Človek si zvykne a otupie. Nedávno som sa opäť nad tým zamyslela pri sledovaní televíznej relácie. Televízor nemám a o verejnoprávnych reláciách s výnimkou Lampy ani nechyrujem. Pozerala som Colnicu. Očakávala som dva výnimočné dokumenty, jeden český, jeden slovenský a pár slov k tomu. Tie filmy nesklamali. Čo ma šokovalo, bola úplne zbytočná relácia, celá tá omáčka naokolo, akýsi hybrid socialistického TKM s funrádiovským mletím hubou – hlavne, aby reč nestála. Tento smutný pocit trápnosti z relácie mi bol náhle dôverne známy. Presne takéto pocity sme mali z rôznych akcií na konci socíka. Už sa niečo konečne „mohlo“, zároveň to však moderoval nejaký SZM-ácky trtko, aby to prešlo. A presne také odvážne to napokon bolo. Ako zdochlina. A dnes? Máme tu skvelú generáciu dokumentaristov českých a slovenských a ich filmy obalíme pre istotu takou hmotou povrchných rečí, že ich tým úplne zabijeme. Neviňme moderátorov. Tí prišli zo sveta, kde sa vtipkuje za každú cenu. Ten svet ich živí, tlieska im, presadili sa v ňom. Nevedia, že tu sú mimo. To dramaturgia predviedla svoju genialitu. Snažiac sa funrádiovskú „pohodičku“ premiešať s komplikovanými témami filmov, dosiahla ideál verejnoprávnosti: Aj ryba, aj rak. Škoda. Konečne sme mohli vidieť a počuť názory nevšedných ľudí ako Ivan Štrpka či Pavel Vilikovský, ale to, čo vraveli, nám aj tak napokon prerozprávala moderátorka. Mladá, rýchla, dynamická. Ako autíčko v autodrome. A celkom nás dorazila. Škoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.