Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mäkší, no nezničiteľný Trent Reznor

.tomáš Slaninka .časopis .hudba

„Som guľkou v zbrani a ovládam ťa; Som Pravda, od ktorej utekáš a ovládam ťa. Pán sebazničenie.”

Tieto slová spieval, ba priam kričal vychudnutý Trent s vlasmi havrana a vyprázdnenými očami pred dvoma dekádami. Slová nenávisti voči sebe samému a súčasného odmietania okolitého sveta vynášal ponad ťaživú zmes hrmotných gitár, zbesnených bicích a hlavne dokonale ľadových a pôsobivo mnohorozmerných syntetizátorov. Nazvučenie vždy hlučnejšie, než je zdravé, závislosť od tvrdých drog a nevyčerpateľná zásoba jedu voči vlastnému životu naznačovali, že Reznor bude ďalším Curtom Cobainom svojej doby. V otázke návykových látok, nihilizmu a závideniahodného talentu boli títo páni dvojčatami. No kým Cobain skoncoval s pôsobením na tejto planéte v deväťdesiatom štvrtom, pre Reznora to bol rok komerčného prelomu, a pravdepodobne aj kreatívneho vrcholu.

.projekt jedného muža
Na vyjadrenie svojich postindustriálnych vízií, v ktorých už boh neexistuje a ľudstvo je mámené mamonom a sexuálnymi pudmi, založil v roku 1989 kapelu Nine Inch Nails. Tento projekt netradične skĺbil jeho klasické hudobné vzdelanie (na klavíri hral od piatich) a štúdium počítačových vied. Žiadny z členov kapely však dlho nevydržal a tak NIN ostali projektom jedného muža.
Na povrchu vždy naukladal hluk, ktorý sa snaží poslucháča naplno oblapiť a nechať ho explodovať. To čaro sa však ukrýva vnútri. Bolesť, nedostatok lástky k vlastnému ja a nenávisť sú silné témy; Reznor sa v nich topí, horí a dusí sa a intenzita jeho bolesti je taká sugestívna, že pôsobí ako facka na poslucháčovo líce. Určite zapôsobil aj fakt, že neboli samoúčelnými rebelmi alebo pozérskymi anarchistami, ktorých je na scéne tvrdšej hudby požehnane; NIN sústredili pozornosť na duševný hnev a vzdor, spájajúc Nietzscheho s Freudom. Tieto facky predali doposiaľ šestnásť miliónov nahrávok tejto zvláštnej skupiny.
V deväťdesiatych rokoch odovzdal fanúšikom svoje sčerneté srdce, rozbité od tabletiek a žlče, v nultých rokoch ich obdaril rovnakými témami, zabalenými do do dokonalej produkcie. Nahrávky už prinášal slabšie, viac orientované na postapokalyptický svet než na svoje vnútro – predsa len, kto uverí, že je na pokraji sebadeštrukcie každý deň? Oddych od ventilovania svojej potlčenej duše mu umožili aj soundtracky k filmom Social Network a americkej verzii Girl with the Dragon Tattoo. Za prvý spomínaný dokonca získal Oscara, a uskutočnil si tak jeden zo svojich detských snov: Byť rockovou hviezdou ako Gene Simmons z Kiss, podľa ktorého si zvykol maľovať celú tvár, ako priznal magazínu The New Yorker.

.začiatok je koniec
Za všetkým hľadaj ženu. V prípade tohto Pennsylvánčana je ňou exotická kráska s medovým hlasom  Mariqueen Maandig. Tá napomohla jeho prerod na usadeného umelca, ktorý sa v súčasnosti sústredí viac na atraktívnu formu než inovatívny obsah a súčasne stimulovala vznik projektu How To Destroy Angels. Okrem manželov sa na hudbe, vydávanej pod týmto zlovestným názvom, podieľa hudobník a producent Atticus Ross a vizuálny umelec Rob Sheridan.
Hoci tento popularizátor žánru industrial rád vyvracia životné stereotypy, ženský element výrazne zjemňuje celý hudobný koncept projektu How To Destroy Angels a posúva ho zo zlostnej roviny do éterickej temnoty. V praxi jej však chýba potrebná substancia. Zvukovo je ich štúdiový debut Welcome Oblivion dokonale prepracovanou hrou s tajomnými lomozmi, chladivými syntetizátormi a správne úzkostnými perkusiami. Maandingovej sladké šepoty a vzdialené výkriky, spytujúce sa, či ju niekto vôbec počuje, sú pôsobivé, no prichádzajú bez kontextu a absentuje v nich vyvrcholenie. Hrátky tohto manželského dua s duševnou tiesňou a neistotou pôsobia prázdno a točia sa v nekonečnej slučke.
Zimomriavky prekvapia poslucháča len v jedinom momente. Tým je obnažená balada Ice Age a jej trik je veľmi jednoduchý. Vyskladaná je len z Maandingovej hladivého altu a hrejivého žblnkotu virtuálneho strunového nástroja, so základom v podladenej mandolíne s nekonečne dlhými strunami. Vynechanie štandardne intruzívnych syntetizátorov a neuveriteľne presných bicích pôsobí oslobodzujúco; s trochou zveličenia ako dlho vytúžený nádych po rokoch dusenia sa. Zároveň dokazujú, že Reznor má kapacitu ukázať svoju jemnejšiu tvár bez toho, aby sa javila komická alebo nadbytočná. Nanešťastie je Welcome Oblivion preplnený ďalším tuctom piesní, ktoré sa ponášajú nielen vzájomne na seba, ale tematicky sú len opakovaním starých tém z obdobia NIN v mäkkšom šate.
Novým projektom, názvom albumu (Vitaj, zabudnutie), zakomponovaním ženského vokálu dáva Reznor najavo, že túži začať odznova. Ako však mantricky opakuje v závere albumu, „začiatok je koniec, opäť sa vracia.” Dúfajme, že najbližšia metamorfóza pána Reznora bude viac o jeho duši, než o jej šate.

How To Destroy Angels: Welcome Oblivion, Columbia/Sony Music
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite