Len nedávno (.týždeň 14/13) sa severskej detektívke v článku Dlhé tiene, temné tajomstvá venoval kolega Juraj Kušnierika a už ju tu máme znova. Nedá sa jej jednoducho vyhnúť, najmä ak neminie azda ani týždeň, čo by sa o priazeň čitateľov nezačala uchádzať nejaká ďalšia. Vo vydavateľských PR materiáloch je každý autor výnimočný, každý je hviezdou a vyhrieva sa na výslní popularity, každého treba čítať. A možno skutočne treba, lenže tak sa zrno od pliev neoddeľuje.
Keď vyšiel román Hra švédskeho spisovateľa Andersa de la Motte v slovenskom preklade, kedysi na jeseň minulého roku, zhltol som ho za dva dni a nespomenul by som si naň veru, keby som si teraz, prepadnuvší českému vydaniu, neuvedomil, že toto už som predsa čítal. Game, tak vyšla Hra v českom preklade, totiž akoby bola celkom iným románom. Zápletka o mladíkovi, ktorý v metre reaguje na pohodený telefón a začína hrať hru, v ktorej sa veci nedejú akože, ale naozaj, je síce rovnakým lacným klišé v oboch jazykoch, avšak to, čo nasleduje, už sa nedá porovnať. Druhýkrát už zrazu nie je Hra iba románom o sprisahaní, ale stáva sa priam laickou psychologickou štúdiou hrania RPG, čiže role playing games, teda hry, kde hráči zaujímajú roly fiktívnych postáv. Partia nadšencov sa navlečie do stredovekých kostýmov a poďho do lesa zabíjať draka. Akurát v Hre je takýmto plenérom veľkomesto a tzv. Pán hry sleduje celkom iné ciele.
A z čítania, z románu na jedno použitie sa stalo čosi viac. Román, čo sa podpísal, román, čo už si budem pamätať. Lenže problém. Čo ak takto fungujú všetky severské detektívky, mám sa do nich púšťať znova?
Keď vyšiel román Hra švédskeho spisovateľa Andersa de la Motte v slovenskom preklade, kedysi na jeseň minulého roku, zhltol som ho za dva dni a nespomenul by som si naň veru, keby som si teraz, prepadnuvší českému vydaniu, neuvedomil, že toto už som predsa čítal. Game, tak vyšla Hra v českom preklade, totiž akoby bola celkom iným románom. Zápletka o mladíkovi, ktorý v metre reaguje na pohodený telefón a začína hrať hru, v ktorej sa veci nedejú akože, ale naozaj, je síce rovnakým lacným klišé v oboch jazykoch, avšak to, čo nasleduje, už sa nedá porovnať. Druhýkrát už zrazu nie je Hra iba románom o sprisahaní, ale stáva sa priam laickou psychologickou štúdiou hrania RPG, čiže role playing games, teda hry, kde hráči zaujímajú roly fiktívnych postáv. Partia nadšencov sa navlečie do stredovekých kostýmov a poďho do lesa zabíjať draka. Akurát v Hre je takýmto plenérom veľkomesto a tzv. Pán hry sleduje celkom iné ciele.
A z čítania, z románu na jedno použitie sa stalo čosi viac. Román, čo sa podpísal, román, čo už si budem pamätať. Lenže problém. Čo ak takto fungujú všetky severské detektívky, mám sa do nich púšťať znova?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.