Lotroviny Pištu Vandala

Nad hrobom sa týčil hranatý stĺp. Na ňom trónila mosadzná busta. Vyvaľoval som oči na toho kovového chlapa a ustavične som zisťoval, kto je tam pochovaný. Pýtal som sa, prečo tam má sochu a prečo nikto iný na cintoríne sochu nemá. Najprv som si myslel, že ide o básnika, spisovateľa, nebodaj verejného činiteľa. Raz mi babka prezradila, že to bol taký dobrý doktor, svätec. A potom mi iná pani povedala, že on bol taký, že si od chudobných kupoval veci, ktoré nepotreboval. Napríklad palice na ťahavú fazuľu. Kúpil ich zo dvadsať, dal si ich do záhrady a tí, čo mu ich predali, preskočili plot, ukradli mu ich a predali mu ich znova. A on ich znova kúpil a znova ich odniesol do záhrady, aby ich biedni ľudia mohli znova uchmatnúť, aby mali na živobytie. A to fazuľu vôbec nepestoval! Ešte som zistil, že ten dobrý doktor sa volal František Kautz. A kupovanie kradnutých palíc od chudákov nebolo jeho prioritou, za ktorú mu odliali bustu.
Dr. Kautz sa nikdy neoženil. Celý život zasvätil liečeniu ľudí. Chorých v jurskom starobinci opatroval bezplatne, deti chudobných liečil zdarma. Najbiednejším kupoval topánky, aby si nedrali nohy do krvi. Bol oporou tým, nad ktorými iní mávli rukou. Zomrel v roku 1948. Pred rokmi busta z hrobu Dr. Kautza zmizla. Nejakí chmatáci ju odmontovali a odniesli do zberu. Možno za utŕžené peniaze kúpili alkohol a možno chleba pre deti. Všetkých nás to rozčúlilo, no myslím, že Dr. Kautz sa nehnevá. Kto pomáhal za živa, pomáha aj po smrti.