Tvárou v tvár divokej a miestami hysterickej národnej eufórii – Argentínčania, dojatí k slzám, zaplavili kostoly, promenádovali sa centrami miest a tešili sa spôsobom, aký sme nevideli od chvíle, keď sa pred 35 rokmi od radosti zbláznilo Poľsko z Jána Pavla II. – a ani argentínska prezidentka Cristina Kirschnerová sa nemohla vyhnúť povinnosti poslať blahoprajný telegram svojmu starému nepriateľovi, kardinálovi z Buenos Aires. Jej pohľad na nového pápeža Františka však lepšie dokumentujú jej staršie vyhlásenia, v ktorých o ňom hovorila, ako o rezíduu „stredoveku a inkvizície“. Stredovek je vekom temna a osvietenstvo nás týchto hrozných a zaostalých časov zbavilo, až na zvláštnu anomáliu, ktorou je Katolícka cirkev. Vtipné je, že pokiaľ ide o ceremoniálne formy, Vatikán je oveľa viac renesančný, ako stredoveký. A keď ide o miesto vo svete, cirkev oveľa viac reflektuje obdobie protireformácie. A napokon, v jej nadnárodnej štruktúre je preavdepodobne najviac ovplyvnená usporiadaním Európy v postnapoleonskom svete.
Keď človek navštívi Rím, je zavalený dejinami. Áno, to stredoveké je tam, ale aj renesancia. A spolu s tým aj Väzeň Vatikánu v dobe talianskeho zjednocovania. A tiež druhá svetová vojna. A rovnako prítomný je Ján Pavol II. A pod tým všetkým je niečo ešte staršie: viera v čase, keď mocný Rím odsúdil Ježiša Krista na smrť a on vstal z mŕtvych. Katolícka cirkev v skutočnosti nie je jednou z posledných stredovekých inštitúcií na svete. Cirkev bola už aj v stredoveku stará, je to vlastne jediná prežívajúca inštitúcia antického sveta. Narodila sa v svete poznačenom dobyvateľskými cestami Alexandra Veľkého, odvolávajúca sa na vládu Ríma. A kým si neuvedomíme túto skutočnosť, nikdy nepochopíme jej fundamentále protikultúrnu podstatu.
V každej dobe zažiari niekde v cirkvi náboženská požiadavka – veriaci to nazývajú Božie zjavenie – tohto starého antického sveta. A práve to je možno najlepší spôsob, ako pochopiť zvláštny a zaujímavý charakter argentínskeho jezuitu Jorge Bergoglia. Je to advokát chudobných a pritom muž, ktorý konzistentne oponoval politike argentínskej vlády na podporu chudobných. Je to sociálny aktivista, ktorý odmieta väčšinu sociálnych reforiem. Človek cirkvi, ktorý však odmieta mnohé z oficiálnych ozdôb cirkevného úradu, pričom súčasne podporuje moc cirkvi. Je populista a odmieta takmer všetky žiadosti o rozhovor. Ľavičiar, ktorý odsudzuje prílišnú moc štátu a kultúrne zmeny, po ktorých ľavica volá. Reakcionár, ktorý pohŕda akumuláciou bohatstva a libertariánskymi slobodami pravice. Preto žiadny pokus, ktorý sa z neho bude snažiť urobiť liberála alebo konzervatívca, nebude úspešný. Pápež František jednoducho nepasuje do týchto kategórii, zväčša pre antický pohľad na kresťanstvo ‒ to znamená, že ho chápe v jeho nezriedenej forme ‒ čo je niečo, čo si nemôže ľahko nájsť miesto v modernom svete.
Všetko z menovaného pravdepodobne z neho robí svätca, presne tým spôsobom, akým bol svätý jeho menovec František z Assisi. Otázkou je, či cirkev môže prežiť takéhoto svätca. František z Assisi by bol strašným pápežom, napokon, ukázal sa aj zlým manažérom svojej vlastnej rehole. Dedičstvo jeho administratívy robilo františkánom problémy, kým napokon nezasiahol svätý Bonaventúra. Katolíckym učením vždy bolo, že akákoľvek ľudská profesia môže byť využitá na službu Bohu, platilo to rovnako pre svätého Krišpína, obuvníka, ako svätého Ľudovíta, francúzskeho kráľa. Nikdy to však neznamenalo, že jedna forma svätosti je vhodná pre všetky povolania. A ten typ svätosti, za ktorý väčšina komentátorov oslavuje pápeža Františka, nie je tým typom, ktorý cirkev potrebuje v osobe pápeža.
Ale potom sú tu prvé komentáre od newyorského kardinála Dolana a ďalších, ktorí tvrdia, že pápež bol vybratý práve pre svoju osobnú svätosť. Pri jeho zvolení vidíme niekoľko zvláštnych prvkov. Prečo by konkláve vybralo 76-ročného muža, aby nahradilo pápeža, ktorý sa vzdal úradu práve kvôli veku? Prečo by vybrali niekoho, kto viedol taký skrytý život, že ho svet takmer nepoznal, napriek tomu, že viedol obrovskú latinskoamerickú diecézu? Prvé správy Bergoglia predstavovali ako druhého najsilnejšieho kandidáta na predchádzajúcom konkláce v roku 2005. Lenže, ako opakovane potvrdil George Weigel, Bergogliova kandidatúra vtedy nebola vážna: Bergoglio bol zjavný konzervatívec, ktorý náhle získal podporu liberálnych kardinálov, ktorých cieľom bolo rozdeliť hlasy, ktoré sa spájali za Ratzingerom.
Potom je tu jeho rehoľa. Pápež je jezuita, prvý jezuitský pápež v dejinách. Jezuiti však nad vysokými cirkevnými postami svojich kňazov mračia čelo. Na druhej strane, Bergoglio sa svojím teologickým pohľadom aj tým, že zastával funkciu metropolitného arcibiskupa, od svojej rehole značne odlišoval. Keď bol mladým kňazom, juhoamerickí jezuiti boli takmer všetci presvedčení komunizmom šmrncnutou teológiou oslobodenia, ale Bergoglio patril do sveta tradičnej a sociálne konzervatívnej etiky.
A napokon, pápež je z tretieho sveta, prvý Neeurópan za 1200 rokov. Ale zase: s jeho talianskym pôvodom, štúdiami vo Frankfurte a rolou, ktorú zohral na biskupskej synode, bol na podmienky tretieho sveta istou voľbou. V Južnej Amerike žije najväčšia časť katolíkov vo svete, cirkev je tu však slabšia, než sa zdá. Pápež František celkom určite juhoamerický katolicizmus podoprie. Napriek tomu platí, že najdynamickejšia je momentálne cirkev v Afrike, zatiaľ čo najväčší rast sa odohráva v Ázii a pápež, ktorý by pochádzal z týchto kontinentov, by mohol mať väčší bezprostredný vplyv.
Bolo by však chybou pozerať sa na Františka ako na prechodného pápeža. Na niečo také je príliš aktívny, príliš svätý a príliš šikovný a tiež príliš zainteresovaný. Je však tiež omnoho starší, ako väčšina pozorovateľov od nového pápeža očakávala a svojím spôsobom reprezentuje hranice toho, čo boli kardináli ochotní akceptovať.
Pozrime sa na to inak: Duch Jána Pavla II. je v cirkvi stále prítomný a dobré aj zlé stránky jeho vplyvu stále ovplyvňujú rozhodnutia kardinálov. Preto hľadali niekoho, kto by predstavoval taký symbol ako Ján Pavol II. Hľadali niekoho, kto nebude ochotný ustúpiť pred obrovskými problémami v kúrii, ktoré Ján Pavol II. pre veľké drámy jeho doby odsúval na okraj. Nie je to kombinácia pre každého.
Máločo môže byť také prekvapivé, ako náhle objavenie sa tohto svätého muža na svetovej scéne. Keď ho požiadali o prejav po zvolení, údajne zdvihol pohárik a kardinálom povedal: „Dáfam, že vám Boh odpustí.“ Ak bude mať pápež František silu v tejto pokore pokračovať, môže byť presne tým, čo bude cirkev v najbližších rokoch potrebovať.
Autor je americký spisovateľ a redaktor Weekly Standard.
Keď človek navštívi Rím, je zavalený dejinami. Áno, to stredoveké je tam, ale aj renesancia. A spolu s tým aj Väzeň Vatikánu v dobe talianskeho zjednocovania. A tiež druhá svetová vojna. A rovnako prítomný je Ján Pavol II. A pod tým všetkým je niečo ešte staršie: viera v čase, keď mocný Rím odsúdil Ježiša Krista na smrť a on vstal z mŕtvych. Katolícka cirkev v skutočnosti nie je jednou z posledných stredovekých inštitúcií na svete. Cirkev bola už aj v stredoveku stará, je to vlastne jediná prežívajúca inštitúcia antického sveta. Narodila sa v svete poznačenom dobyvateľskými cestami Alexandra Veľkého, odvolávajúca sa na vládu Ríma. A kým si neuvedomíme túto skutočnosť, nikdy nepochopíme jej fundamentále protikultúrnu podstatu.
V každej dobe zažiari niekde v cirkvi náboženská požiadavka – veriaci to nazývajú Božie zjavenie – tohto starého antického sveta. A práve to je možno najlepší spôsob, ako pochopiť zvláštny a zaujímavý charakter argentínskeho jezuitu Jorge Bergoglia. Je to advokát chudobných a pritom muž, ktorý konzistentne oponoval politike argentínskej vlády na podporu chudobných. Je to sociálny aktivista, ktorý odmieta väčšinu sociálnych reforiem. Človek cirkvi, ktorý však odmieta mnohé z oficiálnych ozdôb cirkevného úradu, pričom súčasne podporuje moc cirkvi. Je populista a odmieta takmer všetky žiadosti o rozhovor. Ľavičiar, ktorý odsudzuje prílišnú moc štátu a kultúrne zmeny, po ktorých ľavica volá. Reakcionár, ktorý pohŕda akumuláciou bohatstva a libertariánskymi slobodami pravice. Preto žiadny pokus, ktorý sa z neho bude snažiť urobiť liberála alebo konzervatívca, nebude úspešný. Pápež František jednoducho nepasuje do týchto kategórii, zväčša pre antický pohľad na kresťanstvo ‒ to znamená, že ho chápe v jeho nezriedenej forme ‒ čo je niečo, čo si nemôže ľahko nájsť miesto v modernom svete.
Všetko z menovaného pravdepodobne z neho robí svätca, presne tým spôsobom, akým bol svätý jeho menovec František z Assisi. Otázkou je, či cirkev môže prežiť takéhoto svätca. František z Assisi by bol strašným pápežom, napokon, ukázal sa aj zlým manažérom svojej vlastnej rehole. Dedičstvo jeho administratívy robilo františkánom problémy, kým napokon nezasiahol svätý Bonaventúra. Katolíckym učením vždy bolo, že akákoľvek ľudská profesia môže byť využitá na službu Bohu, platilo to rovnako pre svätého Krišpína, obuvníka, ako svätého Ľudovíta, francúzskeho kráľa. Nikdy to však neznamenalo, že jedna forma svätosti je vhodná pre všetky povolania. A ten typ svätosti, za ktorý väčšina komentátorov oslavuje pápeža Františka, nie je tým typom, ktorý cirkev potrebuje v osobe pápeža.
Ale potom sú tu prvé komentáre od newyorského kardinála Dolana a ďalších, ktorí tvrdia, že pápež bol vybratý práve pre svoju osobnú svätosť. Pri jeho zvolení vidíme niekoľko zvláštnych prvkov. Prečo by konkláve vybralo 76-ročného muža, aby nahradilo pápeža, ktorý sa vzdal úradu práve kvôli veku? Prečo by vybrali niekoho, kto viedol taký skrytý život, že ho svet takmer nepoznal, napriek tomu, že viedol obrovskú latinskoamerickú diecézu? Prvé správy Bergoglia predstavovali ako druhého najsilnejšieho kandidáta na predchádzajúcom konkláce v roku 2005. Lenže, ako opakovane potvrdil George Weigel, Bergogliova kandidatúra vtedy nebola vážna: Bergoglio bol zjavný konzervatívec, ktorý náhle získal podporu liberálnych kardinálov, ktorých cieľom bolo rozdeliť hlasy, ktoré sa spájali za Ratzingerom.
Potom je tu jeho rehoľa. Pápež je jezuita, prvý jezuitský pápež v dejinách. Jezuiti však nad vysokými cirkevnými postami svojich kňazov mračia čelo. Na druhej strane, Bergoglio sa svojím teologickým pohľadom aj tým, že zastával funkciu metropolitného arcibiskupa, od svojej rehole značne odlišoval. Keď bol mladým kňazom, juhoamerickí jezuiti boli takmer všetci presvedčení komunizmom šmrncnutou teológiou oslobodenia, ale Bergoglio patril do sveta tradičnej a sociálne konzervatívnej etiky.
A napokon, pápež je z tretieho sveta, prvý Neeurópan za 1200 rokov. Ale zase: s jeho talianskym pôvodom, štúdiami vo Frankfurte a rolou, ktorú zohral na biskupskej synode, bol na podmienky tretieho sveta istou voľbou. V Južnej Amerike žije najväčšia časť katolíkov vo svete, cirkev je tu však slabšia, než sa zdá. Pápež František celkom určite juhoamerický katolicizmus podoprie. Napriek tomu platí, že najdynamickejšia je momentálne cirkev v Afrike, zatiaľ čo najväčší rast sa odohráva v Ázii a pápež, ktorý by pochádzal z týchto kontinentov, by mohol mať väčší bezprostredný vplyv.
Bolo by však chybou pozerať sa na Františka ako na prechodného pápeža. Na niečo také je príliš aktívny, príliš svätý a príliš šikovný a tiež príliš zainteresovaný. Je však tiež omnoho starší, ako väčšina pozorovateľov od nového pápeža očakávala a svojím spôsobom reprezentuje hranice toho, čo boli kardináli ochotní akceptovať.
Pozrime sa na to inak: Duch Jána Pavla II. je v cirkvi stále prítomný a dobré aj zlé stránky jeho vplyvu stále ovplyvňujú rozhodnutia kardinálov. Preto hľadali niekoho, kto by predstavoval taký symbol ako Ján Pavol II. Hľadali niekoho, kto nebude ochotný ustúpiť pred obrovskými problémami v kúrii, ktoré Ján Pavol II. pre veľké drámy jeho doby odsúval na okraj. Nie je to kombinácia pre každého.
Máločo môže byť také prekvapivé, ako náhle objavenie sa tohto svätého muža na svetovej scéne. Keď ho požiadali o prejav po zvolení, údajne zdvihol pohárik a kardinálom povedal: „Dáfam, že vám Boh odpustí.“ Ak bude mať pápež František silu v tejto pokore pokračovať, môže byť presne tým, čo bude cirkev v najbližších rokoch potrebovať.
Autor je americký spisovateľ a redaktor Weekly Standard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.