Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Narcis v Moskve

.peter Verešpej .časopis .týždeň vo svete

Minule mi kamarát na sociálnej sieti poslal pozvánku na Deň narcisov. Pripomenul mi tým jeden zážitok. Pred dvoma rokmi, tu v Moskve, som si urobil vlastný Deň narcisov. Nie, nezbieral som peniaze od ľudí na ulici. V stánku, kde predávali kvety, kdesi neďaleko slovenského veľvyslanectva, som kúpil zopár narcisov. Dva či tri, neviem presne. Chvíľu som s nimi iba tak kráčal, tuším svietilo už slnko a bola menšia zima ako dnes.

Po chvíli som uvidel mamičku s kočiarom a bez slova som jej podal narcis a usmial sa. Rozdal som aj zvyšné narcisy. Ľudia boli prekvapení, dnes sa niekedy ani nezdravíme zadarmo, nie to ešte vo veľkomestách. Opätovali mi aspoň ten úsmev. Upokojil som svoje svedomie a deň bol trochu krajší.
Teraz to tuším zopakujem. Nebudem ľuďom vysvetľovať, čo a prečo. Chcem iba, aby mali radosť. Môžete ma obviniť, že som patetický, ale je to tak. Spomínam si, ako som na strednej zvykol pomáhať so zbierkami. Od bielej pastelky až po nezábudku. Spomínam si, ako vo vestibule gymnázia počas zbierok lietali žiaci hore a dolu. Spomínam si, že rad ochotných prispieť pripomínal hada iba na Deň narcisov. Ostatné zbierky radšej obchádzali alebo si za tie peniaze kúpili párok v rožku. Spomínam si, ako som chodil v daždi, vetre a zime po meste a zbieral do škatule malé príspevky. Neviem, bolo to také detské, ale strašne sme sa predbiehali, kto bude mať viac.
Aj my v Moskve tu máme rôzne „zbierky“. Ľudia nám hrajú na Červenom námestí na gitarách a saxofónoch alebo v metre žobrú o život. Nápisy na kartónoch, čo držia v rukách, sa dennodenne striedajú. Raz sa chcú vyliečiť, raz chcú zachrániť deti, raz liečia svojho psa. Raz som videl aj chlapíka, čo priznal farbu a napísal: „Prispejte mi na alkohol.“ Občas som prispieval, najmä tým, čo chceli pomôcť deťom či mali namiesto končatín protézy. Občas sa vozičkár prevezie aj vagónom metra s roztiahnutou igelitkou, kam ľudia hádžu peniaze. Škoda, že nie všetko, čo vyzbierajú, skončí v ich rukách, ale tak to vo veľkom svete je.
Je úplne jedno, či je to v Rusku, alebo na Slovensku, ľahostajnosť sa vždy začína aj končí iba v ľuďoch. A preto budem opäť, po pár rokoch, rozdávať v piatok narcisy v Moskve.

Peter Verešpej/
Má 20 rokov, pochádza z Prešova, študuje medzinárodné vzťahy a japončinu v Moskve, pripravuje debutovú básnickú zbierku a sporadicky bloguje. Kedysi sa venoval akademickej debate a Mládežníckemu parlamentu Prešova.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite