Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlyhanie demokracie

.peter Schutz .časopis

Doteraz formálne platilo, že plná zodpovednosť za prokuratúru dva roky bez riadnej hlavy (a dôsledky z toho vyplývajúce) je bratsky rozdelená medzi prezidenta a Ústavný súd. Vláda a parlament sa formálne držali mimo kauzy, aj keď niet pochybnosti, čia ruka z pozadia ťahala figúrkami.

Novela zákona o organizácii Ústavného súdu, ktorú navrhol rezort spravodlivosti a Národná rada ju schválila, je míľnikom, po ktorom platí, že pod rozklad  prokuratúry a právneho prostredia v štáte sa už podpísali  všetky najvyššie ústavné inštitúcie. Kruh je uzavretý: Prezident, ktorý navzdory všetkým demokratickým zvyklostiam rok a pol demonštratívne sabotoval riešenie bezvládia na prokuratúre („je to pre mňa terciárna otázka“); Ústavný súd, ktorý v spore „musí – nemusí menovať“ vyniesol škandálny, jasne politicky ovplyvnený verdikt; a vláda s parlamentom,  ktoré zákonom so spätnou platnosťou narušili suverenitu súdnej moci  v situácii, keď Ústavný súd bol spôsobilý odblokovať sa vo vlastnej réžii. Skutočnosť, že všetky zainteresované ústavné orgány povýšili mocenský cieľ (dostať Čentéša mimo hry) nad právo i najvyšší verejný záujem (funkčnosť prokuratúry), opodstatňuje hovoriť na Slovensku o zlyhaní demokracie.
To, že predsedníčka ÚS zabránila vlastnej inštitúcii, aby sa z „námietkovej zápchy“ sama rozviazala, keď neumožnila plénu hlasovať o riešení, spätne  potvrdzuje jedno: Na vyautovaní Čentéša spolupracovalo Macejkovej krídlo ÚS so Smerom a prezidentom od začiatku. Namiesto silného podozrenia takto máme dnes už istotu, že výrok ÚS o „závažnej skutočnosti“, ktorá prezidentovi umožňuje kandidáta nemenovať, bol politicky objednaný.  
Ak by sme si aj nevšímali retroaktivitu a principiálnu výhradu o zasahovaní zákonodarnej moci do moci súdnej, aj obsah zákona je  postavený na hlavu. Zákonodarca predsa nemôže ignorovať rozdiel medzi sudcami, ktorí sú iba namietnutí (jednou či druhou stranou), a sudcami, ktorí už boli z konania právoplatne vylúčení. V tomto zrkadle nie je ani podstatné, čo naštartovalo premiéra, ktorému bezvládie na prokuratúre dva roky neprekážalo, aby sa odrazu pustil do takého cvalu. Najskôr uisťoval, že nemá v úmysle žiadnu novelu, a keď ju už zrazu v úmysle mal, tak tvrdil, že pôjde v riadnom, nie skrátenom konaní...
Ficovo „zdôvodnenie“, že veci musí urýchliť preto, lebo „nefunkčnosť prokuratúry nadobúda významný rozmer“, je cynické a smiešne zároveň. Smiešne preto, lebo je posledný, kto si to všimol, a cynické preto, lebo zo zákulisia sa o rozklad GP pričinil levím dielom. O čosi pravdepodobnejšie vysvetlenie toho, že zrazu tak zrýchlil krok, znie,  že vládna väčšina „musela“ zákonom prideliť kauzu senátu s „prezidentskou“ väčšinou (Brňák, Ľalík). Ani Macejková by totiž nemohla donekonečna brániť rozhodnutiu, ako vyriešiť pat na vlastnom dvore. Keďže teda kauzu mohol dostať do rúk aj senát s „pročentéšovskou“ väčšinou, Smeru nezostalo nič iného, len rozdrviť právny štát hrubou silou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite