Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Je to diabolský stroj

.časopis .rozhovor

Dokumentárny film o kauze Cervanová nakrúcal osem rokov. Za ten čas preštudoval toľko materiálov a rozprával sa s toľkými ľuďmi, zapletenými do tejto kauzy, ako zrejme nikto iný. Robert Kirchhoff.

.budúci týždeň bude mať premiéru váš film Kauza Cervanová. Ako ste sa k tejto téme dostali?
Dostal som sa k nej tromi rôznymi cestami. Prvý raz ma oslovila ešte ako chalana na základnej škole. Komunistické médiá vtedy opisovali mechanizmus príbehu, okolnosti, ľudí. Keď som čítal v Smene tie články, aj napriek mladému veku som mal pocit, že ten príbeh si niekto vymyslel alebo minimálne dofabuloval. Jednoducho som ho neprijal.

.aké boli tie ďalšie dve cesty?
Niekedy v roku 1990 som raz išiel posledným nočným autobusom do Nitry. A na Bajkalskej ulici si ku mne v prázdnom autobuse prisadol chlapík. Bol z neho cítiť naftalín. Nechápal som, prečo chcel sedieť vedľa mňa. Nemal som pocit, že potrebujeme o niečom hovoriť, ale nakoniec sme sa nejako dali do rozhovoru a keď sme v Nitre vystúpili, tak sme si už tykali. Rozlúčili sme sa, každý z nás išiel svojou cestou. O tri roky neskôr ma angažoval Dušan Hanák na film Papierové hlavy a František Mikloško alebo jeho brat nám vtedy povedal: treba ísť do Nitry za protagonistami prípadu kauza Cervanová – tam sú ľudia, ktorí boli vo väzení a zrejme išlo o  porušovanie ľudských práv. Tak som prišiel do Nitry za sestrou jedného z odsúdených, ktorá mi povedala: môj brat sedel deväť rokov vo väzení, prežil peklo, o chvíľu príde a vysvetlí vám to osobne. Otvorili sa dvere bytu a tam stál človek z autobusu. Milan Andrášik.

.a do tretice?
To bolo ešte neskôr, keď som býval na Mýtnej ulici a raz som stretol suseda, s ktorým som sa dal do reči a odrazu z rozhovoru vyplynulo, že má niečo spoločné s kauzou Cervanová. Začalo pršať a on mi v tom daždi hovoril taký neuveriteľný príbeh, že som nemohol prestať počúvať. Takto som sa zoznámil s Františkom Čermanom, ďalším z odsúdených v tejto kauze. Zmokli sme úplne na nitku a ja som sa neprestával čudovať, ako je možné, že tie veci ku mne stále smerujú. Vtedy som si definitívne povedal, že o tom natočím film.

.kedy ste ho reálne začali robiť?
V roku 2004 som bol na pojednávaniach Krajského súdu pred senátom doktorky Smolovej. Pred záverečnými rečami obvinených som jej zavolal a spýtal som sa, či si to môžem zaznamenať, aby sa to prípadne mohlo použiť vo filme. Umožnila mi to, a tak som získal prvý materiál. V tom istom roku som dostal na film aj prvú podporu z ministerstva kultúry.

.dnes je film hotový a vystupujú v ňom aj svedkovia, ktorých naše súdy nikdy nevypočuli. Jedným z nich je Ukrajinec Kozak, ktorý tu bol v lete 1976 na brigáde a bol to zrejme posledný človek, ktorý videl Cervanovú odchádzať z internátu. Naša justícia ho buď ignorovala, alebo nevedela nájsť desiatky rokov. Ako ste ho našli?
Ak si dobre pamätám, senát doktorky Smolovej povedal, že ten človek neexistuje, že nie je možné ho nájsť. O ukrajinskom študentovi Kozakovi sa pritom vedelo od začiatku, vypovedal pred kriminalistami hneď v roku 1976. Ale jeho popis udalostí nezapadal do neskoršej oficiálnej verzie. Podľa tejto verzie malo dôjsť vo vestibule internátu k nejakej šarvátke, kde vraj Miloš Kocúr napadol a dokonca vyfackal istého študenta – neskôr svedka. Vraj tam došlo k ťahanici o tašku Ľudmily Cervanovej, tento študent údajne pozbieral veci vysypané z tašky a uložil ich späť, zatiaľ čo Kocúr a ostatní odišli. Ľudmila si potom podľa tejto verzie zobrala tašku a študent ju odprevádzal k východu z internátu takmer až k zastávke, kde sa stal svedkom únosu. Toto svedok Kozak opisuje úplne inak. Bol to pokojný večierok, on jej odniesol tašku po východ z internátu, vo vestibule sa nič nestalo a ona potom išla k autobusovej zastávke sama. A ako som ho našiel? Na Ukrajine som získal zopár spolupracovníkov, ktorí robia pre televíziu a píšu do novín. Poslal som im rodné číslo, adresu a všetky veci, ktoré som o Kozakovi zo spisu vyčítal. O dva mesiace ho vypátrali, žije niekde pri bieloruských hraniciach.

.na tej autobusovej zastávke videli Ľudmilu Cervanovú manželia Bačovci, ktorí tiež vo filme vystupujú.
Ide o ľudí, ktorí sa v roku 1976 počas vyšetrovania dobrovoľne prihlásili na polícii a povedali: videli sme oznam v televízii, že sa hľadá toto dievča a chceme vypovedať, že v lete 1976, presne v tom čase, keď bola unesená, sme stáli na zastávke autobusu. Išli sme z cintorína, kde sme boli dať kvety na hrob nášho dieťaťa, ktoré nám zomrelo rok predtým. A videli sme, ako k autobusu, po chodníčku smerom od internátu, schádza dievča s taškou. Prišlo na zastávku, bolo nervózne, začali sme sa s ním rozprávať. Hovorila, že sa veľmi ponáhľa na vlak do Košíc, či nejde nejaký taxík. Nato prišlo auto so zhasnutými svetlami, volkswagen so zahraničnou diplomatickou značkou, pravdepodobne viedenskou, bolo tam W a nejaké čísla. A keď sa tie dvere otvorili, manželia Bačovci videli, že v aute sedia ľudia tmavšej pleti, s arabským habitom. Ľudmila si k nim sadla a auto odišlo.

.vypovedali takto pred súdom?
Nie, nikdy. Nijaké súdy ich nevypočuli, pretože o nich nevedeli. Až Najvyšší súd bol na ich existenciu upozornený. Manželia Bačovci sú už dôchodcovia, sledovali ten prípad v televízii, v novinách a ustavične sa domáhali, aby mohli vypovedať ako svedkovia. Tvrdili, že to bolo inak. Telefonovali, dokonca boli na prokuratúre, kde ich odmietli. Aj Najvyšší súd im dal stanovisko, že dokazovanie sa už skončilo. Jediné, čo pánu Bačovi ostalo, bolo zavolať doktorovi Böhmovi, ktorého videl v televízii ako advokáta odsúdených. A ten nechápal. Pán Bača mu však tvrdil, že vypovedal pred políciou. To nie je možné, vravel Böhm, to by muselo byť v spise. A odrazu, po pár mesiacoch, sa objavili levočské archívy a v nich aj ďalší svedkovia z roku 1976. Ich výpovede boli uložené ad acta, to je dôvod, prečo o nich nikto nevedel.

.keď je reč o Araboch, o tých sa v súvislosti s týmto prípadom hovorí už skoro 40 rokov. Ale až vo vašom filme dvaja Arabi naozaj vystupujú. Ako ste sa k nim dostali?
Dostať sa k nim, to boli dva roky práce. S jedným z nich som sa napokon stretol v nemocnici, kde ležal ťažko chorý. Zavolal ma, aby som za ním prišiel práve v čase, keď mu dávali transfúziu. Prvú otázku som nepoložil ja, ale on. A tú otázku mi kládli takmer všetci tí, ktorí nikdy nevypovedali pred súdom: Ako ste ma objavili? Povedal som mu, že som jeho meno našiel v levočských archívoch. Začali sme sa rozprávať a v priebehu krátkej chvíle ma trikrát oklamal. Prvý raz ma oklamal, keď mi hovoril, ako išiel v tú noc na internát svojím autom a videl z parkoviska vychádzať auto so zhasnutými svetlami, na ktoré zablikal diaľkovými svetlami, aby si vodič svetlá zapol. Toto ešte nemuselo byť klamstvo. Zhoduje sa to s jeho výpoveďou z roku 1976. Ale potom mi povedal, že pritom videl ľudí, ktorí sedeli v tom druhom aute, a hoci ich nepoznal, zapamätal si ich a vedel by ich možno opísať aj dnes. Lenže podľa výpovede z levočského archívu tých ľudí poznal a uviedol aj ich mená. Mal tam sedieť istý Otto. Neskôr som sa dozvedel, že Otto H. bol jedným z obvinených, ktorý emigroval. Keď som mu telefonoval do zahraničia, bol taký vydesený, že zvesil telefón. Druhý raz ma oklamal, keď mi povedal, že s ním od roku 1976 o tomto prípade nikto nehovoril. A ja viem, že s ním o tom hovoril minimálne Milan Žitný niekedy v roku 1991. A tretí raz ma oklamal, keď som sa ho pýtal, či spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou. Povedal, že nie.

.a spolupracoval?
Keď som študoval spisy a zväzky v Ústave pamäti národa, našiel som tam materiál, ktorý sa zaoberal rokmi normalizácie a Štátnou bezpečnosťou na internátoch v Mlynskej doline. Tam som narazil na jedného riadiaceho dôstojníka, ktorý mal pod palcom všetkých arabských agentov. Písal na nich takzvané memorandá a v prípade obidvoch spomínaných Arabov je tam napísané asi toto: Je použiteľný aj na prácu s políciou, jeho spolupráca sa osvedčila pri prípade Cervanová.

.načo vám bol vo filme človek, o ktorom ste vedeli, že opakovane klame?
Pretože som cítil, že tento človek nehovorí pravdu z dôvodu, že sa niečo stalo. Buď sú to len nejaké osobné pohnútky, že nechce byť do ničoho zatiahnutý, alebo má zlé svedomie. Takže som sa ho snažil dostať pred kameru. Nakoniec sa to takmer podarilo, zavolal som ho na tlačovku po testoch Milana Andrášika a Miloša Kocúra na detektore lži. Tam sa zoči-voči stretol s dvoma odsúdenými, ja som mu ich predstavil. A on zrazu tak zneistel, začal sa pozerať do zeme, potriasol im rukou, sadol si a bol ticho. Predtým som mal pocit, že mi chce niečo povedať, ale po tomto mi oznámil už len to, že vo filme vystupovať nebude.

.napriek tomu sa ten človek vo filme objaví, aj keď len formou telefonického rozhovoru. Druhý Arab však hovorí vo filme pred kamerou. Ako sa vám to podarilo?
To je tiež agent ŠTB a pochádza z Iraku. Hľadal som ho veľmi komplikovane, potom nasledovalo niekoľko telefonátov a stretnutí. Pred kameru som ho dostal až vtedy, keď som mu sľúbil, že mu prinesiem jeho spis. A on s tým súhlasil. V tom spise je napísané, že spolupracoval na prípade Cervanová, kde dosiahol výborné výsledky. Pričom vieme, že bol použitý ako falošný svedok v prípade obvinených z takzvanej „piešťanskej skupiny“. Tam pomáhal usvedčovať ľudí, ktorí - ako sa ukázalo - boli v čase únosu na úplne inom mieste. Takže krivo svedčil.

.ako sa prišlo na túto piešťanskú stopu a prečo ju kriminalisti neskôr opustili?
Od roku 1976 do roku 1978 boli obvinené desiatky osôb. Na začiatku obvinili policajta, ktorý mal nejaké kšefty a drahé auto, strčili ho na dva mesiace do väzenia. Stretol som sa s ním a hovoril mi, že ho vyšetrovali veľmi tvrdým spôsobom, dokonca padali aj facky zo strany jeho vlastných kolegov. Neskôr bola vytypovaná a obvinená skupina ľudí z Piešťan, ktorí strávili vo väzení osem mesiacov. Lenže potom sa ukázalo, že celá krčma v Piešťanoch si pamätá, že jeden z obvinených tam bol v tom čase na narodeninovej oslave. Dvadsať ľudí mu potvrdilo alibi. Zaujímavé na tom je, že už vtedy sa začal koncipovať tento prípad tak, ako ho poznáme dnes – ibaže piešťanská skupina sa neskôr nahradila nitrianskou. Ale scenár bol veľmi podobný. Bola tam skupina ľudí, ktorí mali Ľudmilu uniesť, znásilniť a utopiť v Kráľovej pri Senci. Spolu s nimi tam mala byť mladá medička.

.čiže už v roku 1977 existovala verzia prípadu, ktorú poznáme dnes ako oficiálnu? Ale potom policajti poznali túto verziu roky predtým, než začali vypočúvať prvých Nitranov. Takže nie policajti sa ten príbeh dozvedeli od Nitranov, ale Nitrania od policajtov.
Je to tak. Myslím si, že obidve verzie sú takmer identické.  Som vnútorne presvedčený, že niekto je za tým, kto ten prípad alebo dej toho prípadu vymyslel. A postavy do neho iba dosadil. V tom je to obludné. Vezmime si už len tú postavu medičky, ktorá tam mala byť. V oficiálnej verzii to bola Viera Zimáková, ale tá postava existovala už v roku 1977, keď o Viere Zimákovej nemali policajti ani tušenia. Vo filme, samozrejme, nie sú všetky osoby, s ktorými som sa za tie roky stretol, ale hovoril som napríklad s lekárkou, ktorá bývala na izbe s Ľudmilou Cervanovou. Opisovala mi vyšetrovanie polície z roku 1977, keď obvinili piešťanskú skupinu. Povedala mi zhruba toto: Predvolali ma na políciu, používali veľmi vulgárne slová, boli hrubí a mala som im dosvedčiť, že som bola s Ľudmilou a s nejakými ľuďmi, ktorých som v skutočnosti vôbec nepoznala, na nejakom mieste, kde ju znásilnili a ja som to celé videla. Keď som povedala, že sa nič také nestalo, tak oni povedali, že mi osviežia pamäť. Zavreli ma na 48 hodín do cely predbežného zadržania, potom ma prepustili a keď som prišla pred internát, tak ma znovu zadržali a dali do cely. Ja som sa úplne zosypala a bola som ochotná podpísať im hocičo.

.keď už sme pri tých vyšetrovateľoch, zvláštne na vašom filme je, že odsúdení v ňom vystupujú veľmi otvorene a vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia a svedkovia obžaloby sa správajú celkom opačne: unikajú pred kamerou, vyhýbajú sa odpovediam. Prečo je to tak?
Otvorenosť odsúdených nie je prekvapujúca. Títo ľudia majú silnú motiváciu vystupovať vo filme, pretože majú nádej, že ich ten film očistí. Okrem rozhovorov s odsúdenými som sa, samozrejme, snažil už v prípravnej fáze stretnúť aj s tými z druhého brehu, ktorí ich odsúdili a ktorí ich vyšetrovali. Vtedy sa odhalil reťazec policajtov – jeden ma odkázal na druhého, ten na ďalšieho – a  zrazu som už mal vybudovanú istú dôveru medzi vyšetrovateľmi. Všetci boli so mnou ochotní hovoriť, niektorí mi aj umožnili nahrať si s nimi rozhovory, no iba zvuk. Potom som však urobil chybu. V jednom časopise bolo spomenuté, že Kirchhoff má o vyšetrovaní tohto prípadu pochybnosti. A vtedy sa to zlomilo. Policajti so mnou odrazu prestali komunikovať. Ostal mi iba jeden človek ochotný spolupracovať, doteraz uvažujem, prečo. Myslím si, že sám pochyboval.

.bol to vyšetrovateľ Vladimír Lamačka, ktorý vo filme vystupuje?
Áno. My sme sa niekoľkokrát stretli aj mimo kamery. Presne opísal udalosti, ktoré viedli k tomu údajnému odhaleniu a usvedčeniu páchateľov. Pýtal som sa ho, či by mohol vystúpiť vo filme. Povedal, že o tom porozmýšľa. Nakoniec to je jediný policajt ochotný vypovedať pred kamerou. Požiadal som ho, aby mi ukázal, ako vyzerá vyšetrovacia miestnosť, kde sedel on, advokát a Andrášik, ktorý sa v tejto spoločnosti priznal. Ja hovorím: Andrášik bol úplne zlomený, psychicky na dne. Doktor Lamačka na to: to nepopieram, metódy vyšetrovania boli tvrdé. Potom dokonca povedal čosi, čo ma úplne prekvapilo. Nepoprel, že na vyšetrovaniach a doznaniach spolupracovala takzvaná väzenská agentúra.

.to je čo?
To je akási spravodajská agentúra, ktorú viedli velitelia väzníc. Jej členmi boli kriminálnici, ktorí za istú odmenu aj v podobe prísľubu zníženia trestu donášali na ostatných väzňov a spolupracovali s políciou. Tvrdil mi, že to funguje od starého Ríma. A nielen to. Členovia agentúry dokázali prinútiť spoluväzňa k doznaniam, k výpovediam, aké očakávajú vyšetrovatelia. To sa v tomto prípade aj stalo.

.teraz vlastne hovoríte, že je možné viesť vyšetrovanie formálne bez fyzického násilia, s tým, že násilie vykonávajú členovia väzenskej agentúry na cele?
Presne toto hovorím. Stalo sa to viacerým odsúdeným v kauze Cervanová a je to aj preukázané. Na súde v roku 1992, keď sa to prvýkrát otvorilo, vtedy ešte žijúci svedkovia z tej druhej strany, napríklad forenzný psychológ docent Dobrotka, povedali, že boli proti tomu, aby na celu nasadzovali sadistov. Juraja  Lachmana dali dokonca na celu smrti s odsúdeným, ktorý čakal na popravu. Advokáti síce protestovali, ale neskoro. Deklasovaní a zlomení obvinení už vypovedali tak, ako vyšetrovatelia očakávali. A pritom im neskrivili vlas na hlave.

.ľudia, ktorí sú dodnes presvedčení o vine Nitranov, hovoria, že nie všetky priznania boli získané po nátlaku vyšetrovateľov alebo spoluväzňov. Miloš Kocúr sa podľa týchto ľudí priznal hneď po zadržaní, ešte v policajnom aute.
Miloša Kocúra zadržali o šiestej ráno, po noci strávenej oslavami promócie. Tak si to pripravili. A vraj im hneď vtedy povedal: Vy ma beriete kvôli tej Cervanovej? Takáto otázka vyzerá naozaj úplne usvedčujúco – ako by mohol niečo také povedať človek, ktorý nemá s tým prípadom nič spoločné? Lenže ono to bolo tak, že Kocúra sledovali už dlho pred zadržaním a bolo to takzvané otvorené sledovanie, keď ľudia vedia, že sú sledovaní. Čiže Kocúr vedel, že sa niečo deje a zároveň vedel od svojich priateľov, ktorí boli v tejto súvislosti vyšetrovaní, že sa na neho policajti pýtajú. Viera Zimáková sa ho napríklad pýtala, čo má spoločné s Cervanovou, lebo sa o to zaujímali policajti. Nechali ho dva dni bez spánku a celý čas s ním preberali ten scenár, a keď im ho potom úplne zničený zopakoval, tak to nahrali na magnetofón. Bol v rozpoložení, keď si zrejme hovoril, že mu dovolia vyspať sa, ráno konečne príde advokát a všetko sa vysvetlí. Lenže opak bol pravdou. Táto jeho výpoveď sa stala kľúčovou.

.keď tu bol Bob Lee, americký policajt, ktorý v tom filme tiež vystupuje, tak ho najviac zarážalo, že ich bolo odsúdených až sedem. Ak by to mal byť vykonštruovaný prípad, tak by to asi bolo jednoduchšie s menším počtom ľudí. Takže ak je to celé vymyslené, prečo až sedem ľudí?
Som presvedčený, že práve preto, aby sa na to ľudia takto pýtali. Preto sedem, a preto z takých rodín, aby z toho mohli urobiť exemplárny prípad. Je to diabolský stroj. Boli to chalani z rodín, ktoré boli tomu režimu viac-menej poplatné a v čase, keď ten reálny socializmus už trpel nejakým vyčerpaním, tak potrebovali ľuďom ukázať, že siahnu aj do svojich radov. Inak tá myšlienka, že ide o nejaké papalášske detičky, zrejme pochádza od matky Ľudmily Cervanovej. Pani Cervanová bola oprávnene rozhorčená tým, že polícia nebola niekoľko rokov schopná prípad vyriešiť a napísala dlhý list prezidentovi republiky Gustávovi Husákovi, v ktorom opísala podľa nejakej svojej intuície, ako sa ten prípad mohol stať. A tam sa objavuje, že to boli deti papalášov, ktorí majú chalupy v Kráľovej pri Senci.

.teda jedna z kľúčových mantier tohto prípadu – mantra o papalášskych synčekoch – pochádza od pani Cervanovej, ktorá predsa o tom, čo sa v skutočnosti stalo, nemohla nič vedieť?
Stretával som sa s pani Cervanovou a verím, že máme celkom dobrý vzťah. Povedala mi veľa vecí, ale musel som jej sľúbiť, že niektoré z nich nikomu nepoviem. Takže si nie som istý, či o tomto môžem hovoriť. Niečo z toho je verejne známe, pretože o tom liste písal vo svojej knihe generál Pješčak, ale nemal by som o tom hovoriť nič viac. Takže poviem len toľko, že na základe mojich informácií si myslím, že sa to naozaj prvý raz objavilo v tom liste.

.celý čas sme hovorili o tom, ako ste robili film. Posledná otázka bude opačná: čo urobil ten film s vami?
(Dlhé mlčanie.) Bolo to osem rokov môjho života, počas ktorých som v istom zmysle denno-denne myslel na túto strašnú vec. Ide tu o život toho dievčaťa, aj o životy tých chlapcov, ktorým hrozili tresty smrti a z ktorých sú už dnes dôchodcovia. Keď sa človek intenzívne stretá s niečím takým, tak sa to na ňom, samozrejme, nejako podpíše. Takže celý ten čas som sa vlastne učil, ako mám s týmto prípadom žiť, a teraz sa budem musieť naučiť, ako ho mám dostať zo svojho života von.

.robert Kirchhoff/
Narodil sa 7. mája 1968 v Nitre, je nezávislý filmový režisér, scenárista, producent a kameraman. Nakrútil a produkoval viacero celovečerných filmov, ktoré získali uznanie na mnohých zahraničných a domácich festivaloch. V rokoch 1995 až 2000 študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave odbor dokumentárna tvorba a dramaturgia. Od roku 2002 je konateľ spoločnosti atelier.doc, ktorá vznikla ako nezávislá producentská organizácia so zameraním na produkciu prevažne dokumentárnych filmov a tv filmov. Jedným z jej hlavných projektov je voľný cyklus sociologických filmov Film a spoločnosť a kultúrny letopis Alternatívny archív. Od roku 2003 stál pri realizácii najvýznamnejších filmov slovenskej a českej dokumentaristiky, ako producent alebo koproducent (Slepé lásky, Nemoc tretej moci, Až do mesta Aš, Tmář a jeho rod).

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite