Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.tri recenzie

.časopis .ostatné

KNIHA Ian McEwan: Na pláži Slovart, 2007
„Boli mladí, vzdelaní a vo svoju svadobnú noc obaja neskúsení a žili v čase, keď hovoriť o sexuálnych problémoch bolo jednoducho nemysliteľné.“ Ian McEwan po monumentálnom, viacgeneračnom románe Pokánie napísal komornú novelu, v ktorej vystupujú len dvaja hlavní aktéri a ich literárny čas je odmeraný jednou-jedinou nocou. Edward, absolvent štúdia histórie na University College v Londýne a talentovaná huslistka Florence sa napriek spoločenským a kultúrnym zábranám do seba zamilujú (hoci tak nejako zvláštne) a následne zosobášia. No a potom príde oná svadobná noc, ktorá nám o hrdinoch a o dobe, ktorá sa na tej juhoanglickej pláži symbolicky končila, povie viac než jedna menšia knižnica. Svet tradičných konvencií bol za nimi. Pred nimi sa rozprestieral oceán „modernej doby“. Možno, že to boli poslední dvaja mladí ľudia v Anglicku, ktorí si ešte neužívali letá lásky, mieru a hudby. Okolo Edwarda a Florence totiž zúrili šesťdesiate roky, po ktorých už nič nebolo také ako predtým. Kde sa títo dvaja nevinní ľudia zobrali? Skutočne ich pohľad na svoje nahé telá (niekoľko hodín po svadbe!) mohol privádzať do takých stavov rozhorúčenej trápnosti? A ako by sa ich životy vyvíjali, keby sa Edward v kľúčovom momente odhodlal na čin? Krásna kniha o tom, aké dôsledky môžu mať veci, ktoré neurobíme. Kniha, v ktorej sa celý svet odráža v jednej kvapke vody. Celá generácia v jednom zosobášenom páre, ktorý mlčal, keď bolo treba hovoriť.
.jk


FILM Denná hliadka
V uliciach Moskvy žijú Iní, bytosti s ľudskou podobou a nadprirodzenými schopnosťami. Delia sa na Temných a Svetlých. Mier medzi nimi zachováva zmluva, vytyčujúca obom skupinám záväzné pravidlá. Krehké prímerie je však zrazu narušené. Denná hliadka, pokračovanie úspešného filmu Nočná hliadka ruského režiséra Timura Bekmambetova, osciluje medzi žánrami fantasy, akčného trileru a komédie. Prostý príbeh o boji dobra so zlom ozvláštňujú výstredné detaily a nečakané odbočky, slúžiace ako vtipné odľahčenie. Postavy sú zámerne extravagantné, balansujú na hranici karikatúry. Predstavujú zábavné, ale prvoplánové figúrky, ktoré pre skokovitý vývoj príbehu nemôžu nadobudnúť reálne ľudské emócie ani motivácie. Vizuálnu stránku diela charakterizuje bizarnosť a vedomé narúšanie zaužívaných estetických konvencií. Kulisy, rekvizity, kostýmy, to všetko sa vyznačuje zámernou nevkusnosťou, gýčovitosťou či odpudivosťou. Bekmambetov vytvára originálny, aj keď často nezrozumiteľný a neprehľadný spôsob narácie. Používa mimoriadne krátke zábery i sekvencie, ktoré sa striedajú závratnou rýchlosťou, akoby ich radenie za sebou bolo výsledkom náhody. Kamera je roztrasená, evokuje nepripravenosť, pôsobí surovo, neuhladene. Túto štylizáciu pomáhajú dotvárať rozličné vizuálne efekty a výrazné filtre, pohrávajúce sa s farebnosťou alebo ostrosťou záberu. V Dennej hliadke je všetko zámerne hyperbolizované, nadsadené. Režisér nás pozýva do neobvyklého sveta fantázie, kreativity, humoru a irónie. Miesto pre logicky vyrozprávaný príbeh alebo charakterovú drobnokresbu však v tomto svete nezostalo.
.ľuba Heinzlová


KNIHA Marián Labuda: Herec je vždy na očiach, FORZA Music, 2007
Básnik, textár, prekladateľ a publicista Ján Štrasser si už overil, že slovenský čitateľ má záujem o knižné rozhovory so známou osobnosťou (celebritou?). Dobrý ohlas mala najmä jeho prvá kniha s Milanom Lasicom, menší tá so Zdenou Studenkovou. Po tom, čo Štrasser v inom vydavateľstve vydal príjemnú knižku rozhovorov s Tomášom Janovicom, vrátil sa do Forzy a oslovil Mariána Labudu. S týmto hercom už knižný rozhovor vyšiel (otázky kládol Daniel Raus), ale odvtedy prešlo pár rokov a Labuda je stále zaujímavý. Štrasser použil – tak ako v predchádzajúcich knižných rozhovoroch – štýl, ktorý sa naučil v bývalom týždenníku Domino, kde podobné rozhovory robil Šimečka s Hríbom. Jeho osobným vkladom je vynikajúca znalosť prostredia, napokon mnohé z toho, o čom sa s Labudom rozprávajú, sám zažil. Labudu si váži, ale nemá pred ním zbytočný rešpekt, a keďže sú priatelia, aj Labuda je uvoľnenejší. Štrasser mu neraz protirečí, nesúhlasí, aby sa dostal k jadru veci. Labuda tú hru berie a na slovenské pomery je mimoriadne úprimný a konkrétny. Pred čitateľskými očami sa tak skladá plastický obraz človeka, ktorý mal tak málo fyzických daností na hereckú dráhu, a predsa sa – najmä vďaka českým filmárom – presadil. Takúto poctivú a čitateľsky vďačnú knihu si jednoznačne zaslúžil.
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite