Petržalka a vôbec výstavba sídlisk za socializmu sú dnes stále populárnou témou.Sú používané ako odstrašujúci prípad toho, ako sa stavať nemá, ako príklad priestoru, ktorý je neľudský a pre človeka sa nehodí.
Možno by nebolo na škodu pozrieť sa na veci z nadhľadu a zamyslieť sa nad tým, ako budú nasledujúce generácie hodnotiť to, čo staviame dnes. Megasídliská nahradila explózia satelitných mestečiek. Zväčša typizované domy, niektoré z nich možno aj s náznakom modernej architektúry, ale takmer vždy natlačené na príliš malom priestore, takže ani dobrá architektúra nemá šancu zaznieť. Navyše, urbanizmus je tu iba cudzie slovo zo slovníka. Nad zmyslom celku sa nezamýšľa nikto a ak aj zamýšľa, nemá vplyv. Všetko to rastie či skôr bujnie organicky, ako výslednica partikulárnych záujmov a preferencií.
Napriek tomu všetkému je práve takéto bývanie tým, o čom ľudia snívajú a kvôli čomu vstupujú do celoživotnej neurózy vysokej hypotéky. Možno je to tak, že naše sny sú to, čo nás definuje. Ak áno, výstava SMOG maliara Jána Triašku je analýzou toho, kým dnes sme.
Inštalácia výstavy v Dome Umenia bola spojená s očistením priestoru od dodatočných nánosov. Vyprázdnený priestor zaznel v svojej plnej surovosti. Toto je výstava, na ktorú treba ísť počas slnečného dňa. Na jednej strane špina a ošarpanosť s bonusom prehnitej bagety, pohodenej na okennej rímse. Na druhej strane svetlo a priestor, ktoré zrazu dostali šancu sa ukázať, obrazy, ktoré sú rovnakou zmesou krásneho a odporného, a za oknom na dosah ruky ulica, kde sa to všetko deje. Triaška hovorí, že pri inštalácii a úprave priestoru Domu umenia sa držal hesla, že nedokonalosti sa nemáme snažiť zakrývať, lebo ich tým iba zvýrazníme. A toho sa myslím drží, aj keď maľuje.
Triaška sa obul do témy výstavby satelitov naplno. Sleduje ju v dvoch základných líniách. Na jednej strane sú to obrazy typizovaných domov, navŕšené na seba v nekonečných kopách. A na druhej strane obrazy developerov, v ktorých ich spoznáme iba podľa obleku. Hlava je totiž z obrazu vždy vyrezaná, a tak, ak sa postavíme za obraz, môže sa oným developerom stať ktokoľvek z nás. Najsilnejšie momenty prinášajú diela, v ktorých Triaška dopĺňa obrazy textom, Ide o reálne citácie z diskusií na sociálnych sieťach a internete. Podľa Triašku nie je jeho cieľom konfrontovať text s obrazom, ale naopak, nájsť ich vzájomné doplnenie či súzvuk. Toto sa mu podarilo. Na slová ako „Staviame si nový dom na predmestí, ale v tej časti, kde žije vyššia stredná vrstva. Nie kde sú tí chudobní v katalógových domoch," alebo „Chceme si kúpiť dom na dedine v Rakúsku, pri Bratislave. Máme radi muškáty a usporiadaný systém, navyše, neprekáža nám, že oni sú tam sedláci," tak rýchlo nezabudnem.
Triaška vie byť k svojim obrazom krutý. Text vzniká ich premaľovaním, alebo rozrezaním. V prípade tejto výstavy mi to však zarezonovalo viac ako v komentároch umenovedného priestoru, ktoré boli akoby zacyklené samy do seba. Niekoľko z nich bolo aj na nedávnej výstave v Galérii Cypriána Majerníka, kde Triaška predstavil v jednej z miestností aj zopár obrazov s témou SMOGU. Najviac ma však vtedy očarili zaľudnené krajinky, ktoré vznikli domaľovaním figúr do kartónov, podložených pri maľovaní pod obrazmi, aby sa nezafŕkala dlážka.
Mimochodom, ešte poznámka ku GCM. Mesto si pri hľadaní spôsobov, ako ušetriť, neomylne vybralo za cieľ jednu z najzaujímavejších inštitúcií, ktorú prevádzkuje. Diery na cestách sú iba vonkajším prejavom hlbokej choroby duše, ktorou trpia tí, čo toto mesto spravujú.
Výstava Jána Triašku SMOG v Dome umenia, ktorej kurátorkou je Lucia Gregorová, potrvá do 29. apríla 2013.
Možno by nebolo na škodu pozrieť sa na veci z nadhľadu a zamyslieť sa nad tým, ako budú nasledujúce generácie hodnotiť to, čo staviame dnes. Megasídliská nahradila explózia satelitných mestečiek. Zväčša typizované domy, niektoré z nich možno aj s náznakom modernej architektúry, ale takmer vždy natlačené na príliš malom priestore, takže ani dobrá architektúra nemá šancu zaznieť. Navyše, urbanizmus je tu iba cudzie slovo zo slovníka. Nad zmyslom celku sa nezamýšľa nikto a ak aj zamýšľa, nemá vplyv. Všetko to rastie či skôr bujnie organicky, ako výslednica partikulárnych záujmov a preferencií.
Napriek tomu všetkému je práve takéto bývanie tým, o čom ľudia snívajú a kvôli čomu vstupujú do celoživotnej neurózy vysokej hypotéky. Možno je to tak, že naše sny sú to, čo nás definuje. Ak áno, výstava SMOG maliara Jána Triašku je analýzou toho, kým dnes sme.
Inštalácia výstavy v Dome Umenia bola spojená s očistením priestoru od dodatočných nánosov. Vyprázdnený priestor zaznel v svojej plnej surovosti. Toto je výstava, na ktorú treba ísť počas slnečného dňa. Na jednej strane špina a ošarpanosť s bonusom prehnitej bagety, pohodenej na okennej rímse. Na druhej strane svetlo a priestor, ktoré zrazu dostali šancu sa ukázať, obrazy, ktoré sú rovnakou zmesou krásneho a odporného, a za oknom na dosah ruky ulica, kde sa to všetko deje. Triaška hovorí, že pri inštalácii a úprave priestoru Domu umenia sa držal hesla, že nedokonalosti sa nemáme snažiť zakrývať, lebo ich tým iba zvýrazníme. A toho sa myslím drží, aj keď maľuje.
Triaška sa obul do témy výstavby satelitov naplno. Sleduje ju v dvoch základných líniách. Na jednej strane sú to obrazy typizovaných domov, navŕšené na seba v nekonečných kopách. A na druhej strane obrazy developerov, v ktorých ich spoznáme iba podľa obleku. Hlava je totiž z obrazu vždy vyrezaná, a tak, ak sa postavíme za obraz, môže sa oným developerom stať ktokoľvek z nás. Najsilnejšie momenty prinášajú diela, v ktorých Triaška dopĺňa obrazy textom, Ide o reálne citácie z diskusií na sociálnych sieťach a internete. Podľa Triašku nie je jeho cieľom konfrontovať text s obrazom, ale naopak, nájsť ich vzájomné doplnenie či súzvuk. Toto sa mu podarilo. Na slová ako „Staviame si nový dom na predmestí, ale v tej časti, kde žije vyššia stredná vrstva. Nie kde sú tí chudobní v katalógových domoch," alebo „Chceme si kúpiť dom na dedine v Rakúsku, pri Bratislave. Máme radi muškáty a usporiadaný systém, navyše, neprekáža nám, že oni sú tam sedláci," tak rýchlo nezabudnem.
Triaška vie byť k svojim obrazom krutý. Text vzniká ich premaľovaním, alebo rozrezaním. V prípade tejto výstavy mi to však zarezonovalo viac ako v komentároch umenovedného priestoru, ktoré boli akoby zacyklené samy do seba. Niekoľko z nich bolo aj na nedávnej výstave v Galérii Cypriána Majerníka, kde Triaška predstavil v jednej z miestností aj zopár obrazov s témou SMOGU. Najviac ma však vtedy očarili zaľudnené krajinky, ktoré vznikli domaľovaním figúr do kartónov, podložených pri maľovaní pod obrazmi, aby sa nezafŕkala dlážka.
Mimochodom, ešte poznámka ku GCM. Mesto si pri hľadaní spôsobov, ako ušetriť, neomylne vybralo za cieľ jednu z najzaujímavejších inštitúcií, ktorú prevádzkuje. Diery na cestách sú iba vonkajším prejavom hlbokej choroby duše, ktorou trpia tí, čo toto mesto spravujú.
Výstava Jána Triašku SMOG v Dome umenia, ktorej kurátorkou je Lucia Gregorová, potrvá do 29. apríla 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.