Každý v nich musel udať svoje členstvo v politických stranách za všetkých režimov, členstvo rodičov, súrodencov, manželov, ich rodičov a súrodencov. Tak sa rozhodovalo o bytí ľudí.
V dôležitých ideologických oblastiach to išlo ešte ďalej. Juraj Marušiak napríklad zistil, že v päťdesiatych rokoch udával pod krycím menom Ferdinand básnika Jána Smreka niekto z jeho najbližšieho okolia. Pavel Matejovič objavil v archíve Štátneho tlačového dozoru z konca roka 1956 nevydané Mináčove poviedky aj s udaním naňho a na Tatarku. Reakcie oboch boli celkom opačné. Po sovietskych tankoch v Budapešti a po cenzúrnom zásahu sa Vladimír Mináč definitívne podrobil strane, Dominik Tatarka sa definitívne stal odbojníkom. Nedávno uverejnené Denníky Františka Hečka z tých čias sú žriedlom zahanbujúceho vzájomného udávania sa . Systém udávania a sebaudávania sa ešte väčšmi zdokonalil po roku 1970. Stal sa normou na každom pracovisku. V kultúre fungovala autocenzúra ako rafinovaný spôsob dobrovoľného sebaudávania a kde nestačila, prišli na rad stranícke superlektorské posudky. Taký to bol režim, od začiatku do konca.
Po roku 1989 štátny systém vzájomného udávania prestal platiť. Ale udavačstvo je večné. Funguje aj naďalej, v nových formách a médiách. Spoluprácu s ŠtB a kádrové materiály nahradili konšpiračné teórie o novembri 1989 ako sprisahaní komunistov a eštebákov, fantazmagórie o škodcoch národa, anonymovia a wikileakovia. V dnešnom verejnom svete sa už často udanie ani nevníma ako udanie. Stalo sa bežnou súčasťou všeobecne akceptovanej straty súkromia a intimity. Ak donedávna platilo: „Čo nie je tajné, je verejné,“ dnes platí: „Verejné je aj to, čo je tajné.“ Udávanie len zmenilo skupenstvo – stalo sa verejnou lžou, ohováraním, osočovaním, krivým obvinením,kompromitáciou. Takže tak.
V dôležitých ideologických oblastiach to išlo ešte ďalej. Juraj Marušiak napríklad zistil, že v päťdesiatych rokoch udával pod krycím menom Ferdinand básnika Jána Smreka niekto z jeho najbližšieho okolia. Pavel Matejovič objavil v archíve Štátneho tlačového dozoru z konca roka 1956 nevydané Mináčove poviedky aj s udaním naňho a na Tatarku. Reakcie oboch boli celkom opačné. Po sovietskych tankoch v Budapešti a po cenzúrnom zásahu sa Vladimír Mináč definitívne podrobil strane, Dominik Tatarka sa definitívne stal odbojníkom. Nedávno uverejnené Denníky Františka Hečka z tých čias sú žriedlom zahanbujúceho vzájomného udávania sa . Systém udávania a sebaudávania sa ešte väčšmi zdokonalil po roku 1970. Stal sa normou na každom pracovisku. V kultúre fungovala autocenzúra ako rafinovaný spôsob dobrovoľného sebaudávania a kde nestačila, prišli na rad stranícke superlektorské posudky. Taký to bol režim, od začiatku do konca.
Po roku 1989 štátny systém vzájomného udávania prestal platiť. Ale udavačstvo je večné. Funguje aj naďalej, v nových formách a médiách. Spoluprácu s ŠtB a kádrové materiály nahradili konšpiračné teórie o novembri 1989 ako sprisahaní komunistov a eštebákov, fantazmagórie o škodcoch národa, anonymovia a wikileakovia. V dnešnom verejnom svete sa už často udanie ani nevníma ako udanie. Stalo sa bežnou súčasťou všeobecne akceptovanej straty súkromia a intimity. Ak donedávna platilo: „Čo nie je tajné, je verejné,“ dnes platí: „Verejné je aj to, čo je tajné.“ Udávanie len zmenilo skupenstvo – stalo sa verejnou lžou, ohováraním, osočovaním, krivým obvinením,kompromitáciou. Takže tak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.