Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Po mesiaci v Moskve, šedivej a nie a nie sa prebúdzajúcej k jari, sme konečne vypadli preč. Na Zalatoe Kaľco, tzv. Zlatý okruh. Oblasť, siahajúca asi 250 km severne nad Moskvu? Plná malebných mestečiek s impozantnými kremľami, pravoslávnymi kostolíkmi s vežičkami v tvare cibule, malebnými dreveničkami a rozbitými vozovkami. Hneď za Moskvou sme zostali v 9-hodinovej zápche, a tak nám 228 km cesta trvala 11 a pol hodiny. V rusku je „prázdnik" a cez prázdnik idú predsa všetci na „daču". Pätnásťmiliónová Moskva ide zrazu chalupárčiť. Ostávajú iba presvedčení komunisti na prvomájovom sprievode.

Normálni ľudia sú v zápche a pozorujú západ slnka nad lesmi neďaleko za Moskvou po celodennej jazde 5 km rýchlosťou. Popri ceste sú oné rozprávkové dreveničky s pomaľovanými okienkami. Niektoré sú na spadnutie a pred väčšinou z nich predávajú majitelia obrovské gýčové plyšáky. Krikľavoružové zajace, modré sloníky. Občas nejaký samovar. Snažíme sa nájsť únik zo zápchy, odbočíme na poľnú cestu a dostaneme sa do cigánskej osady, kde je cesta slepá. Na konci osady našu cestu križuje vlak. Keď prichádzame do Suzdalu, je už tma tmúca, čo v tomto ročnom období v Rusku znamená, že je hodinu pred polnocou. Svetlo je tu na začiatku mája až do pol jedenástej. Ale čo z toho, keď slnka je málo a pri cestách pod Sosnami a briezkami je ešte starý špinavý sneh. Staré mestečko Suzdal nás víta svojimi roztomilými domčekmi. Dvadsiate prvé  storočie sa tomuto mestu, podobne ako železnica, celkom vyhlo. Nikde nie je ani jedna bytovka. Iba dreveničky a gýčové cibuľové kostolíky. Môj obľúbený je ten s tmavomodrými vežičkami – cibuľkami, na ktorých má zlaté hviezdičky. Ubytúvame sa pri dreveničke a z čírej nostalgie za outdoorom si na druhý deň večer robíme pri rieke ohníček a opekáme špekáčiky. Jeden mesiac neprestajného pobytu v Moskve človeku stačí, aby netúžil po ničom inom, ako po zamastenom noži a dymovom smrade. Slnko o trištvrte na deväť zapadá za rozprávkové chrámy a do holých stromov sa opiera chladný vetrík. Dúcham do ohňa, ale drevo je dosť vlhké. „Nie je mi zima, ujo Mrázik, nie je mi zima...” Namojveru, tak sa tu cítim.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite