Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neresť štiepenia

.peter Schutz .časopis

Rozpoltenie Slobody a solidarity sprevádza široký mediálnoanalytický konsenzus, že „SaS sa rozpadla kvôli predsedovi“ . V rôznych verbálnych prešmyčkách sa tento motív recykluje, pričom ho dopĺňajú politologické prognózy typu „musel by sa stať zázrak, aby sa Sulík pri svojej neústupčivosti vrátil v roku 2016“.

Možno, uvidíme. Ale odkiaľ to berú? Tieto myšlienkové pochody sú zaujímavé preto,  že ak odhliadneme od odchodov od Mečiara – čo je samostatná kapitola –  tak v dlhej tradícii štiepení to boli vždy  zbehovia,  ktorých  motivácie sa zosmiešňovali  (každý chce byť predseda) a ich politická budúcnosť  sa vykresľovala v najtemnejších   farbách.  Alebo teda  vždy v temnejších, než budúcnosť  subjektu, ktorý opúšťali.  Napríklad naposledy,  keď odchádzal Lipšic z KDH:  príčiny sa nehľadali v skostnatenosti vedenia, nemožnosti obrody hnutia alebo neschopnosti reflexie  Figeľa. A hoci  KDH prišlo v krátkom slede o  dve svoje najvýraznejšie tváre,  neobjavila sa ani jediná veštba, že je to jeho koniec.  (Isteže, KDH je niečo iné než SaS, má štruktúry  i členstvo. Ale aj  tak.)
Teraz je všetko naopak.  Vina a zodpovednosť sa hľadajú iba  u pozostalých, hoci vyspovedať by bolo treba  skôr piatich  odchádzajúcich  poslancov   a 70 ďalších členov.  Títo všetci – individuálne či korporatívne –  ani jedinou ideou  či prejavom nenaznačili,  v čom spočíva ich politická odlišnosť od Sulíka.  Teda,  kde  leží akýsi zásadný dôvod, ktorý legitimizuje taký radikálny krok,  akým je rozchod so subjektom, na ktorého listine boli poverení zastupovaním v NR SR.  Ak už bola reč o  KDH, tak  Lipšic či Procházka svoje dôvody ukázali a pomenovali. Môžeme sa prieť, či to stačí, ale je o čom. (Pričom na listine  KDH neboli pasažiermi, ale investormi. )   Alfa a omega vymedzenia sa Liberálnej dohody – ako sa nazvali – teda nesúhlas so „štýlom robenia politiky“ predsedu,  to je žalostne málo na ďalšiu fragmentarizáciu politiky a zneprehľadnenie parlamentu (koniec  klubu SaS, a teda aj „sulíkovci“ budú bezprizorní) a  zakladanie občianskeho združenia a  neskôr zrejme ďalšej strany.   
Liberáli  (či čo vlastne sú) okolo Kollára  takto potvrdili veľkú neresť  slovenskej politiky (pravice): Krokmi,  ktoré sa na zavedenejších scénach vnímajú ako radikálne, hraničné,  sa na Slovensku riešia banálne vzťahové problémy, nenaplnené ambície,  animozity,  komplexy, frustrácie.  A to nie je akademické zistenie.  Preto je iluzórne si navrávať,  že znešvárené skupinky, motajúce sa na hrane zvoliteľnosti, privedie poznaná nutnosť pred voľbami  k vytvoreniu životaschopných formácií, schopných  minimalizovať riziko  prepadnutia hlasov.  Čoraz častejšia predstava, že „teraz sa rozchádzame, aby sme sa v r. 2016 zišli“, stojí na veľmi vratkých nohách. Spôsob rozštepenia SaS je mimo iného aj správou,  že každý ďalší „zlepenec“ – aj keby zázrakom vznikol – bude ešte nespôsobilejší na spolužitie  než ten Radičovej.   V konštelácii terajších osobností“, ktoré vedú „pravicu“, sa hlboké jazvy na dušiach a vzťahoch,  ktoré si vyrobili, už nedajú reparovať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite