Bostonský maratón bol posledné štyri roky jeden z mojich najobľúbenejších dní v tomto meste. Ani tentoraz som si ho nechcela dať ujsť. Priznávam, že nie preto, že by som bola veľkým fanúšikom behu. Skôr preto, že do ulíc vtedy vyjdú tisícky ľudí: povzbudzovať bežcov, stretnúť sa s priateľmi a prejsť sa po meste.
Hneď zrána sme sa s kamarátkami stretli a vykročili sme k cieľovej rovinke. Bolo ťažké predrať sa cez davy a nájsť si miesto, kde by sme mohli povzbudzovať bežcov a vítať víťazov. Ale podarilo sa. To som ešte netušila, že práve miesto pri slovenskej vlajke sa stane o nejaký čas dejiskom tragédie.
.mesto študentov, plné života
Boston je mesto študentov. Ani ja by som si ho asi nevybrala len tak, ako cieľ výletu, ale ako miesto, kde skončím školu, bolo najlepšou voľbou. Boston má okolo 600-tisíc obyvateľov a je tam viac ako päťdesiat rôznych vysokých škôl. Keď sa tadiaľto človek prechádza, na každom druhom rohu vidí inú školu a stretne stovky ľudí z rôznych kútov sveta. Bostonu sa hovorí študentské mesto nielen preto, že hneď cez rieku sídlia dve z najprestížnejších škôl – Harvard a MIT, ale aj preto že väčšinu obyvateľov tvoria študenti alebo čerství absolventi. Mladí ľudia tu vytvárajú pulzujúcu energiu a dodávajú tomuto mestu život. Každý večer nájdete plné reštaurácie, bary, a kluby.
Maratónsky pondelok je jeden z tých dní, keď všetci títo ľudia oslavujú krásu Bostonu. Ulice sa zaplnia rodinami s deťmi a so psami, študentmi, mladými ľuďmi, a oslava sa začína. Vychutnávali sme si túto atmosféru, no po polhodine sme sa s kamarátkami rozhodli radšej vymotať z davu a užiť si slnko na terase v reštaurácii na vedľajšej ulici. Aj tam k nám doliehali hlasy povzbudzujúcich i bežcov. „Aký krásny rozlúčkový maratón, predtým ako odpromujeme,“ hovorili sme si.
.toto je vážne
Potom sa ozval prvý výbuch a všetky sme sa na seba prekvapene pozreli. Zišlo nám na um len celkom nevinné vysvetlenie – že to asi strieľajú salvy na oslavu víťazov. O pätnásť sekúnd sme však počuli a aj pocítili druhý výbuch. Pri pohľade na stúpajúci dym a utekajúci dav v nás zafungoval prirodzený inštinkt a začali sme utekať spolu s ním. Ľudia boli v panike a snažili sa dostať čo najďalej od výbuchov. Keď som uvidela zakrvavených ľudí, ktorí bežali bosí, bez topánok, uvedomila som si, že toto je naozaj vážne.
S kamarátkami sme sa držali pokope, ako sa len dalo, aby sme sa niekde nestratili. Zastavili sme sa až pri rieke. Za nami stále utekali tisícky ľudí, všetci sa snažili dostať na druhý breh do Cambridgeu. My sme si ešte stále neboli isté, čo sa deje, a najmä sme nevedeli, čo máme v takejto situácii robiť. Boli sme, rovnako ako ľudia okolo nás, v šoku a snažili sme sa zistiť, čo sa naozaj odohralo. Jediné, čo sme vedeli, bolo, že vybuchli dve bomby. Vtedy som kontaktovala oboch mojich rodičov a začali sme hľadať na internete rady, kam máme ísť. Nakoniec sme sa rozhodli zostať pri moste, až kým sa veci neupokoja.
.nemám strach, čo bude ďalej
Zvláštne povznášajúce bolo, že práve v týchto momentoch som si uvedomila, ako Američania držia pokope. Rôzni dobrovoľníci chodili pomedzi ľudí a pýtali sa, či niečo nepotrebujú, či sú v poriadku a či majú správy od rodinných príslušníkov. Polícia bola ihneď na mieste a do niekoľkých minút bola odstavená premávka aj zatvorené cesty. Pre bežcov prichádzali autobusy a zvážali ich do centier, kde si mohli oddýchnuť, a kde im pomáhali skontaktovať sa s rodinami. Pri všetkej hrôze, čo sa diala, to bol úžasný pocit – vidieť, ako si ľudia navzájom pomáhajú. Mnohí priamo z miesta tragédie utekali do nemocníc darovať krv.
Prvý deň po výbuchu bola polícia v strehu a určitá zvýšená pohotovosť pretrváva stále. Prehľadávajú tašky a batohy ľudí v metre, ulica, kde sa nešťastie odohralo, je stále zatvorená a pátranie pokračuje. Školy otvorili podporné centrá pre študentov a ich rodiny, ktoré boli nejako zasiahnuté touto udalosťou. Mesto prosí ľudí o poskytnutie akýchkoľvek informácií, ktoré by mohli pomôcť nájsť vinníka tejto tragédie. Sú k dispozícii štátne telefonické linky, kam môžu ľudia volať, ak potrebujú pomôcť a majú nejakú ujmu na zdraví alebo na psychike.
Často si hovorím, že mi tu v Spojených štátoch chýba Slovensko a európska kultúra, naša mentalita a život. Ale v takýchto situáciách mi nedá, aby som si nepomyslela, že sa máme ešte čo učiť. Už jedenásty september ukázal, ako sa Američania dokázali zmobilizovať, pomáhať si navzájom a napriek všetkému prežiť – vydržať.
A Boston nepochybne vydrží. Stále tu vidieť, ako veľa sa dá dokázať vtedy, keď ľudia držia pokope a chcú si navzájom pomôcť. Keď teraz Ameriku po štyroch rokoch opúšťam, som presvedčená, že sa sem ešte vrátim. Možno je to zvláštne, ale ani po tejto tragédii, ktorú som zažila celkom zblízka, nemám strach z toho, čo bude ďalej. Zrejme aj preto, že som mala šťastie, aké mnohí ľudia v ten deň ani v iné dni nemali.
Autorka študuje na Northeastern University biznis so zameraním na financie a manažment.
Hneď zrána sme sa s kamarátkami stretli a vykročili sme k cieľovej rovinke. Bolo ťažké predrať sa cez davy a nájsť si miesto, kde by sme mohli povzbudzovať bežcov a vítať víťazov. Ale podarilo sa. To som ešte netušila, že práve miesto pri slovenskej vlajke sa stane o nejaký čas dejiskom tragédie.
.mesto študentov, plné života
Boston je mesto študentov. Ani ja by som si ho asi nevybrala len tak, ako cieľ výletu, ale ako miesto, kde skončím školu, bolo najlepšou voľbou. Boston má okolo 600-tisíc obyvateľov a je tam viac ako päťdesiat rôznych vysokých škôl. Keď sa tadiaľto človek prechádza, na každom druhom rohu vidí inú školu a stretne stovky ľudí z rôznych kútov sveta. Bostonu sa hovorí študentské mesto nielen preto, že hneď cez rieku sídlia dve z najprestížnejších škôl – Harvard a MIT, ale aj preto že väčšinu obyvateľov tvoria študenti alebo čerství absolventi. Mladí ľudia tu vytvárajú pulzujúcu energiu a dodávajú tomuto mestu život. Každý večer nájdete plné reštaurácie, bary, a kluby.
Maratónsky pondelok je jeden z tých dní, keď všetci títo ľudia oslavujú krásu Bostonu. Ulice sa zaplnia rodinami s deťmi a so psami, študentmi, mladými ľuďmi, a oslava sa začína. Vychutnávali sme si túto atmosféru, no po polhodine sme sa s kamarátkami rozhodli radšej vymotať z davu a užiť si slnko na terase v reštaurácii na vedľajšej ulici. Aj tam k nám doliehali hlasy povzbudzujúcich i bežcov. „Aký krásny rozlúčkový maratón, predtým ako odpromujeme,“ hovorili sme si.
.toto je vážne
Potom sa ozval prvý výbuch a všetky sme sa na seba prekvapene pozreli. Zišlo nám na um len celkom nevinné vysvetlenie – že to asi strieľajú salvy na oslavu víťazov. O pätnásť sekúnd sme však počuli a aj pocítili druhý výbuch. Pri pohľade na stúpajúci dym a utekajúci dav v nás zafungoval prirodzený inštinkt a začali sme utekať spolu s ním. Ľudia boli v panike a snažili sa dostať čo najďalej od výbuchov. Keď som uvidela zakrvavených ľudí, ktorí bežali bosí, bez topánok, uvedomila som si, že toto je naozaj vážne.
S kamarátkami sme sa držali pokope, ako sa len dalo, aby sme sa niekde nestratili. Zastavili sme sa až pri rieke. Za nami stále utekali tisícky ľudí, všetci sa snažili dostať na druhý breh do Cambridgeu. My sme si ešte stále neboli isté, čo sa deje, a najmä sme nevedeli, čo máme v takejto situácii robiť. Boli sme, rovnako ako ľudia okolo nás, v šoku a snažili sme sa zistiť, čo sa naozaj odohralo. Jediné, čo sme vedeli, bolo, že vybuchli dve bomby. Vtedy som kontaktovala oboch mojich rodičov a začali sme hľadať na internete rady, kam máme ísť. Nakoniec sme sa rozhodli zostať pri moste, až kým sa veci neupokoja.
.nemám strach, čo bude ďalej
Zvláštne povznášajúce bolo, že práve v týchto momentoch som si uvedomila, ako Američania držia pokope. Rôzni dobrovoľníci chodili pomedzi ľudí a pýtali sa, či niečo nepotrebujú, či sú v poriadku a či majú správy od rodinných príslušníkov. Polícia bola ihneď na mieste a do niekoľkých minút bola odstavená premávka aj zatvorené cesty. Pre bežcov prichádzali autobusy a zvážali ich do centier, kde si mohli oddýchnuť, a kde im pomáhali skontaktovať sa s rodinami. Pri všetkej hrôze, čo sa diala, to bol úžasný pocit – vidieť, ako si ľudia navzájom pomáhajú. Mnohí priamo z miesta tragédie utekali do nemocníc darovať krv.
Prvý deň po výbuchu bola polícia v strehu a určitá zvýšená pohotovosť pretrváva stále. Prehľadávajú tašky a batohy ľudí v metre, ulica, kde sa nešťastie odohralo, je stále zatvorená a pátranie pokračuje. Školy otvorili podporné centrá pre študentov a ich rodiny, ktoré boli nejako zasiahnuté touto udalosťou. Mesto prosí ľudí o poskytnutie akýchkoľvek informácií, ktoré by mohli pomôcť nájsť vinníka tejto tragédie. Sú k dispozícii štátne telefonické linky, kam môžu ľudia volať, ak potrebujú pomôcť a majú nejakú ujmu na zdraví alebo na psychike.
Často si hovorím, že mi tu v Spojených štátoch chýba Slovensko a európska kultúra, naša mentalita a život. Ale v takýchto situáciách mi nedá, aby som si nepomyslela, že sa máme ešte čo učiť. Už jedenásty september ukázal, ako sa Američania dokázali zmobilizovať, pomáhať si navzájom a napriek všetkému prežiť – vydržať.
A Boston nepochybne vydrží. Stále tu vidieť, ako veľa sa dá dokázať vtedy, keď ľudia držia pokope a chcú si navzájom pomôcť. Keď teraz Ameriku po štyroch rokoch opúšťam, som presvedčená, že sa sem ešte vrátim. Možno je to zvláštne, ale ani po tejto tragédii, ktorú som zažila celkom zblízka, nemám strach z toho, čo bude ďalej. Zrejme aj preto, že som mala šťastie, aké mnohí ľudia v ten deň ani v iné dni nemali.
Autorka študuje na Northeastern University biznis so zameraním na financie a manažment.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.