Projekt Premeny Slovenska, ktorý zrealizovali Boris Németh a Ján Viazanička má nesporne túto kvalitu, navyše je však i súborom netriviálnych fotiek. Obaja autori sú výrazné osobnosti s jasným rukopisom a keď listujete katalógom, ktorý vydali k svojmu projektu, pri väčšine fotografií bez problémov uhádnete, kto bol jej autorom.
Ján Viazanička sa sústreďuje na obrazy krajiny, v ktorej žijeme. Mestá, mestečká a dediny, diaľnica vinúca na na stĺpoch ako novovyvreté pohorie pod ikonickou siluetou Kriváňa, absurdná architektúra a strakatá škaredosť domov, ktoré budujeme. A ruiny krásy, o ktorú sa nestaráme a necháme ju rozpadnúť sa. Téme jeho fotografie rumoviska pod Tatrami, ktorá sa nakoniec stala titulnou fotografiou katalógu, by si zaslúžila samostatné spracovanie. Viazaničku máme najradšej vtedy, keď sa mu podarí zachytiť absurditu nášho funogavia v zdanlivo bezpríbehových fotografiách. Jeho fotografia z Revúcej, ako z detskej skladačky vyfarbený panelák s vysokými stromami v popredí, v kompozícii, prísne postavenej na stred, v ktorej je s maliarskou pedantnosťou zasadený na jednej strane komín a na druhej strane zaparkovaná lesknúca sa limuzína. Nič, okolo čoho by každý z nás neprešiel tisíckrát, až Viazanička však z toho urobil fotku, ktorá vie rozprávať o nás a o našej dobe.
Boris Németh je fotograf ľudí. Cíti sa medzi nimi ako ryba vo vode, čím viac ich je, tým lepšie. Na rozdiel od Viazaničku, ktorý mapuje každodennosť, vyhľadáva Németh ruch sviatkov, protestov či demonštrácií, protesty Gorila, 14. marec, Dúhový pochod, Veľkú noc, otvorenie obchodného domu, korunovačné slávnosti, folklórne slávnosti, Pohodu. Németh je často vtipný, občas sarkastický, jeho fotografie však nikdy nie sú iba úškrnom. Fotografia Veľkonočného pondelka v Liptovskej Tepličke, zozadu a z podhľadu zachytená skupina vykračujúcich mládencov, roztiahnutých naprieč celou ulicou, s nohou nakročenou vpred a rukami okolo pliec, spájajúca ich do živej reťaze, zdobenej ornamentami krojov. Németh urobil túto fotku v priamom protisvetle a vďaka tomu od postáv k nám bežia čierne tiene, ktoré sú zrazu vo všetkej tej radosti znepokojivo hrozivé, ako vibrácie virgule nad temným prameňom, vyvierajúcim pod každou situáciou, v ktorej jednotlivec prestáva byť sám sebou a stáva sa súčasťou skupiny.
Kontrast rukopisu oboch autorov je nesporne osviežujúci a silu predstaveného katalógu napomáha výber fotografií. Ak nám niečo chýbalo, bolo to viac obrázkov každodenného, nie sviatočného (ak to berieme tak, že aj demonštrácie sú druhom oslavy) života. Určite je ťažké skúsiť sa pozrieť objektívne či s odstupom na svoju súčasnosť a ešte ťažšie a možno až nemožné je skúsiť ju nejako charakterizovať, pomenovať či kategorizovať. V katalógu je jedna z kapitol nazvaná Múry / Rómovia, jej zaradenie však pôsobí trochu samoúčelne, keď fotografie v nej zahrnuté by – až na Športový múr – mohli byť bez problémov zahrnuté v predošlej alebo nasledujúcej kapitole.
Premeny Slovenska nie sú a ani nemôžu a nechcú byť definitívnym obrazom našej súčasnosti. Naopak, boli by sme veľmi radi, keby boli iba prvým vykročením dlhodobejšieho projektu. Podstatná časť fotografií bola vyvtorená v rokoch 2010 až 2012 a veríme, že sa obom autorom podarí nájsť spôsob, ako v projekte pokračovať. Jedna vec je istá už teraz. Ak o dve generácie neskôr bude niekto robiť výstavu Nové Slovensko II, fotografie z Premien Slovenska budú jej neodmysliteľnou súčasťou. Do katalógu projektu prispeli textami Aurel Hrabušický a Miriam Petráňová.
V decembri 2012 boli fotografie z projektu Premeny Slovenska vystavené v Banskej Bystrici. V marci tohto roku boli vystavené v Galérii Podchod v Topoľčanoch. Fotografie z projektu boli spolu s textami Aurela Hrabušického a Miriam Petráňovej vydané v podobe katalógu v grafickej úprave Filipa Jurkoviča. Katalóg sa v týchto dňoch dostáva do predaja.
Premeny Slovenska Boris Németh a Ján Viazanička, 2012
Ján Viazanička sa sústreďuje na obrazy krajiny, v ktorej žijeme. Mestá, mestečká a dediny, diaľnica vinúca na na stĺpoch ako novovyvreté pohorie pod ikonickou siluetou Kriváňa, absurdná architektúra a strakatá škaredosť domov, ktoré budujeme. A ruiny krásy, o ktorú sa nestaráme a necháme ju rozpadnúť sa. Téme jeho fotografie rumoviska pod Tatrami, ktorá sa nakoniec stala titulnou fotografiou katalógu, by si zaslúžila samostatné spracovanie. Viazaničku máme najradšej vtedy, keď sa mu podarí zachytiť absurditu nášho funogavia v zdanlivo bezpríbehových fotografiách. Jeho fotografia z Revúcej, ako z detskej skladačky vyfarbený panelák s vysokými stromami v popredí, v kompozícii, prísne postavenej na stred, v ktorej je s maliarskou pedantnosťou zasadený na jednej strane komín a na druhej strane zaparkovaná lesknúca sa limuzína. Nič, okolo čoho by každý z nás neprešiel tisíckrát, až Viazanička však z toho urobil fotku, ktorá vie rozprávať o nás a o našej dobe.
Boris Németh je fotograf ľudí. Cíti sa medzi nimi ako ryba vo vode, čím viac ich je, tým lepšie. Na rozdiel od Viazaničku, ktorý mapuje každodennosť, vyhľadáva Németh ruch sviatkov, protestov či demonštrácií, protesty Gorila, 14. marec, Dúhový pochod, Veľkú noc, otvorenie obchodného domu, korunovačné slávnosti, folklórne slávnosti, Pohodu. Németh je často vtipný, občas sarkastický, jeho fotografie však nikdy nie sú iba úškrnom. Fotografia Veľkonočného pondelka v Liptovskej Tepličke, zozadu a z podhľadu zachytená skupina vykračujúcich mládencov, roztiahnutých naprieč celou ulicou, s nohou nakročenou vpred a rukami okolo pliec, spájajúca ich do živej reťaze, zdobenej ornamentami krojov. Németh urobil túto fotku v priamom protisvetle a vďaka tomu od postáv k nám bežia čierne tiene, ktoré sú zrazu vo všetkej tej radosti znepokojivo hrozivé, ako vibrácie virgule nad temným prameňom, vyvierajúcim pod každou situáciou, v ktorej jednotlivec prestáva byť sám sebou a stáva sa súčasťou skupiny.
Kontrast rukopisu oboch autorov je nesporne osviežujúci a silu predstaveného katalógu napomáha výber fotografií. Ak nám niečo chýbalo, bolo to viac obrázkov každodenného, nie sviatočného (ak to berieme tak, že aj demonštrácie sú druhom oslavy) života. Určite je ťažké skúsiť sa pozrieť objektívne či s odstupom na svoju súčasnosť a ešte ťažšie a možno až nemožné je skúsiť ju nejako charakterizovať, pomenovať či kategorizovať. V katalógu je jedna z kapitol nazvaná Múry / Rómovia, jej zaradenie však pôsobí trochu samoúčelne, keď fotografie v nej zahrnuté by – až na Športový múr – mohli byť bez problémov zahrnuté v predošlej alebo nasledujúcej kapitole.
Premeny Slovenska nie sú a ani nemôžu a nechcú byť definitívnym obrazom našej súčasnosti. Naopak, boli by sme veľmi radi, keby boli iba prvým vykročením dlhodobejšieho projektu. Podstatná časť fotografií bola vyvtorená v rokoch 2010 až 2012 a veríme, že sa obom autorom podarí nájsť spôsob, ako v projekte pokračovať. Jedna vec je istá už teraz. Ak o dve generácie neskôr bude niekto robiť výstavu Nové Slovensko II, fotografie z Premien Slovenska budú jej neodmysliteľnou súčasťou. Do katalógu projektu prispeli textami Aurel Hrabušický a Miriam Petráňová.
V decembri 2012 boli fotografie z projektu Premeny Slovenska vystavené v Banskej Bystrici. V marci tohto roku boli vystavené v Galérii Podchod v Topoľčanoch. Fotografie z projektu boli spolu s textami Aurela Hrabušického a Miriam Petráňovej vydané v podobe katalógu v grafickej úprave Filipa Jurkoviča. Katalóg sa v týchto dňoch dostáva do predaja.
Premeny Slovenska Boris Németh a Ján Viazanička, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.