Urban vinohrady nepostrážil. Florián oheň neuhasil. Málokde sú takí sebavedomí veriaci ako na Záhorí: „A ty hríšná Magdalenko a my svatí Burané, a keď ty nás nevyslyšíš, kapličku ti zbúrame.“
Zdá sa mi, že odpísaním toho slova sme veľa stratili. Možno to hlavné. Mnohí rodičia už nevítajú dieťa ako zázrak. Už ho nedokážu zasvätiť niekomu či niečomu. Až bude staršie, možno hokeju či futbalu. To ostatné nech si volí samo. Už sa neskláňa celá rodina nad odchádzajúcou, aby začuli jej poslednú nedokončenú vetu a tú atmosféru, deň a hodinu pripomínali budúcej generácii. Už si neprajeme požehnané sviatky. Len viac radosti a pokoja. Akoby v nás čosi umieralo. Kontinuita, spoločenstvo, hlbina, duša. Už nie sme jedna rodina, strom, národ, Európa. Každý sám so svojím božstvom, názorom, ohrozením. So svojím sólom pod mlčiacimi hviezdami.
Verím, že keď už nebude nikoho, kto by nás požehnal, strata pamäti sa stane miestom obratu. Budeme sa usilovať zachovať to dobré a pekné, o čom sme snívali. Budeme hľadať príklady a správne slová. Budeme hľadať nádoby pre krehký poklad. A žehnať budeme, až nás bude bolieť ruka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.