Kariéru Karin a Olofa Dreijerovcov možno veľmi ľahko sledovať skrze masky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich prezentácie a premien za vyše dekádu ich pôsobenia. Začínali nevinne – tvár si zakrývali obrovskými havraními zobákmi a tvorili chytľavý, aj keď miestami až priveľmi naostrený elektro-pop. Ten ich vyšvihol medzi elitu alt-popovej scény vďaka kombinácii jednoduchej, priam diskotékovej prístupnosti s drsno-hladkými vokálmi Karin a textami, naznačujúcimi niečo ťaživejšie pod povrchom. Medziľudskú drámu a vnútorné temnoty komentovali strohým a chladným spôsobom so zvláštnym, chápavým odstupom. Kontrast romancy na jednu noc a jej súčasného nebezpečia spôsbil, že pieseň Heartbeats sa v roku 2003 stala nečakaným trhákom.
Komerčný úspech albumu Deep Cuts by bol pre väčšinu kapiel výzvou pokračovať overenou cestou. The Knife sa však ponorili do temnejších a zvukovo náročnejších vôd. Výsledkom bol príznačne nazvaný nasledovník Silent Shout (Tichý výkrik; vydaný v roku 2006): nepokojný, priam desivý hybrid medzi popom, gotikou a technom. Nejasnú líniu medzi pohlaviami zhmotnili hutným využívaním vokodérov. Nestálosť ľudksej duše zas preniesli do masívnych, neutíchajúcich zvukových manipulácií.
Dokonalá rovnováha medzi prístupnou piesňovou štruktúrou a jej drsným povrchom priniesla skupine priehrštie ocenení, ale popri hudobnom vplyve znásobila aj ten politický. Ten využili v rozhovoroch na zamyslenia sa o zakorenenej maskulínnosti švédskej spoločnosti, ale aj boj proti sexizmu, homofóbii a rasizmu v spoločnosti.
Postaveniu a pocitom dvojnásobnej matky sa neskôr v intímnejšom podaní venovala Karin Dreijer Andersson aj na svojom sólovom albume Fever Ray. Tento projekt umne skĺbil popovú povahu The Knife a pomalšie, gotickejšie tendencie. V tom čase sa súrodenci dokončili aj hudobne odvážnu a konceptuálne vzrušujúcu avantgardnú operu (Tomorrow, In a Year) o živote a diele Charlesa Darwina.
The Knife tvrdia, že neznášajú rozhovory a aj tie, do ktorých sa raz za niekoľko rokov pustia, si veľmi úzkostlivo strážia. Odpovediam predchádzajú dlhé pauzy dôkladného premýšlania a odpovede prichádzajú uhladené a pripravené. Vraj “nechcú ostať nepochopení.”
Podľa konverzácie s magazínom Pitchfork si pri produkcii nového albumu Shaking The Habitual uvedomovali jednoduchosť návratu k overenej rovnici. Svoje presvedčenie by ošatili do atraktívnych farieb Deep Cuts, alebo štýlovej temnoty Silent Shout a vyslali do komerčného sveta trójskeho koňa. Rozhodnutie však bolo jednoznačné – nepríjemné pravdy vyrozprávať občas nepríjemným spôsobom. Aj za cenu odcudzenia si dlhoročných fanúšikov a imidž pozérov. Na to že museli objaviť úplne nový spôsob rozmýšľania na sebavyjadrenie, ako vysvetlili v rozhovore pre magazín Dummy.
“Porozprávam ti príbehy, ver mi,” spieva počítačovými filtrami zdrsnený, pod kožu lezúci hlas Karin v úvodnej piesni A Tooth For An Eye. Po siedmich rokoch čakania sa skutočne oplatí uveriť – Shaking The Habitual je totiž 100 minút trvajúca kolekcia ťaživých príbehov o súčasnom svete, ktoré sú občas také nesúrodé, ako táto planéta samotná a súčasne neúprosné, až sa žiada na chvíľu vypnúť hudbu a zastaviť chod dejín.
Vizuálna prezentácia je neoddeliteľnou súčasťou dvojice. Svojimi maskami uzatvárajú kruh, v ktorom sa vrátili ku svojim ľudským podobám. Nasadili hodvábne lesklé parochne, androgýnny make-up a zotreli tenkú deliacu čiaru medzi pohlaviami. Spytovanie zaužívaných konceptov a prehodnocovanie pravidiel sú všadeprítomné: v ich najnovších fotkách, oči trhajúcom obale, epických videách a bojovnom umeleckom manifeste. Samozrejme, tieto prostriedky sú len doplnkom k hudbe, ktorá je naozaj odzbrojujúca.
Reprezentatívnou ochutnávkou je úvodný singel Full Of Fire, ktorý sa uberá cestou rebélie voči komerčným konvenciám. Vyše deväť minút nepokojných polyrytmov pripomínajúcich Kraftwerk vo svojej počítačovo desivej presnosti a britských Throbbing Gristle skrze industriálnu neúprosnosť. Poňatie odboja The Knife je veľmi účinné vďaka premenlivosti kompozície, ktorá sa neustále hýbe vopred. Dookola cirkulúca vnútorná energia skladby stimuluje nové formy punkového vzdou. Téma príbehov sa opakuje; tentoraz však falošným a prispôsobeným potrebám mocnejších. “Všetci tí muži a seňori, rozprávajúci ďalší nepravdivý príbeh.”
Popri hutne znejúcom odboji sú ďalším prostriedkom neuroticky živelné perkusie Olofa Dreijera, ktoré pripomínajú bubny kmeňov z džungle a asociujú tvorbu Konono No. 1. Neprepočuteľné sú v ostro-vtipnom singli Without You My Life Would Be Boring s doposiať najžartovnejším refrénom v kariére skupiny, kde sa prekrikujú krikľavé vokály jeho sestry. Svoj vrchol však dosahujú v takmer desaťminútovom epose Raging Lung. Olofove živelné bubny a sugestívne temné syntetizátory sa snúbia vo emotívnom refreéne a filozofickejšej otázke o prístupe k menšinám: “Rozdielnosti; aký rozdiel by spravil len malý rozdiel.”
Takmer polovica Shaking The Habitual je vystavaná na občasných šokoch. Medzi ne patria extrémne kompozície, trvajúce od niekoľkých sekúnd desivého postapokalyptického hluku cez drásavé meditácie o deštrukcii prírody a abnormálnom psyché privilegovanej vrstvy až po dvadsaťminútový mĺkvy výkrik o nenaplnených snoch.
Pozorovať vstup popového projektu na experimentálnu scénu noisu, minimal techna a ambientu je neobyčajné, a tak trocha aj poučné. Tieto výlety miestami narúšajú krehký koncept albumu a popravde by The Knife nebodovali ani v jednom z týchto subžánrov. Avšak upriamenie pozornosti na okrajové scény je odvážny krok, ktorý spĺňa účel zatrasenia našimi návykmi a dokumentuje umelecký rast dvojice.
Napriek kostýmom, nepríjemnému obalu a extrémnym skladbám sú The Knife stále impozantní v momentoch, keď nechajú masky padnúť a odhalia svoje vnútro. Keď za industriálnych ozvien túžia byť zabalení do ramien svojich milovaných; keď odovzdane spievajú, že sú pripravení prehrať. Akokoľvek je ich nový koncept enormne vyzývavý a niekedy až tupo slepý, Dreijerovci ho prekonávajú svojím ľudským ja; jeho omylnosťou, zvedavosťou a odvahou. Nepretláčajú svoju pravdu, ale sú pripravení “pýtať sa otázky, na ktoré nie je jednoduchá odpoveď.” Ich odpoveďou je fascinujúci, nekompromisný a neprehliadnuteľný hudobno-filozofický zážitok.
Autor je spolupracovník .týždňa The Knife: Shaking The Habitual, Mute/Universal 2013
Komerčný úspech albumu Deep Cuts by bol pre väčšinu kapiel výzvou pokračovať overenou cestou. The Knife sa však ponorili do temnejších a zvukovo náročnejších vôd. Výsledkom bol príznačne nazvaný nasledovník Silent Shout (Tichý výkrik; vydaný v roku 2006): nepokojný, priam desivý hybrid medzi popom, gotikou a technom. Nejasnú líniu medzi pohlaviami zhmotnili hutným využívaním vokodérov. Nestálosť ľudksej duše zas preniesli do masívnych, neutíchajúcich zvukových manipulácií.
Dokonalá rovnováha medzi prístupnou piesňovou štruktúrou a jej drsným povrchom priniesla skupine priehrštie ocenení, ale popri hudobnom vplyve znásobila aj ten politický. Ten využili v rozhovoroch na zamyslenia sa o zakorenenej maskulínnosti švédskej spoločnosti, ale aj boj proti sexizmu, homofóbii a rasizmu v spoločnosti.
Postaveniu a pocitom dvojnásobnej matky sa neskôr v intímnejšom podaní venovala Karin Dreijer Andersson aj na svojom sólovom albume Fever Ray. Tento projekt umne skĺbil popovú povahu The Knife a pomalšie, gotickejšie tendencie. V tom čase sa súrodenci dokončili aj hudobne odvážnu a konceptuálne vzrušujúcu avantgardnú operu (Tomorrow, In a Year) o živote a diele Charlesa Darwina.
The Knife tvrdia, že neznášajú rozhovory a aj tie, do ktorých sa raz za niekoľko rokov pustia, si veľmi úzkostlivo strážia. Odpovediam predchádzajú dlhé pauzy dôkladného premýšlania a odpovede prichádzajú uhladené a pripravené. Vraj “nechcú ostať nepochopení.”
Podľa konverzácie s magazínom Pitchfork si pri produkcii nového albumu Shaking The Habitual uvedomovali jednoduchosť návratu k overenej rovnici. Svoje presvedčenie by ošatili do atraktívnych farieb Deep Cuts, alebo štýlovej temnoty Silent Shout a vyslali do komerčného sveta trójskeho koňa. Rozhodnutie však bolo jednoznačné – nepríjemné pravdy vyrozprávať občas nepríjemným spôsobom. Aj za cenu odcudzenia si dlhoročných fanúšikov a imidž pozérov. Na to že museli objaviť úplne nový spôsob rozmýšľania na sebavyjadrenie, ako vysvetlili v rozhovore pre magazín Dummy.
“Porozprávam ti príbehy, ver mi,” spieva počítačovými filtrami zdrsnený, pod kožu lezúci hlas Karin v úvodnej piesni A Tooth For An Eye. Po siedmich rokoch čakania sa skutočne oplatí uveriť – Shaking The Habitual je totiž 100 minút trvajúca kolekcia ťaživých príbehov o súčasnom svete, ktoré sú občas také nesúrodé, ako táto planéta samotná a súčasne neúprosné, až sa žiada na chvíľu vypnúť hudbu a zastaviť chod dejín.
Vizuálna prezentácia je neoddeliteľnou súčasťou dvojice. Svojimi maskami uzatvárajú kruh, v ktorom sa vrátili ku svojim ľudským podobám. Nasadili hodvábne lesklé parochne, androgýnny make-up a zotreli tenkú deliacu čiaru medzi pohlaviami. Spytovanie zaužívaných konceptov a prehodnocovanie pravidiel sú všadeprítomné: v ich najnovších fotkách, oči trhajúcom obale, epických videách a bojovnom umeleckom manifeste. Samozrejme, tieto prostriedky sú len doplnkom k hudbe, ktorá je naozaj odzbrojujúca.
Reprezentatívnou ochutnávkou je úvodný singel Full Of Fire, ktorý sa uberá cestou rebélie voči komerčným konvenciám. Vyše deväť minút nepokojných polyrytmov pripomínajúcich Kraftwerk vo svojej počítačovo desivej presnosti a britských Throbbing Gristle skrze industriálnu neúprosnosť. Poňatie odboja The Knife je veľmi účinné vďaka premenlivosti kompozície, ktorá sa neustále hýbe vopred. Dookola cirkulúca vnútorná energia skladby stimuluje nové formy punkového vzdou. Téma príbehov sa opakuje; tentoraz však falošným a prispôsobeným potrebám mocnejších. “Všetci tí muži a seňori, rozprávajúci ďalší nepravdivý príbeh.”
Popri hutne znejúcom odboji sú ďalším prostriedkom neuroticky živelné perkusie Olofa Dreijera, ktoré pripomínajú bubny kmeňov z džungle a asociujú tvorbu Konono No. 1. Neprepočuteľné sú v ostro-vtipnom singli Without You My Life Would Be Boring s doposiať najžartovnejším refrénom v kariére skupiny, kde sa prekrikujú krikľavé vokály jeho sestry. Svoj vrchol však dosahujú v takmer desaťminútovom epose Raging Lung. Olofove živelné bubny a sugestívne temné syntetizátory sa snúbia vo emotívnom refreéne a filozofickejšej otázke o prístupe k menšinám: “Rozdielnosti; aký rozdiel by spravil len malý rozdiel.”
Takmer polovica Shaking The Habitual je vystavaná na občasných šokoch. Medzi ne patria extrémne kompozície, trvajúce od niekoľkých sekúnd desivého postapokalyptického hluku cez drásavé meditácie o deštrukcii prírody a abnormálnom psyché privilegovanej vrstvy až po dvadsaťminútový mĺkvy výkrik o nenaplnených snoch.
Pozorovať vstup popového projektu na experimentálnu scénu noisu, minimal techna a ambientu je neobyčajné, a tak trocha aj poučné. Tieto výlety miestami narúšajú krehký koncept albumu a popravde by The Knife nebodovali ani v jednom z týchto subžánrov. Avšak upriamenie pozornosti na okrajové scény je odvážny krok, ktorý spĺňa účel zatrasenia našimi návykmi a dokumentuje umelecký rast dvojice.
Napriek kostýmom, nepríjemnému obalu a extrémnym skladbám sú The Knife stále impozantní v momentoch, keď nechajú masky padnúť a odhalia svoje vnútro. Keď za industriálnych ozvien túžia byť zabalení do ramien svojich milovaných; keď odovzdane spievajú, že sú pripravení prehrať. Akokoľvek je ich nový koncept enormne vyzývavý a niekedy až tupo slepý, Dreijerovci ho prekonávajú svojím ľudským ja; jeho omylnosťou, zvedavosťou a odvahou. Nepretláčajú svoju pravdu, ale sú pripravení “pýtať sa otázky, na ktoré nie je jednoduchá odpoveď.” Ich odpoveďou je fascinujúci, nekompromisný a neprehliadnuteľný hudobno-filozofický zážitok.
Autor je spolupracovník .týždňa The Knife: Shaking The Habitual, Mute/Universal 2013
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.