Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trezory vizuálnej pamäti

.juraj Kováčik .časopis .fotografia

Jedna veľká fotografická výstava v Slovenskej národnej galérii, dve knihy z navého projektu Osobnosti slovenskej fotografie. Otvárame trezory vizuálnej pamäti tejto krajiny a ľudí, čo v nej žijú.

Niektoré veci vás dobehnú. Keď som na začiatku deväťdesiatych rokov chodil na práve otvorenú katedru fotografie VŠVU, mal som to šťastie, že dejiny fotografie nám prednášal Aurel Hrabušický. Pre odchovanca gymnázia to bolo prvé stretnutie s človekom, ktorý fotografiu a výtvarné umenie nielen miluje, ale dokáže o nich rozprávať s takou zaujatosťou a vášňou, ktorá sa bežne vyskytuje pri témach ako sú politika, futbal alebo ženy. Na Aurela Hrabušického presne platia slová, ktoré som nedávno čítal v súvislosti s niekým iným: keď rozpráva, tak rozpráva v odsekoch a keď skončí, tak máte pocit, že to celé stačí iba zalomiť a vydať tlačou.
Jedným z mojich spolužiakov bol Filip Vančo. Vysoký puntičkársky elegán v saku, šviháckom klobúku, s neodmysliteľnou cigaretou v kútiku úst, vždy ako keby práve vyšiel z parížskej kaviarne, študent, ktorý s fotografiami na cvičenia zvyčajne meškal, ale keď už niečo priniesol, bola to hotová vec. Filip po skončení štúdia zostal na škole, kde 16 rokov učil. V roku 2007 založil galériu Photoport, zameranú hlavne na prezentovanie prác najmladšej generácie fotografov. Hovorí, že mu prekážalo, ako veľa talentovaných ľudí po skončení školy zmizlo a k fotografii sa už nevrátilo.
A tak, keď som sa prvý krát dopočul, že Aurel Hrabušický a Filip Vančo sa spojili na príprave novej edície kníh s názvom Osobnosti slovenskej fotografie, vedel som, že to bude niečo, čo presahuje rámec bežného.

.knižný projekt
Edícia Osobnosti slovenskej fotografie existuje vďaka spolupráci Slovenskej národnej galérie, Photoportu a vydavateľstvu Slovart. Ako prvé dve knihy v edícii vychádzajú v týchto dňoch Fotografický pracovník o diele Viliama Malíka a Obrazy porúch a úpadku s fotografiami Antona Podstraského. Malíkova kniha vychádza ako katalóg k veľkej výstave, otvorenej 18. apríla 2013 v SNG. Podstraského fotografie boli vystavené v roku 2010 v galérii Photoport a jeho výstava bude súčasťou tohtoročného Mesiaca fotografie.
Predkladané knihy sú výberom, ktorý je výsledkom konsenzu. Je to o to vzácnejšie, že ide o konsenzus dvoch výrazných, vyhranených a v mnohom odlišných osobností. Na jednej strane vyznávač dokumentu a kunsthistorik s obrovským prehľadom, na druhej strane fotograf, galerista a až bolestivo pedantný estét. Možno práve ich rozdielnosť je to, čo prinieslo do projektu nezameniteľnú a v našom regióne zatiaľ jedinečnú hodnotu. Edícia by mala pokračovať tempom minimálne jednej knihy ročne. Autori už pracujú na pokračovaniach, diskutujú o piatich menách, prezradiť ich však zatiaľ nechcú.
Za nápadom edície stojí Filip Vančo. Ako galerista pracuje s mladými fotografmi a považuje za potrebné, aby kontinuita slovenskej fotografie bola predstavená aj medzinárodne. Vydanie kníh podľa neho pomôže nielen autorom nežijúcim, ale aj tým, ktorí tu sú a ktorí ešte len prídu. A navyše, ako zistil pri pedagogickej práci, študenti často nemajú predstavu ani o základných osobnostiach našej fotografickej histórie.

.viliam Malík, fotograf Nového Slovenska
Viliam Malík sa narodil v roku 1912 a už ako dvadsaťpäťročný patril medzi najvýznamnejších fotografov na Slovensku. Aktívne fotografoval až do svojej smrti začiatkom roku 2012. Malík bol celý život fotograf - amatér. Jeho fotografie boli uverejňované, popri fotení mal však vždy aj iné zamestnanie. Záber jeho tvorby bol aj vďaka slobode amatéra určovať si témy netradične široký. Okrem fotografovania mal aj výrazné organizačné schopnosti, vďaka ktorým sa stal za prvej republiky vedúcou osobnosťou združení fotoamatérov na Slovensku. Malíkova tvorba mala v tom čase hlavne rozmer poctivého dokumentu, výrazná je napríklad systematicky realizovaná séria zachytávajúca stavbu Štefánikovho pamätníka. V predvojnovom Československu fungovalo prepojenie medzi fotografiou a výtvarným umením iba jednosmerne. Fotografi často hľadali inšpiráciu v trendoch maliarov, kompozícia Malíkových fotografií je často výrazne modernistická. Cez vojnu, keď začal unikať pred realitou k vidieckym a folklórnym témam, zase jeho fotografie ľudí v krojoch občas pripomenú Benku.
Malík bol fotograf bežného života, ktorý zachytával všedné chvíle, jeho fotky sú vzdialené fotografii rozhodujúceho okamihu. Chudobný pôvod a ľavicové zmýšľanie sa v jeho práci prejavujú silným sociálnym cítením. Okrem týchto tém si však od ľudí udržiaval odstup a rád využíval nadhľad, pri ktorom sa ľudia menia na mravce v mravenisku. Malík bol zručný komponista, veľmi dobre vnímajúci hru svetla a tieňa, znalý princípov modernej fotografie, vďaka ktorým majú mnohé jeho fotografie šmrnc ešte aj dnes – azda s výnimkou kuriózne pôsobiacich diagonálne komponovaných panorám mesta. Ukážkou toho najlepšieho z jeho prác je i titulná fotografia knihy, nazvaná Odpratávanie snehu. Až surrealistický rozmer dostávajú niektoré jeho kompozície industriálnych stavieb – mimoriadne okúzľujúca je napríklad Mestská plynáreň v Bratislave.
Malíkovi sa jeho dokumentaristickým a systematickým prístupom spojeným s citom pre architektúru a industriálne témy podarilo zachytiť podobu a premeny Bratislavy, ako aj začiatky industrializácie Slovenska. Jeho fotky  preto nie náhodou boli významnou a nenahraditeľnou súčasťou výstavy Nové Slovensko. Predobrazom jeho reportérskych schopností boli fotky Otvorenie obchodného domu Brouk v Bratislave z roku 1936. Tlačenica ľudí, bažiacich za novým tovarom, je nasnímaná s láskavým odstupom, a tak pôsobí omnoho menej depresívne ako súčasné zábery či videá nákupného šialenstva u nás či vo svete.

.repatrianti
Malík si udržal výrazné postavenie aj počas vojny v rámci fašistickej Slovenskej republiky. Pritom bol celoživotný antifašista a cez vojnu fungoval ako dvojitý agent, keď od roku 1940 bol členom ilegálnej komunistickej strany. Jeho špecialitou bolo falšovanie dokladov a vo svojom byte s rodinou a dvoma malými deťmi ukrýval počas vojny dvoch židovských spoluobčanov. Malík veľmi citlivo reagoval na svet okolo seba a asi nie je náhoda, že druhá svetová vojna bola nakoniec i vrcholom jeho fotografickej tvorby. Malík nafotil vybombardovanú Bratislavu, ale až na konci vojny vytvoril cyklus fotografií povojnových presťahovalcov a navrátilcov z koncentračných táborov, nazvaný Repatrianti. Nadviazal ním na svoje sociálne fotografie z polovice tridsiatych rokov, do stredu jeho záujmu sa znovu dostal človek a aj vďaka tomu vytvoril svoj najsilnejší cyklus.
S nástupom komunistickej totality jeho fotografická tvorba stagnovala. Z poverenia strany sa presťahoval do Tatier, kde sa venoval hlavne foteniu štítov a premietaniu nekonečných sérií diapozitívov s témami, ako napríklad Cestami SNP alebo zábery z ciest spriatelenými krajinami. Aj v tomto období však zostal dokumentaristom, ktorý bol schopný jediným záberom zachytiť a opísať dobu, v ktorej žil. Na výstave ich zastupujú jeho Deti pri Čiernom mori, záber ľudí čvachtajúcich sa v kanáli s termálnou vodou Kúpanie v Kováčovej alebo fotky Propagandistická inštalácia v Bratislave, ktoré vyzerajú ako obrázky zo Severnej Kórey. Malík fotí znovu všednú každodennosť, to najpodstatnejšie hovorí cez zachytenie toho zdanlivo najobyčajnejšieho. Po roku 1990 sa vrátil k intenzívnejšiemu fotografovaniu. Jeho fotografie žobrákov pripomenú prvorepublikové zábery. K najsilnejším fotkám z posledného obdobia patria jeho práce z Tatier zasiahnutých veternou kalamitou.
Viliam Malík bol okrem fotografovania i priekopníkom filmového dokumentu. Súčasťou výstavy je päť digitálnych rámčekov s Malíkovymi dokumentárnymi filmami. Dokument o stavbe Štefánikovho pamätníka má 48 minút, skoro toľko ako Zem spieva, len to nie je ozvučené. Aurel Hrabušický hovorí, že dnes by sme to, samozrejme, viac zostrihali a zrejme tým nenaráža iba na zrýchlené tempo filmu, akému nás naučili videoklipy. "Je vidieť, že to celé bolo robené na kolene, ale ten film je vizuálne možno lepší, ako fotky tej stavby. Je to jediný slovenský modernistický film, aký som zatiaľ videl."

.dešperátny Anton Podstraský
Na prvý pohľad sa zdá, že iba ťažko by sme našli fotografa, ktorý by bol v oblasti dokumentárnej fotografie voči Viliamovi Malíkovi väčším protipólom, ako bol Anton Podstraský. Malík, ktorý prežil dlhý, aktívny život, bol svojím prístupom amatér v tom najlepšom slova zmysle, fotil (skoro) všetko, navyše sa ukázal ako človek s výraznými organizačnými schopnosťami. Naproti tomu Podstraský, ak budeme citovať Filipa Vanča, “bol bravúrny vo vytvorení obrazovej metafory, ktorá funguje univerzálne”. Tvorba Antona Podstraského zahŕňa necelé tri dekády od polovice šesťdesiatych rokov po začiatok deväťdesiatych rokov. Živil sa fotografiou, jeho práce vychádzali v dennej tlači i v časopisoch, ako bol napríklad humoristický Roháč. Od sedemdesiatych rokov sa však jeho tvorba rozdelila na dva takmer úplne oddelené prúdy. Tie najlepšie Podstraského fotografie sa stali nástupom normalizácie nepublikovateľné a tak, ak v nich pokračoval, boli jeho motívy v konečnom dôsledku veľmi podobné "amatérskemu" prístupu Viliama Malíka. Na rozdiel od neho sa však Podstraský zameral na výrazne užší okruh tém, vďaka čomu mohol byť viac sústredený a koncentrovaný. Jeho fotografie sú jedinečným dokumentom nehybnosti normalizácie. Pre tých, čo to zažili, sa jeho kniha stane až bolestivo realistickým návratom, pre ostatných zase môže byť cestou k pochopeniu toho, že najstrašnejšou v tých časoch bola tupá nehybnosť, beznádej a rezignácia.

.démoni alkoholu a normalizácie
Podstraský fotil často na okraji spoločnosti. Zžil sa s ním tak dôkladne, že po roku 1989, keď sa nám zrazu otvoril svet predtým nepoznaných možností, už preňho nebola cesta späť. Často fotil vo veľmi drsnom prostredí a mnohé z fotografií by nevznikli, ak by nebol jeho súčasťou. Okrem toho však fotil i mesto a jeho premeny, aj keď na rozdiel od Malíka sa Bratislava pre Podstraského nikdy nestala hlavnou témou, tou vždy zostali ľudia. Mesto v jeho fotografiách vystupuje síce iba z pozadia, napriek tomu chvíľami veľmi výrazne.
Jadro Obrazov porúch a úpadku tvoria fotografie z krčiem alebo urobené v blízkosti krčiem, Podstraský mal negatívy uložené v šanónoch, označených podľa názvov jednotlivých krčiem. Na fotografiách vidíme ľudí unavených životom a alkoholom, v bezútešnom prostredí, štamgastov sediacich nad svojím krígľom, s hlavami opretými na rukách či položenými na stole, alebo vyvalených rovno na zemi. Svet zvonku preniká do tejto krčmovej série iba niekedy, dopad je však zdrvujúci. Fotografia s nápismi na výčape, ktoré hovoria „Kofolu nemáme, pivo neni!“ je jedným z najlepších obrazov – metafor reálneho socializmu. Najsmutnejšie sú na týchto fotografiách odkazy na deti a rodiny pijanov  –spustnutý muž s krígľom piva pri kočíku, pijan nežne zahľadený na detské topánočky vyložené pri pohári piva alebo malé dieťa s tanierom na "dolnom poschodí" pultu vývarovne.
Svet mimo krčiem nebol o nič veselší. Jediným zdrojom humoru boli rozpory medzi propagandistickými nápismi na všetkých možných aj nemožných miestach a realitou, ktorú ospevovali. Ľudia, stojaci vo fronte na zápis do jazykovej škole sú v porovnaní s Malíkovým Otváraním obchodného domu nehybní a bez života ako zástup zoombies, s havlovsko-kafkovskou absurdnosťou situácie podtrhnutou nezmyselnosťou odkazu na Advokátsku kanceláriu. Jediné, čo presvetľuje Podstraského svet beznádeje, sú občasné prchavé okamihy šťastia, záblesky, uchopiteľné iba veľmi pozorným a rýchlym fotografom. A ženy, ktoré dávajú zabudnúť na mizériu sveta okolo, rovnako opojné, ako alkohol.

.oslava fotografie
Obe knihy, Obrazy porúch aj úpadku ako i Fotografický pracovník sú oslavou fotografie ako média. Obaja autori zaznamenávali to, čo videli, ale každý z nich k tomu pristupoval úplne inak. Aurel Hrabušický hovorí, že “na Malíkových fotografiách vidíme holú podstatu fotografie”, čím nám umožňuje pochopiť, čo je jej základná funkcia. Funkcia, ktorú ani dnes nevieme ničím nahradiť. K tomu môžeme dodať, že i Podstraský sa rovnako sústreďuje na verné zaznamenanie doby a sveta okolo seba, len na rozdiel od Malíka je viac zameraný na jednu tému. Filip Vančo obe knihy opisuje ako “trezory vizuálnej pamäti priestoru a ľudí, ktorí tu žijú”. Aurel Hrabušický k tomu dodáva, že ide o dve krajné polohy dokumentu, na jednej strane veľmi zdržanlivý Malík, držiaci si odstup od ľudí, na druhej strane až exaltovaný Podstraský. "Realita okolo nás beží ako spojitý šum, ktorý je zdanlivo nerozlíšený a všedný, a potom zrazu príde niekto, kto zachytí jedno okienko, jeden okamih z toho celého, a je to tam."

Výstava Viliam Malík 1912 – 2012 v Slovenskej národnej galérii, ktorej kurátorom je Aurel Hrabušický, potrvá do 14. júla 2013.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite