Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Strach na Venezuele

.yoani Sánchez .časopis .klub

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

V jednej chvíli som ich požiadala, či si nemôžeme spraviť spoločnú fotografiu. Zrazu mali pretiahnuté tváre a začali ma prosiť, aby som si tú fotografiu nedala na facebook alebo twitter, pretože im to môže doma spôsobiť problémy. Bola som šokovaná. Tí neznámi Venezuelčania mi zrazu pripomenuli Kubáncov: vystrašení,  hovoriaci šeptom, skrývajúci všetko, čo by ich mohlo skompromitovať pred Mocou.
Táto skúsenosť ma prinútila rozmýšľať o otázke ideologickej kontroly, sledovaní a fízlovaní štátu v detailoch obyčajného každodenného života. A hoci medzi Venezulčanmi a Kubáncami existujú podobnosti, sú aj veľké rozdiely. Napríklad tie otvorené možnosti, ktoré oni majú a my nie. Medzi nimi sú na prvom mieste voľby. Skutočnosť, že dnes, keď píšem tento text, mohli Venezuelčania ísť voliť a napriek všetkým oficiálnym trikom aj rozhodnúť o svojej budúcnosti, to je niečo, o čo sme my Kubánci prišli už strašne dávno. Komunistická strana šikovne zneškodnila všetky možnosti, ako by sme si mohli vybrať spomedzi niekoľkých politických predstáv. Fidel Castro preto nemohol súťažiť vo férovej bitke, kandidoval sám a štafetu potom posunul niekomu, kto nesie jeho vlastné meno.  Keď to porovnáme, Venezuelčanom zostala nádej zo slova možno, nám Kubáncom frustrácia zo slova nikdy.
Keďže poznám klietku zvnútra, rozhodla som sa odkázať Venezuelčanom, že by sa nemali stať niekým, kto skončí tak, že si sám zavrie posledné dvere. Dúfam, že Venezuelčania, ktorých som stretla na letisku v Paname, voliť išli. Želala by som im, aby sa po voľbách nemuseli báť represálii kvôli fotke alebo rozhovoru. Želala by som im, aby dosiahli niečo, čo sme my nedokázali.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite